stredobom nejakého diania. A skončiť ako postava z historky, ktorá rozosmieva tisícky poslucháčov.

Vynikajúci majster slova, člen činohry pražského Národného divadla Miroslav Donutil, vyšperkoval svoj program Pořád sa něco děje desiatkami príbehov a spomienok na ľudí okolo kumštu. V sobotu večer v nabitej koncertnej sále košického Domu umenia predviedol dve a pol hodiny trvajúcu dokonalú šou jedného muža. Len on a mikrofón a gitara.

Priletel z Prahy do Košíc, aby rozprával o Brne. Pretože študentské roky, dve desiatky sezón v Divadle na provázku s množstvom osobností, ktoré pri tom všetkom stáli, sú pre neho námetom na program, ktorý onedlho zaznamená 750. reprízu. Rozosmieval, až človeku slzy tiekli, v niekoľkých okamihoch s úctou spomínal, aby na záver postavil do pozoru celý Dom umenia. Standing ovation patrí hviezdam. Miroslav Donutil žiaril po celý dvadsiaty ôsmy októbrový večer, ktorí mnohí v podvedomí aj takto oslávili ako večer patriaci Česko-Slovensku.

Lahodne znejúcu čestinu vystriedala po predstavení v reštaurácii U Leonarda takmer dokonalá slovenčina. Po 150 minútach rozprávania bolo takmer kacírske žiadať ďalšie slová.

Keď ste boli v Košiciach pred rokom, spomínali ste aj to, že sa chystáte na rozhovor pre Playboy. Nikde som ho nevedela nájsť…

"Ani ja. My sme ho urobili, ja som potom hľadal redaktorku, ktora ho robila a tá sa stratila. Aj s rozhovorom. Kde je a na aké účely bol urobený, neviem."

Iné veci sa nestratili?

"Chvalabohu nie. Pribudlo zopár pekných postáv, veľa práce a pribudli roky, čo má veľkú súvislosť s tým, že uvažujem o podstatnom znížení mojej pracovnej iniciatívy, lebo už je to tak neskutočné, že už to veľmi ťažko zvládam."

Máte pocit, že už sa blíži päťdesiatka?

"Ten pocit už mám niekoľko desaťročí, lebo sa blíži stále. Ale teraz je už naozaj tu, bude 7. februára a budú nasledovať veľké a vyčerpávajúce oslavy. Určite to bude aj veľmi príjemné, všetko v tom roku sa bude točiť okolo päťdesiatky. Teraz si to neviem predstaviť, ale až prídem na budúci rok do Košíc, môžeme sa o tom porozprávať."

Dve a pol hodiny stáť a rozprávať na javisku, sám, bez toho, aby vám niekto nahral na smeč, keď nie je žiadny partner do dialógu…

"V tom je to ťažké. Je to ťažšie, ako keď hrá človek normálne divadlo a môže sa oprieť o kolegov. Tu sa nie je o koho. Dá sa oprieť iba o divákov, o ich reakcie. Divák vytvára náhradu za kolegov."

Nakoľko v takomto predstavení improvizujete?

"V tomto predstavení už veľmi nie, lebo je to predstavenie, ktoré má svoje 'a' a svoje 'zet'. Scenáristicky dospelo do konečnej podoby. Aj preto som ho uzavrel a v Čechách sa už nehrá. Poslednú reprízu bude mať 18. decembra v Lucerne, keď sa uzatvorí kapitola 750 repríz. A potom sa už vlastne budú tieto predstavenia uskutočňovať len na Slovensku a v zahraničí. Mrzí ma, že musím používať toto slovo vo vzťahu k Slovensku, čo mi vôbec nejde. Ale už pripravujem niečo nové, zaoberám sa novými vecami. Prežil som s týmito predstaveniami krásne roky. Bolo to veľmi príjemné, teším sa na to, čo bude nasledovať."

Máte minimálne dve polohy. Jednu na kamennej scéne pražského Národného divadla trebárs v postave Polonia v Hamletovi, Truffaldina v Sluhovi dvoch pánov, v úlohe majora Steva Arnolda v inscenácii Na miskách váh, alebo Wolanda v Majstrovi a Margarétke… Druhá rovina je v "one man show". Čo vám tieto dva rozmery dávajú? Je ešte niečo medzi tým, čo by mohlo pribudnúť?

"To je veľké plus, keď herec môže mať takéto rozpätie. Veľmi si vážim, že mi dramaturgia Národného divadla núka takéto dramatické postavy. Vo filmoch som väčšinou obsadzovaný do komediálnych postáv, v televízii do veľmi tvrdých dramatických figúr. To rozpätie je výborné, ale ja mám okrem toho ešte svoje predstavenia, kde môžem povedať to, čo chcem povedať ľuďom sám za seba. A to je veľmi dobré. Preto som si k tým predstaveniam kliesnil cestu. Teraz bude nasledovať niečo nové. Bude sa to volať Na kus reči. Do programu si budem pozývať nestorov našej brandže, ale aj osobnosti športu, kultúry."

Ste veľký priaznivec športu. Spravili vám tento rok hokejisti či futbalisti radosť?

"Futbalisti zvlášť, lebo som s nimi pochodil pár krajín. Futbalové mužstvo pod vedením trénera Uhrína podávalo skvelé výkony. Poznal som to a do dneška poznám dokonale. Mal som česť byť pri tom, keď sa rodil športový úspech a zistlil som, že to nie je až tak rozdielne od toho, keď sa rodí úspech v každej inej profesii."

Vďaka filmovým úlohám si vás ľudia zaškatuľkovali ako komediálneho herca, možno je potom pre nich prekvapením, keď vás vidia v dramatickej úlohe.

"Samozrejme, väčšina divákov, ktorá sa príde pozrieť do kina alebo sleduje televíziu, vidí to, čo vidí. Tí, čo neprídu do divadla, majú o mne celkom inú predstavu. Keď potom do toho divadla predsa len prídu a presvedčia sa o druhom smere môjho výraziva, majú potom o to väčšiu možnosť o mne rozmýšľať. Majú dôvod na to, aby nejakým spôsobom o mne diskutovali."

Keď som nedávno videla po dlhom čase Baladu pre banditu, ani som si nevedela dať do súvislosti, že ste to vlastne vy. Ten známy človek, ktorý zabáva tisícky ľudí. Je to už pár rokov dozadu, mierne sa zmenila vizáž. Boli ste iný. Bola úloha Nikolu, šuhaja lúpežníka rolou, ktorá vás istým spôsobom poznamenala?

"Poznamenala ma do tej miery, že som vtedy urobil svoju prvú hlavnú postavu vo filme. A na dlhú dobu poslednú, lebo sme boli 200 kilometrov od mesta, kde sa robil film, v Brne. Bolo to niečo výnimočné aj v kontexte filmových postáv, ktoré som stvárňoval neskôr. Atmosféra okolo nakrúcania bola veľmi dobrá, zajímavá, pre nás prínosná a úplne nová. Teraz, keď už to poznám, sa dá Balada pre banditu porovnávať len s atmosférou okolo natáčania Pelíškov."

Ako vás berú kolegovia v Národnom divadle?

"Spýtajte sa ich. Neviem."

Závidia vám niekedy úspech?

"Možné to je, ale to je každého problém. Neviem čo je závisť. Ja som sa to nikdy nenaučil a už sa to učiť nebudem."

Stáva sa, že ľudia si vďaka médiám vytvoria o človeku nejaký obraz a keď ho potom stretnú, je úplne iný. Sklamali ste sa niekedy v takomto obraze? Prekvapila vás potom skutočnosť?

"Ja si radšej o nikom žiadny ucelený obraz neutváram, kým ho nepoznám osobne. Lebo je chyba, že ľudia, ktorí vnímajú všeobecne známe osobnosti, si už privlastňujú ich životné príbehy a vytvárajú si predstavy, ktoré sú pre nich uzatvorené. Keď sa potom stretnú s človekom, získajú úplne iný dojem. Človek sa musí s niekým stretnúť naozaj, musí si porozumieť, porozprávať a potom si vytvárať nejaký záverečný obraz."

Jiří Menzel tvrdí, že film je čoraz infantilnejší, že filmy, ktoré sa dnes točia, sú ako pre dvanásťročných a napríklad Ostro sledované vlaky by už dnes nemali šancu získať Oscara. Myslíte si to aj vy?

"Skoro som mal škodoradostnú poznámku na perách, ale nechce sa mi byť škodoradostný po takom úspechu, aký sme mali dnes v Košiciach pri predstavení. Myslím, že každá doba má svoje filmy, každá doba produkuje to, čo si zasluhuje, a tak je to aj s filmami, ktoré vznikajú v súčasnosti. Nemyslím si, že by to bolo až také tragické. Viem že je to odborník na svojom mieste, ale ja som sa na niektorých filmoch podieľal a viem, že každý, kto na filme robí, vrátane pána Menzla, do neho vloží všetko zo svojej duše, zo svojho bytia, pretože to ani ináč nejde. Keď sa to nepodarí, tak hovoriť o tom, že je to infantilné… Niektorí ľudia sa stávajú infantilní.

xxx

Miroslav Donutil (nar. 1951 v Třebíči)

V roku 1973 absolvoval štúdium herectva na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, už počas štúdia spolupracoval s Divadlom Na provázku, v rokoch 1973 1990 v stálom angažmá. Od roku 1990 je členom činohry Národného divadla Praha. Medzi najzaujímavejšie postavy určite patrí divadelná i filmová rola Nikolu šuhaja lúpežníka z Balady pre banditu, Kašpárek v Donovi Šajnovi, Richard III. a ďalšie roly v Shakespearománii, Ríša z Pohádky máje. Na scéne ND stvárňuje Polonia v Hamletovi, Wolanda v Majstrovi a Margarétke, Dogberryho v Mnoho kriku pre nič, Truffaldina v Sluhovi dvoch pánov, majora Steva Arnolda v inscenácii Na miskách váh. Medzi najznámejšie filmy patrí spomínaná Balada pre banditu, Tankový prápor, Čierni baróni, Dedičstvo alebo Kurvahošigutentag, Fany, Pasti, pasti, pastičky, Pelíšky. Nahral niekoľko albumov piesní a nosiče s jeho rozprávaním získali platinovú platňu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.