Ibisovi skalnému zvoní hrana

V horách Maroka stoja dva druhy živočíchov na pokraji vyhynutia - Ibis skalný a Paovca hrivnatá. Ibis hniezdil kedysi aj v Európe na hradných múroch a na útesoch švajčiarskych Álp. Ľudia uverili povere, že po požití mäsa z ibisa nadobudnú čarovnú moc a tak ibisa vyhubili. Dnes ich žije na celom svete ledva štyristo v Maroku. Po medzinárodnej intervencii marocký kráľ v roku 1991 vyhlásil 130 kilometrov štvorcových pri ústí rieky Soumassy za chránené územie pre ibisa.

Ibis skalný rozhodne nie je žiaden krásavec. Má lysú hlavu so strapatým chocholom na temene. Tvar dlhého šabľovito zahnutého zobáka je taký istý ako u iných druhov ibisov, líši sa tým, že nie je tmavý ale červený. Čierne krídla vtáka sa perleťovo lesknú. Živí sa najmú hmyzom, príležitostne aj jaštericami. Vodu nepije, získava ju z potravy. Hniezdi na vysokých bralách, odkiaľ lieta za potravou na vzdialenosť niekoľkých kilometrov.

Tiež počet voľne žijúcej paovce hrivnatej sa odhaduje na štyristo jedincov. Bežne ju však chovajú v zoologických záhradách, kde sa dobre rozmnožuje, takže jej vymretie nehrozí. V prípade potreby je možné vysadiť paovce na priaznivé miesta nazad do prírody, ako sa to už s úspechom podarilo s levmi v Afrike s koňom Przewalského na Ďalekom východe alebo s vlkom v Yellowstonskom národnom parku v Amerike.

V prírode existenciu paovce ohrozuje hlavne človek intenzívnym prenasledovaním. Domorodci ju lovia pre mäsa, Európania pre trofeje. Bola rozšírená v horách od Atlasu po Sudán a pravdepodobne na viacerých miestach prežíva v malých populáciách.

Paovca hrivnatá je nezvyčajné zviera, predstavuje prechodnú formu medzi ovcami a kozami, pričom kozie znaky prevládajú. Má pretiahnutú koziu hlavu, avšak bez "kozej brady". Telo pokrýva tuhá hrdzavožltá až svetlohnedá srsť. Silné, nepravidelné vrúbkované rohy sa vo veľkom oblúku skrúcajú dozadu, u samcov môžu dorastať až 70 cm dĺžky, u samíc sú slabšie a kratšie. Samce dosahujú hmotnosť sto kilogramov, samice asi polovicu. Charakteristickým znakom paovce je dlhá strapcovitá hriva na krku a predných končatinách, ktorá takmer zakrýva predné nohy. Hriva samcov je dlhšia než hriva samíc, mláďatám ešte chýba. Keď si samec ľahne, hriva sa pod ním rozprestrie, takže na nej spočíva ako na poduške.

Paovca obýva príkre svahy a skalné útesy vysoko v horách. Cez deň sa zvykne ukrývať pod skalnými prevismi, v rozorvách a v dutinách skál. Žije samotársky, hlavne dospelé samce, alebo v malých niekoľkočlenných skupinkách, tvorených samicami s mláďatami. Samice majú 1-2 mladé, ktoré už niekoľko hodín po narodení behajú pri matke a mesiac staré sa samostatne kŕmia.

Ruja prebieha v zime, dochádza pri nej k súbojom samcov. Útoky opakujú dovtedy, kým slabší súper neustúpi a stáva sa, že súboj ukončí pád jedného zo sokov do priepasti.