jednoduchšie postaviť sa do radu interpretov väčšinového, komerčného prúdu pop music. Ako vraví, také čosi by zrejme ani nedokázala. Od doby, kedy vystúpila na pódium so svojou neodmysliteľnou gitarou a zaspievala pôsobivú skladbu Dve básne pána Hikmeta či Bieleho pavúka, ktorého dnes prebrali do svojho repertoáru populárni I.M.T. Smile, ubehla dosť dlhá doba. Aj čakanie na jej prvú nahrávku bolo pridlhé a tí, ktorí sa pýtali, kam sa vytratila, našli odpoveď snáď až v roku 1993, kedy vyšlo jej prvé CD. Ak ste si zatipovali, že ide o slovenskú pesničkárku so zaujímavo sfarbeným hlasom Soňu Horňákovú, uhádli ste.

Do Spišskej Novej Vsi sa tentoraz vrátila po niekoľkých rokoch. Divákom sa predstavila v Galérii umelcov Spiša v rámci projektu Tri krát tri ženy. Predtým sa poslednýkrát na Spiši objavila ako hosť v programe Milana Markoviča Nevyzúvajte sa, prosím.

Nedávno ste pokrstili v poradí svoje tretie CD. Čo o ňom môžete prezradiť?

"Moje nové CD vyšlo konkrétne piateho októbra, pretože to datujem od jeho krstu. Piateho októbra tohto roku sme krstili v Bratislave CD Soňa Horňáková SH Band, ktoré nesie názov Dívam sa z okna."

Čím je tento album iný ako predošlé dva?

"Možno tým, že tu prvýkrát predstavujem kapelu SH Band, ktorá ma sprevádza a s ktorou koncertujem už viac ako dva roky. Je to skvelý tím ľudí, s ktorými sa mi veľmi dobre pracuje, takže som už považovala za nutné ich predstaviť. Členovia sú aj v buklete, ktorý mi robila Miriam Petráňová, ktorá má v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi momentálne výstavu fotografií. A nakoniec nejde len o kapelu, ale aj tím skvelých ľudí, ktorí sa pohybujú okolo mňa."

Môžete ich vymenovať?

"Napríklad Janka Krajčovičová, ktorá je zároveň hudobnou producentkou, jej brat bicista a perkusionista Vlado Brcho Kaňák to sú ľudia, ktorí stáli aj pri zrode môjho prvého a druhého CD-čka. Takže spolu so mnou je to taká stabilná trojka. Ďalej pribudol mladý basgitarista Palko Smolka, gitarista Gusto Čech. Verím, že tento album priniesol silu aj odtiaľ, od týchto ľudí. Cítim, že im na tomto albume záležalo. Zmenil sa aj manažing, ktorý robil všetko preto, aby sme mohli koncertovať a aby ľudia o nás vedeli. Album je zaujímavý istým prelomom, viac tu cítiť kapelu než pri predošlých albumoch,aj keď je možno menej komorne ladené. No a zároveň mám pocit, že album je taký svetlejší."

Kde sa nové CD nahrávalo?

"Vyšla vo vydavateľstve Milénium, na ktoré sme si počkali celý rok. Gro platne sa totiž nahralo v minulom roku, tento rok sme pridali ešte jednu pesničku na želanie divákov a obecenstva našich koncertov. Skladbu Domáci bôžik sme hrávali vždy len tak, pre seba, ale tá sa zhodou okolností najviac páčila a publikum si ju na CD doslova vyžiadalo."

Aká bola samotná práca na albume?

"Konečne sme stretli vydavateľa, ktorý nám úplne vyhovuje, čo sa týka podmienok, pozadia aj organizácie. Takže klapalo to tak, ako to u nás nebolo zvykom. Je potešiteľné, že čosi sa deje aj v rámci šoubiznisu, niečo pozitívne pre umelcov, podpora od tímu z pozadia."

Svoj prvý album ste nahrali v roku 1993. Avšak vaši poslucháči naň čakali dosť dlho. Prečo takáto pauza?

"V podstate to bola dosť dlhá cesta. Možno aj preto, že som začínala v kluboch ako folková speváčka. Samozrejme, nezdráham sa, keď ma takto zaradzujú, aj keď táto nálepka mi prischla práve tam. V skutočnosti sa považujem za pesničkárku. Pesničkár je človek, ktorý si píše sám pesničky a ktorý do nich vkladá svoj názor, aspoň ja si to tak predstavujem. Takže začínala som v kluboch a tu ma objavili chlapci z rockovej kapely Strom. S ňou som naspievala niekoľko desiatok pesničiek. Autorom všetkých skladieb bol Boris Sodoma a texty urobil Jožko Štefánik. Tie boli také mäkšie, folk-rockovo ladené. Bola som tu ako interpret, spevák, člen kapely, nie autor. Vtedy nám mali vyjsť asi dvakrát veľké platne, ale vždy to kdesi ostalo stáť."

Neboli ste azda v kurze?

"Mám pocit, že nechceli do nás veľmi investovať a považovali to za risk, že to nevyjde. Medzitým som si robila pesničky aj sama a bolo aj obdobie, kedy ma to prestávalo baviť. Bolo to v roku 1988-89. Rozmýšľala som o tom, že už nebudem hrať, že to nikam nevedie, že svoje pesničky neviem veľmi zúročiť, aj keď ich nosím v hlave. Nenachádzala som ľudí, ktorí by mi pomohli ich urobiť. Veci, ktoré som nahrávala, neboli nakoniec podľa mojich predstáv. V 93. roku sa naskytla možnosť nahrávať v takom malom štúdiu, v Spirit Arte."

Ako k tomu došlo?

"Vyplynulo to z toho, že jeho šéf mal rád moje pesničky a vyprovokoval ma k tomu, aby som ich nahrala. Pri druhom albume boli nervy, pretože vydavateľ bol veľmi neseriózny. Dodnes ľutujem, že som platňu vydala pod touto značkou. No a momentálne je na svete ďalšia platňa, Dívam sa z okna. Od prvej nahrávky sa mi čoraz viac darilo stretávať ľudí, ktorí mi vyhovovali a o tom to podľa mňa je. Keď stretnete ľudí, ktorí dýchajú podobne ako vy. Nemusíte im veľa hovoriť a všetko popisovať. Takže oplatilo sa mi vydržať až doteraz."

Ste interpretka, ktorej veľkou prednosťou je pôvodná tvorba. Tá sa totiž v kolotoči súčasného hudobného šoubiznisu vytráca a moderné je preberanie cudzích skladieb. Nelákalo vás nikdy vydať sa týmto smerom a natočiť čisto komerčný album?

"Ja to vlastne ani neviem. Nie je to z nejakého špekulovania, že to nechcem. Jednoducho to neviem. Nikto by mi to neuveril. Keby som robila niečo, čomu sama neverím, tak to okamžite prejde na ľudí. Mám takú danosť, neviem, či je to plus alebo mínus, ale ak niečo necítim v sebe v istej sile a necítim to úprimne, je to na mne veľmi vidieť. Nedokážem interpretovať a zahrať inú pesničku. V podstate nemám prečo robiť cudzie veci. Sú samozrejme pesničky, ktoré sa mi veľmi páčia a hrám si ich pre seba. Sú to napr. staré Prúdy alebo Gershwinova Summer Time, ktorú milujem. Ale zatiaľ nepomýšľam na to, aby som preberala cudzie veci a nahrala takúto platňu."

Na druhej platni máte pieseň Biely motýľ, ktorú ste naspievali ako duet s Paľom Hammelom. Zrodila sa táto spolupráca aj na základe vášho obdivu k Prúdom? Taktiež sa tu objavil vynikajúci slovenský gitarista Juraj Burian. Prečo napr. nie Šeban?

"Iste, dôvodom je aj obdiv. Keď som bola dieťa, s obdivom som pozerala na skupinu Prúdy, aj ich pesničky Čierna ruža, Zvonky, zvoňte. Bola to pre mňa sila. Niečo sa vtedy vo mne pohlo bolo to niečo, čo som cítila aj ja. P. Hammel ma minimálne dvakrát požiadal o spoluprácu na svojich platniach, kde spievam v zbore Vivat. Myslím, že nám celkom fajn sedia dokopy hlasy, dokonca mnohí tvrdia, že som Hammel v ženskom vydaní, dúfam, že ho tým neurazím(smiech). K tomu, čo obdivujem, patria aj rôzne Vargove variácie, pretože podľa mňa je to neuveriteľný človek. Do tých svojich drobností dokáže zakomponovať naozaj veľké veci. Je tam pritom slovanskosť, hravosť, úprimnosť, sila, skrátka všetko. Takisto som mala veľmi rada Donovana, Boba Dylana, Johny Mitchel, z českých Mertu, Marsyas, Plíhala. Je mi to blízke, ale nebránim sa ani inej hudbe. Mám napr. rada elektronický pop. Čo sa týka tej gitary, so Šebanom som kedysi spolupracovala a nahrali sme bluesové veci. Burian sa mi zdal komornejší a akustickejší. Zrejme som mala pocit, že práve on sa trafí do mojich predstáv, tak sme to spolu skúsili.

V súčasnosti ste aj moderátorka hudobnej relácie v rozhlase. Je to istým spôsobom nitka, ktorá viedla od vášho vzťahu k hudbe?

"Keď som skončila pedagogickú fakultu, päť rokov som učila. Potom som robila v klube a rozhodovala som sa, či sa dám na hudbu alebo učiteľstvo. Viac ma samozrejme ťahalo k hudbe a v klube som robila preto, lebo sme tam mohli cvičiť. Tápala som, čo robiť ďalej a zhodou okolností som sa dostala k tomu, že ma oslovili, či nechcem robiť hudobnú redaktorku v rozhlase. Navrhol mi to Jožko Štefánik, ktorý robil v rozhlase. Tak sme to skúsili, bolo to niekedy v 89 roku v lete. Takže v rádiu som prežila aj revolúciu. Všade sa s tým chválim, že spolu s kolegom sme boli prví, ktorí v rádiu pustili pesničky Kryla. Vtedy ešte nik nevedel, kto pôjde na akú stranu, takže dnes sa smejem, keď si spomínam, ako som svojmu kolegovi vravela, že pôjdeme spolu do basy."

Vážne...?

"Naviac, splnil sa aj môj osobný sen, že som sa s ním v tom čase osobne stretla. Nakoniec sme ho v rádiu uprosili, aby nám zahral nejaké pesničky a on nahral špeciálne dve len pre naše rádio. V Rock FM rádiu som prakticky už deviaty rok externe. Takže sa venujem jednému aj druhému, a ak to vezmeme globálne, tak sa venujem muzike."

Neozýva sa občas vo vašom vnútri akýsi protest voči tomu, aké povrchné pesničky dnes dobývajú svet?

"No, je to vývoj, je to konzumné a aj my sme konzumnejší. Nie sme takí hĺbaví, nemáme čas na seba, ani hľadať čosi, čo je kvalitné. Keď sa pozriem iba na to, čo nosíme sú to síce drahé veci, ale sú urobené tak, aby vám vydržali čo najmenej. Dnes už nie je zaujímavé byť čestným obchodníkom. Aj zábavná hudba vlastne inklinuje ku konzumu spapať pesničku a viac na ňu nemyslieť. Aj tie hitovky sú ako potraviny, ktoré treba skonzumovať do istého dátumu, lebo sa pokazia a fakt sa ďalej nedajú púšťať. Predtým to tak nebolo, ale je to rozhodne dobou. Stále niečo chceme, ale nevieme, čo, iba chceme ísť dopredu. Aj filmy, aj knihy sú takmer na jednorazové použitie a potom "rýchle ukáž, čo máš druhé."

Predsa len, kedysi to bolo iné...

"Neviem, či sa raz vráti späť to, čo bolo pohoda a kľud. Možno áno, možno to práve teraz vrcholí. Keď to príde, bude slnko, ticho, ľudia budú plávať po hladine možno to tak bude. Aj texty piesní sú dnes stavané tak, aby sa prezentoval ten, kto ich spieva, aj keď v nich v skutočnosti o nič nejde, ani o názor, iba o bla bla bla. Keby som robila takúto muziku, asi by som si zvolila ten istý postup. Ale keďže som pesničkárka, ktorá si piesne sama vymýšľa, dám si námahu, aby sa moje pocity a postoje premietli do mojich textov. Jedno ide s druhým, slovo zapadá do muziky a muzika do slova a dokopy to dáva istý obraz. Takouto výpoveďou môžem dať čosi inému človeku, priniesť nejaké svetlo..."

Samozrejme, k Soni Horňákovej patrí neodmysliteľne gitara. Ste samouk alebo študovaná gitaristka?

"V podstate som sa ku gitare dopracovala sama. Aj keď dosť neskoro. Keď som mala pätnásť, splnil sa mi veľký sen konečne som dostala gitaru. Ale predtým som mala rôzne iné nástroje legendárne plechové husličky, ktoré som dostala od starého otca a na ktorých som vrzúkala. Potom som si vymýšľala stále nové a nové nástroje, pretože naši neboli veľmi naklonení takýmto veciam. Mala som malé harmoničky vtedy ešte za pár halierov, kupovala som si brnkátka, ale ako nástroj som využívala aj krájač zemiakov, ktorý veľmi pekne hrá(smiech). Keď rodičia videli, že "toto dievča je asi šialené", konečne pochopili a usúdili, že mi kúpia na Vianoce gitaru, aby mali odo mňa pokoj. Tá bola moja prvá. Dnes hrám na rôznych gitarách, momentálne mám dve, také stredné triedy. Nemám na gitary šťastie a v živote som dobrú gitaru nemala. Mám vysnívaný zvuk, ale tieto nástroje sú veľmi drahé. Možno raz sa dožijem, že budem mať tie gitary, ktoré celý čas počujem vo svojich ušiach. Avšak zatiaľ sa mi to nesplnilo."

Z rozhlasového éteru dnes zaznieva jej Biely pavúk v podaní kapely I. M. T. Smile, ktorá sa údajne pred realizáciou nahrávky o prebratí Soninho autorstva nezmienila. Ona tvrdí, že to vzala športovo a bez problémov aj vďaka tomu, že sa jej kapela hudobne pozdáva. "Horšie bolo, keď za mnou prišiel Dano Junas a chcel túto pieseň prerobiť na disco verziu. S tým by som absolútne nesúhlasila," povedala Soňa rozhodne. Známa pesničkárka má dnes v skutočnosti oveľa väčší, duchovnejší sen. Ako vraví, chcela by, aby po šialenstve, ktorým dnešný svet oplýva, prišlo niečo pekné. Aby to krásne, čo v ľuďoch je, raz vyšlo najavo. To nechýba ani v jej poeticky ladených pesničkách. Keď sa do nich započúvate, čas sa spomalí a vy si budete môcť dopriať pokoj, o ktorom Soňa sníva a ktorý aj jej v kolose "rýchlikovej" spoločnosti chýba. Doprajte svojmu svetu kúsok peknej hudby, príjemné počúvanie!