Spolupodieľal sa na príprave učebníc na túto tému, a preto sa tiež zúčastnil 4. medzinárodného sympózia Medzinárodnej spoločnosti pre výchovu umením, ktorá sa konala minulý týždeň vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.
* Adrian, ľudia výtvarné umenie zvyčajne nenávidia a nerozumejú mu. O čo ti teda ide?
- Práve o to. Dnešný život je určovaný vizuálnou kultúrou. Televíznymi spravodajstvami, videoklipmi, vašimi novinami, internetom. Zväčša ich vytvárajú technokrati. Ľudia bez obrazotvornosti, zato s obrovskými technickými možnosťami. A tak ovplyvňujú masy. Verejný vkus. Nie práve najlepšie. Stávajú sa tak bohmi, a pritom na to nemajú.
* Tvoja ponuka?
- Umenie pre všetkých. Pre každého. Nie iba pre znalcov či milovníkov, alebo elitu. Lebo umením ľudia komunikujú medzi sebou, prenášajú pocity a myslenie. Vlastne spôsob myslenia. V podstate mi ide skôr o výchovu umením.
* To jest?
- Musíme ľudí naučiť rozlišovať vizuálne posolstvá. Natoľko, aby nami nemohli manipulovať. Ani ľudia, ktorí ich tvoria. Lebo potom ovplyvňujú svet. A diváci sa nimi nechajú vlákať do uličky. Vezmi si hoci smerovky, alebo znaky WC. Všetci ako voly vedia, kam ísť. Vizuálna reč, jej slovník sa dnes prejavuje v každej ľudskej činnosti. Stáva sa tak vari najdôležitejšou. Vo fyzike, matematike, biológii, komunikácii, cudzích rečiach, odievaní, vo všetkom.
* Tvoj návrh?
- Ak sa ľudia, hlavne mladí, naučia rozumieť umeniu, tým pádom kladným vizuálnym posolstvám, nebude možné tlačiť ich vkus scestným smerom. Naučia sa totiž zaujať stanovisko. Konkrétne: chcem mládež naučiť podstatným pojmom, prvkom zrakového slovníka. Čítať ho, interpretovať a reagovať naň. Klásť otázky o prenose komunikácie, o stave vecí a dostať ich do obrazového dialógu. Nie akceptovať, čo nám obrazovo servírujú. A to už na základných školách. Deti obyčajne výtvarnú výchovu, učenú starými pannami, začnú skôr nenávidieť. Nejde totiž o to, aby bol každý Picasso. Nemusím vedieť dobre kresliť - zato rozumieť tomu, na čo sa dívam. Mnohí sa totiž dívajú a nevidia. Čiže treba kohosi, aby ukázal ako vidieť, vnímať veci sveta.
* Koho?
- Viem, že nenájdeš vždy zapálený vzor. Preto vytvárame učebnice, akýsi návod pre prvý a - pozor - druhý stupeň. Keď som pred troma rokmi prišiel na ministerstvo, všetko bolo iba o prvkoch vizuálnej reči - tvare, línii, farbe a prejavoch, akými sú hoci kontrasty, alebo harmónia. To však nestačí. Preto moja koncepcia prichádza s výchovou od 5. do 11. ročníka. Zrejme podobne ako u vás, povinná školská dochádzka sa končí v 8. triede. Práve v nej začínam s interpretáciou. Vytvorili sme príručky o kompozícii, zlatom reze, svetle. Ak tuná žiaci skončia, mali by rozumieť aspoň dvojrozmernému výtvarnu: obrazom, grafike, fotografiám. Pokiaľ budú pokračovať, prepracujú sa k trojrozmernej tvorbe - sochám, kinetickým objektom a architektúre. Ďalším stupňom je spektákulum sveta. Divadlo ulice, života a jeho rôznorodé prejavy. Preto spolupracujeme s psychológmi, matematikmi, divadelníkmi. Jednoducho, po absolvovaní strednej školy, človek by mal rozumieť vizuálnym stratégiám a nenechať sa nimi ovplyvňovať.
* Darí sa to?
- Vari hej. Vieš, celý tento rok je pre mňa šťastný. Podarilo sa mi presadiť svoj model výchovy umením. Nie pre špecializované výtvarné školstvo, ale pre obyčajný druhý stupeň. To môže byť príkladom či skôr prínosom pre spoločnú Európu. Nemusíme len bezducho preberať čosi vopred určené zo Západu. Nazdávam sa, že aj my, zavše podceňovaní, môžeme priniesť niečo pre blaho celku. Akurát školské výsledky stamodtiaľ nie sú práve najružovajšie. O.K. Vyšli mi výtvarné učebnice, ktoré aj so všetkými farebnými obrázkami prijdú asi na 25 vašich korún, a starú Škodu som zamenil za najnovšieho Citroena a som tu v Košiciach. Verím, že nie naposledy. Čo chceš ešte viac?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
