životom zmierili. Až do chvíle, keď sa tieto temperamentom na hony vzdialené ženy zblížia.
Hodinový koncert dvoch herečiek, Niny Divíškovej a Dany Bakerovej s názvom "Premiéra mládí", pod taktovkou mladého režiséra Dušana Pařízka z pražského Divadla v Řeznické, sme videli v preddušičkový pondelok v rámci Českých dní v Thálii.
Trochu utiahnutá stará dievka Renáta (Nina Divíšková) a jednoduchá, život milujúca Simona (Dana Bakerová), opustia rokmi zaužívané koľajnice. Stanú sa z nich rebelky s ukradnutým kufrom plným pánskej bielizne, zato s revolverom na samom spodku. Simona ešte nikdy neletela lietadlom a túži vidieť Eifelovu vežu, Renáta sa zas chce vymaniť zo slušnej výchovy, ktorá jej vždy zväzovala ruky. Život je odrazu hmatateľný, trebárs aj prostredníctvom skupinky černošských dealerov hašiša. Renáta, ktorá celý život pije minerálku a občas kvapku liečivej Benediktínky, naučí sa ubaliť jointa a zažije psychodelický výlet. Pravidlo dramatika A. P. Čechova: puška na javisku musí vystreliť, potvrdí tragický záver. Pri zúfalom pokuse uniesť lietadlo obe zlikviduje protiteroristické komando.
Výkon herečiek na prázdnej scéne iba s dvoma stoličkami, zvládajúcich neuverietľných 26 imaginárnych partnerov a množstvo prostredí, miestami vyrážal dych.
Po viac ako hodinovom výlete som sa s herečkou Ninou Divíškovou rozprávala pri pohári dobrého vínka v Bomba klube.
"Premiéra mládí" mi pripadala ako "jazda", únik pred čímsi, ktorý by sme občas radi urobili všetci. Už len naskočiť. Čerpali ste aj z vlastných zážitkov.
- Našla som v postave Renáty styčné body, pretože ako mladá som bola rebelka. Hlavne ako dieťa. Potom sa už trošku stiahla. Moja postava je samozrejeme odlišná, keďže by nebolo zaujímavé kopírovať samú seba. Siahla som do rezerv, ktoré si herec chystá celý život pozorovaním života okolo. Tie si musí pripravovať a šporiť, aby mal z čoho akejkoľvek postave vdýchnuť život. To je ne herectve krásne a zaujímavé. Ak sa niečím odlišuje od iných profesií, je to o tom, že v prípade potreby siahne nielen do seba , ale do odpozorovaných situácií a potom ich stvárnite so svojimi skúsenosťami, svojim hlasom a gestami. To je základ hereckej práce.
Vaša kondícia je obdivuhodná, to máte tiež rokmi našporené?
- Prežila som športové detstvo, také skôr chlapčenské. Závodne som plávala, hrala som volejbal, a rekreačne som lyžovala. Robila som dokonca ľahkú atletiku, lebo mám dlhé nohy a dobre som skákala do výšky. Zišlo sa mi to aj teraz, na staré kolená. Mladý režisér, Dušan Pařízek nás neustále hnal dopredu. Muselo to byť celé dynamické, robilo sa kvôli tomu veľa škrtov.
Urobili by ste, podobne ako Renáta takýto únik z reality aj teraz?
- Občas áno. Ale vždy sa ovládnem.
Máte už vnúčatá ?
- Samozrejeme áno. Mám tri dcéry a sedem vnúčat. Ale najmladšia je ešte stále slobodná. Jedna dcéra má tri deti a druhá štyri.
Ani jedna nepokračuje vo vašich sľapajách?
- Najmladšia padla doslova pod jabloň. Má 24 rokov a vyštudovala pražskú DAMU. Teraz pôsobí v Českých Budějoviciach. Už druhú sezónu. Prvé dve sme pred divadlom šťastne uchránili. Hoci, majú ho veľmi radi, ale iba ako diváčky.
Tešíte sa z toho, že vás nasleduje ?
- Nie. Pretože viem čo ju čaká. Ale držím jej palce aby to vydržala. Lebo ide o beh na dlhú trať. Na druhej strane, je dobré, že robí čo si sama vybrala a čo má rada. Teraz je ťažké byť pri divadle. Mláďatá opúšťajúce školu to majú vskutku ťažšie ako my. Divadlá majú málo peňazí , nemôžu si dovoliť rozširovať súbor. Takže sa väčšinou robia iba sponzorské projekty. Mladí herci majú teraz iba holú existenciu. Sú v dosť ťažkej situácii.
Ste dlhoročnou členkou Činoherného klubu, videla som vás vo vynikajúcej inscenácii Podivné odopledne Zvonka Burkeho s Bolkom Polívkom. Teraz prichádzate s Divadlom v Řeznické. Ako je to?
Pred pol rokom som z Činoheráku odišla. Teraz som vlastne na voľnej nohe. Robím iba na zmluvu, keďže Divadlo v Řezické nie je repertoárovým súborom. Ale som spokojná, je to útulné divadielko a hrá sa mi tam dobre.
Vašou doménou je divadlo. A čo televízia?
- Máte pravdu, sústredila som sa najmä na divadelnú prácu. Najlepšie sa totiž cítim na javisku, potrebujem cítiť diváka. Televízia je zas iná skúsenosť, hoci nie nezaujímavá.
A film ?
- Onedlho bude premiéra fimového spracovania Erbenovej Kytice s režisérom Františkom Brabcom.
Poviete čosi viac?
- Zahrala som si v príbehu Kolovrat matku. Ešte som nevidela výsledok. Ale práca bola pekná. František je jemný režisér na Erbena sa pripravoval celých desať rokov. Ako vyštudovaný kameraman má veľa výtvarných nápadov a obrovskú zásobu fantázie. Každý príbeh má inú náladu a iné ročné obdobie, úplne iné prostredie, Takže sa vo Vodníkovi nakrúcalo pod vodou, Svadobnú košeľu zas snímali vo vzduchu, a Kolovrat sme točili v zlatom lístí. Zahrali si tam výborní herci, Aňa Geislerová, Linda Rybová, Karel Roden, Zuzana Bydžovská a mnohí ďalší.
Pred rokmi sa konal v Košiciach jesenný divadelný festival. Pamätám si vás z inscenácie Brechtových svadieb.
- Mám na tú návštevu veľmi silné spomienky. Najmä na úžasnú cestu sem na východ. Bola to jedna z mojich najbizarnerjších príhod.
Prečo?
- Zariadili nám cestu lietadlom , ale bolo príšerné počasie. Šialene dlho sme v Ruzyni na letisku čakali kedy sa zdvihne hmla. Keď sme napokon vzlietli a boli sme kdesi nad Bratislavou, pilot sa dozvedel, že Košice neprijímajú. Takže sme pristáli v Bratislave. Sedeli sme ma letisku, ktoré zatváralo, takže nás poslali preč. Jediné možné spojenie bol preslávený rýchlik Košičan, v ktorom sa ľudia radi opíjali. Stáli sme na peróne v daždi a plieskanici a boli sme úplne zničení. Hovorili sme si: Čo nás to napadlo trepať sa do nejakých Košíc lietadlom. Mohli sme pokojne ísť vlakom. Konečne po troch hodinách, prišiel zmeškaný spoj. A keď sme tak blúdili po nástupišti, Rudolf Hrušínsky sa zamyslel: Nina, keby som vedel, že to bude taký bezvadný zájazd, zobral by som so sebou aj deti, aby si trochu užili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
