pokoji argumentovať, je namieste nájsť ventil. Ten sa nakoniec aj podarilo vyhrabať odkiaľsi na poslednom stretnutí členov výkonného výboru SZĽH s lídrami Združenia oddielov a klubov extraligy aj I. hokejovej ligy i so zástupcami jednotlivých klubov. Zaujímavé je, že hoci hrozila palácová revolúcia, zvolanie mimoriadneho kongresu SZĽH a odvolanie členov VV, predsa informácie, ktoré dostala verejnosť, pripomínali skôr bratskú družbu uzavretú pri poháriku. Akoby sa ani nechumelilo. Filtrované správy boli sterilné a nič nehovoriace a človek musel nakuknúť hlboko medzi riadky, aby vycítil, čo sa stalo. Spravidla zahorúca málokto chce ísť s kožou von, niekedy je lepšie počkať pár dní na fundovanejšiu odpoveď.

Keďže epicentrom avizovaného zemetrasenia bol ZOK I. ligy, oslovili sme jeho prezidenta Miroslava Cinu. "Nehnevajte sa, ale všetky strany sme sa dohodli, že nebudú podávať viac informácií, než bolo v oficiálnom komuniké." Rešpektovali sme, ale následná stručná odpoveď M. Cinu bola tiež výstižná: "Pýtate sa, či niečo týmto stretnutím vyvrcholilo a či viazne vzájomná komunikácia? Máte pravdu. Niečo sa nahromadilo..." Nuž, keď VV SZĽH okamžite prijal všetky pripomienky klubov a navrhol častejšie stretávanie sa, svedčí to o tom, že slovné fúknutie do niektorých stoličiek pánov vyplašilo.

Podľa Júliusa Pažitného, prezidenta ŠKP Poprad, treba rozlišovať medzi oficiálnymi debatami a zákulisným zastrájaním sa spojeným s menami tých, ktorí by prípadne nemali ďalej fungovať vo VV. "Nazdávam sa, že hladinu rozbúrili hlavne ekonomické problémy. Vari každý klub pripomienkoval nedostatočnú starostlivosť o získavanie centrálnych zdrojov. Keby mali mužstvá peniaze, nebol by žiadny krik. S kritikou vystúpili aj východniari, apelovali na žalostný stav pokladníc. Náklady na cestovanie sú enormné, treba veľa kilometrov prejazdiť a to nie je lacný špás. Nikto na Slovensku sa nemôže pochváliť, že má nadostač prostriedkov, to môžem suverénne povedať. Trebárs štart našich ôsmich mládežníckych celkov vyjde klub počas sobotňajších zápolení na sto-stopäťdesiattisíc korún. Tieto sumy naháňajú každému hrôzu a nervozita sa prenáša do podobných rokovaní," komentoval pozadie J. Pažitný. Nuž, slovenský hokej ani po striebre v Petrohrade nenarazil na zlatú žilu, skôr sa pasuje s vytriezvením z ilúzií a každodenným bojom o prežitie v kluboch. Je na zodpovedných, aby posúdili kardinálnu otázku: koho viniť? Určite to nebude ale možné šmahom ruky či sporadickým vypapuľovaním...