myslím barsfasa! A kde hľadať korene toho barsfasa? Poďme pekne po poriadku.
Čo bolo?
Je koniec deväťdesiatych rokov a U2 nevedia, kam od rozkoše skôr skočiť. Jedna z najúspešnejších (a veru aj najlepších) platní histórie modernej music The Joshua Tree a následná megašnúra čiastočne vyrypovaná na dvojalbume Rattle and Hum spôsobili krátkodobé zatmenie v myslení a cítení Bono Vox (spevák a semtam gitarka) and The Edge (barsfasa gitarka) and Larry Mullen (good bicie) and Adam Clayton (super basa). Toto zatemnenie trochu osvetľuje sebairónia v Zoo TV šnúre a pár dobrých kusov v desiatej dekáde tohto storočia. Ale platne, nič moc, pánové z Dublinu, ani komerčný úspech Achtung baby nemohol zakryť neistotu v celkovom zvuku, pretože nielen Bono a spol cítili, že sound treba meniť s dobou. A tak hľadali. O neucelenom Pozore už reč bola, skok do Zoo tmy nič nenapravil (skôr naopak) a veľa kriku nebolo ani pre priveľmi nevyrovnané Pop. Bono ospravedlňuje, kde sa dá, ale tvrdenie, že "veľa nových fanúšikov sme získali vďaka hudbe v deväťdesiatych rokoch a tí predtým nepoznali našu produkciu v 80-tych rokoch" (MTV) nevysvetľuje ústup od kvality. Jej vrcholom v ôsmej dekáde pritom pre niektorých nebol Kaktus, ale už o čosi skôr Nezabudnuteľný oheň s nezabudnuteľným zvukom.
O to s väčším napätím si fanúšikovia po takmer trojročnej pauze od Popu sťahovali prvý singel z internetu a s o to väčšou chuťou neskôr aj kompletnú zostavu. Oplatilo sa si privstať.
Čo je?
Čo ponúka All that you can't live behind? V číslach jedenásť skladieb, 49 minút a 25 sekúnd hudby, pocitovo nevyčísliteľné.
Najprv klady, respektive barsfasa.
Určite prvá (Beautiful day) - ale dobrá rada - ak je jej v éteri priveľa, vynechajte v stroji. Lepšie pochopíte ostatné. Bono síce už nespieva vysoko tak ľahko ako predtým (kdeže novoročné snehy sú), ale gitarky i bicie fungujú bezchybne a na rozdiel od 'videja' tam nestrašia lietadlá.
Určite druhá (Stuck in a moment you can't get out of), bár aj pomalšia, ale fakt dobrá. Nie na prvé počutie ani druhé. Až na ďalší moment, keď sa zastavíte a vychutnáte si ju.
Určite šiesta (In a little while), a tu treba povedať, že Bono v nej je nový lepší Bono. Klobúk dolu pred jeho iste i technikou upraveným hlasom.
Určite siedma (Wild honey), neuveriteľná pohodovka.
Určite deviata (When I look at the world), s kvalitným základom, ktorý je kvalitný ako refrén.
Určite predposledná (New York), aby svet nebol naružovo namaľovaný alebo Frankie, aj tak sa dá o New Yorku spievať.
Určite posledná (Grace), aby sme sa nikam neponáhľali.
Svojich si nepochybne získa (už kritizujeme) aj štvrtá (Walk on), odkiaľ i názov platne, ba hrozí, že po rýchlom nádhernom dni ju manažér (Paul McGuinness) ohlási ako ďalší singel.
Dobré 'křoví', ktoré sa dobre počúva, je trojka (Elevation)
Nedotiahnutá ako mier na zemi je osmička (Peace on Earth). Lepší začiatok sľubuje viac, ako nakoniec Bono a spol. vypotili (a mohli aj skrátiť - nebude už viac Promenade z ohňa?).
Znytočná je päťka (Kite). Nač? Aj desať mohlo byť viac. Patetický Bono liezol na nervy aj v kaktuse (Red hill mining town), "natož pak" po 13 rokoch.
Celkovo? Pochváliť treba zvuk i Bona, ktorý prestal šepotať a začal opäť spievať, pochváliť ako vždy treba mediálne nenápadného Edga, Larryho ruky a Adamovu basu. Duní poctivo s krátkymi pauzami na jednu cigarku. Pochváliť treba producentov Daniela Lanoisa a Briana Ena, že sa vrátili a že si zahrali a zaspievali tiež a pochváliť treba, že hoci sa za mixážnym pultom vystriedali takmer desiati, celkovú kompaktnosť CD to nenarušilo. Naopak, vytknúť by sme mohli minutáž niektorých kusov a tradičnú skladbu (úvod, refrén) všetkých skladieb. Napriek tomu vznikol produkt, ktorý si vďaka zvuku, hudobným nápadom (to najmä) a celkovému vyzneniu znovu a znovu šturite do cédečka. Striedajte to s Madonnou a pochopíte úvod.
Čo bude?
Vyše dvadsaťdva rokov v tej istej zostave, nemám slov. A či ešte niečo bude, už záleží asi aj na Bohu. Bár by bude.
Hodnotenie 93 zo 100.
Autor: Peter DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
