pohorí Čergov. Zbierku na záchranu a odkúpenie prirodzeného jedľovobukového lesa v Čergove rozbehlo pred tromi rokmi Lesoochranárske zoskupenie (LZ) VLK. Ako sme sa dozvedeli, svoj symbolický strom tu má už 1294 darcov zo štrnástich krajín sveta, ktorí spolu prispeli sumou 2 294 000 korún. Záujem zo strany verejnosti členov VLK-a teší. Ale súčasne ich trápi tragédia v Národnom parku Slovenský raj, ktorú spôsobil požiar. Na tieto témy sme sa zhovárali s Dagmar Lukáčovou, členkou LZ VLK v Tulčíku.
Z ktorých krajín ste získali finančné príspevky na čergovskú rezerváciu?
Najviac ich bolo zo Slovenska a Čiech, no veľa darcov máme z Veľkej Británie, Švajčiarska, Nemecka, USA a Poľska. Príspevok z najväčšej diaľky je z austrálskej Tasmánie.
Ako sa k tomu postavili občania z prešovského regiónu?
Stromy si symbolicky kúpili jednotlivci, skupiny, školské triedy alebo celé školy, firmy či inštitúcie. Na podporu zbierky sa konali malé i veľké benefičné koncerty a podujatia. Tatranský vlčí kmeň kúpil napríklad stromy z predaja šípok. Netradičným príspevkom boli zlaté obrúčky. Zo známych osobností, ktoré pochádzajú z Prešova, si kúpili svoj strom spisovatelia Ľudovít Petraško a Jana Bodnárová i džezový muzikant Martin Marinčák. Základné školy si kúpili 94 stromov, medzi nimi boli aj prešovské Šrobárova, Bajkalská, Kúpeľná, Važecká, Bernolákova, Zimná, Československej armády, Lesnícka a ZŠ z Tulčíka, Lemešian, Veľkého Šariša, Petrovian, zo Sídliska II vo Vranove nad Topľou a Komenského z Lipian. Mysleli na nás stredoškoláci i študenti vysokých škôl.
Ľudia teda pomáhajú, ale prečo tak dlho trvá zriadenie rezervácie?
Popri získavaní prostriedkov na les sa snažíme o ukončenie administratívneho procesu vyhlásenia rezervácie. Ten sa na náš vkus dosť vlečie a vieme si predstaviť zo strany štátnych orgánov aj väčšiu ústretovosť pri takejto dôležitej iniciatíve, do ktorej vkladajú občania vlastné prostriedky. Momentálne je náš šesťkrát prepracovaný návrh na krajskom úrade. Zvieratá, rastliny a stromy netušia, čo všetko treba na úradoch vybaviť, no iste sa už teraz cítia v našom lese ako v rezervácii.
Bohužiaľ sa tak nemôžu cítiť v Národnom parku Slovenský raj. Prečo sa, podľa vás, oheň tak rýchlo šíril?
Chceme počkať na analýzu. Nezaujímajú nás vaky a vrtuľníky. Určite nám ide o preventívu, to znamená posúdiť, aký stabilný bol les. Zaujíma nás nielen to, aké tam boli stromy, aká je ich skladba, ale aj či tam boli machy a spadnuté stromy.
Budete pomáhať s výsadbou nových porastov?
Nemyslíme si, že umelé sadenie to nejako vyrieši. Skôr by sme presadzovali princíp, nechať to na prírodu. Zrejme bude potrebovať veľa rokov, kým sa z toho spamätá. Je to pre nás výkričník, ako radikálne zmeniť lesné hospodárenie. My to navrhujeme na svojich letákoch, ktoré sme zaslali aj na ministerstvo pôdohospodárstva. To síce tvrdí, že ich nedostalo, ale v tom prípade klamú. Chceme zapracovať do lesného zákona také paragrafy, aby sa nič podobné v budúcnosti nestávalo.
Aké najčastejšie chyby sa robia v lesnom hospodárstve?
Tam, kde sa robia holoruby, v konečnom dôsledku vznikajú holiny. To znamená, že na tom mieste sa odplavuje pôda, dochádza k erózii. Vzniká nebezpečenstvo povodní a v období nedostatku zrážok sucho. Pokiaľ sa umelo dosádzajú dreviny, tak to nie je to, čo by na tom mieste robila príroda. My sme skôr za jemnejší spôsob, taký, ktorý by napodoboval prírodné procesy.
Prečo podľa vás nenachádzate spoločnú reč s ľuďmi, ktorí majú rozhodovacie právomoci?
Im sa doterajší spôsob asi veľmi pozdáva, lebo si nevyžaduje žiadnu zmenu. Každá zmena je veľmi nepohodlná, obzvlášť v rezorte, kde desiatky rokov pracujú tí istí ľudia. Na ministerstve pôdohospodárstva nedošlo k žiadnym personálnym zmenám a tí istí ľudia stále rozhodujú o mimoriadne dôležitých veciach. Lesnícka činnosť ovplyvňuje nielen súčasnú generáciu, ale dá sa povedať, že na stovky rokov dopredu ovplyvňuje život ľudí, ktorí tu budú žiť po nás.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
