Národného divadla, Národnou triedou až k "Václaváku". Do cieľa však nedošli. Na Perštýně ich už zastavili múry zelených uniforiem a bielych prilieb. Reálny múr má však aj ústa. Hlasno vyzýva k rozchodu. Studené dlaždice ciest sú však aj napriek tomu zaplnené kľačiacimi študentmi s horiacimi sviečkami v dlaniach. Iba tri slová "Máme holé ruce" vykrikuje ešte predtým niekoľko desiatok tisíc ľudí. Skandovanie je poprepletané i spevom hymny. Ani holé dlane nad hlavami, ba ani červené kvety z dievčenských rúk nedokázali obmäkčiť silu pendrekov a štítov. Krátko pred deviatou večer, keď bol v kalendároch v roku 1989 vyznačený 17. november, sa začal odvíjať dramatický boj za slobodu. Bezbranní študenti sú brutálne bití ozbrojenými jednotkami, niektorí z nich sú odvlečení do pripravených autobusov. Ťažko sa bolo brániť proti kopancom, tvrdým pästiam iba holými rukami, keď druhá strana mala tvrdú zbraň. Bilancia zásahu hovorí jasne. Päťsto zranených. O necelú hodinu vidno známky krvi na chodníkoch, na ktorých bezvládne ležia mladí. Príslušníci zásahových jednotiek majú v rukách krvavé obušky s krvou tých, ktorých odnášajú sanitky. Zem je plná pošliapaných kvetov a sviečok... Verejnosť je pobúrená. Nadišiel čas, ktorý nebol "hladný" po životoch. Bol to začiatok Zamatovej revolúcie - synonyma slobody. Ale času, kedy si ľudia spievali "...sľúbili sme si lásku...", času plných námestí predchádzal ešte kus histórie. Vráťme sa teda o päťdesiat rokov dozadu, do obdobia roku 1939, ktorý podnietil vznik Medzinárodného dňa študentstva.
Píše sa 16. november 1939. Chvalkovský počuje z Hitlerových úst tieto slová: "Ak bude treba, postavím do ulíc aj delá. Nariaďujem zavrieť české vysoké školy na tri roky, páchateľov zaistiť a väčší počet študentov umiestniť do koncentračných táborov. Uzavretie vysokých škôl môžno skrátiť, ak sa ukáže obrat k lepšiemu. Oznámte však, že toto je posledná výzva prv, kým dám protektorát zrušiť!" Chvalkovského telefonát do Prahy všetky vyhrážky iba potvrdil. Podľa záznamu mali byť ešte tej noci obsadené všetky vysoké školy. A ak sa akcia stretne s odporom, život zraneného Nemca vynahradia smrťou troch študentských vodcov. Vykonaním rozkazu bol poverený štátny tajomník Frank, niekdajší skrachovaný pražský študent. Počas svojej cesty lietadlom vedel, že za Hitlerovu prejavenú dôveru sa musí odvďačiť okamžitým spustením akcie. "Sonderaktion 17. November 1939" sa začala. Internáty v Prahe, Brne a v Příbrame zakúsili rušné ráno, keď ich za účasti samotného Franka gestapo a nemecké policajné jednotky obsadili. Študenti v počte dvoch tisícok boli dovlečení do Ruzyne a menej ako dvadsaťroční a cudzinci sa stali "obeťami" ironického gesta. Prepustili ich. Hojnej účasti ostatných sa "tešil" koncentračný tábor Sachsenhausen Oranienburg. Na smrť dlho nečakalo ani deväť študentských funkcionárov. Vzala si ich rýchlo.
Nemecká okupácia nebola na československej pôde vítaná. Nesúhlas s ňou sa dal vyjadriť spoločným výjdením do ulíc pri príležitosti vzniku čs. štátu, študentov nevynímajúc. V sobotu sa štrajkovalo už od deviatej na Václavskom námestí. Tóny národných piesní, hymny so zakázanou slovenskou časťou a protinemecké výkriky zneli na plné hrdlá. Medzi demonštrujúcich študentov sa zaradil aj podpredseda študentskej samosprávy, štvrták LF UK Jan Opletal. Vravel: "... kto sa bojí, nech ostane doma, ja pôjdem." Jeho vlastné slová sa mu stali osudnými. Dodnes sa nevie, či bol na námestí sám alebo s kamarátmi a či jeho smrť bola vopred naplánovaná alebo náhodná. Čosi okolo pol siedmej, roh Žitnej a Mezibranskej ulice. Vtedy a tam ho zasiahla v sprievode demonštrantov a nemeckej polície strela do brucha. Jan Opletal utrpel priestrel čriev zo zbrane páchateľa, ktorý strieľal zblízka. Operácia jeho zranenia prebehla v najlepšom poriadku, ale dostavili sa komplikácie. Medicína vtedy nepoznala dnes už bežné antibiotikum, a tak veľa ľudí zomieralo. Opletal bol počas pobytu v nemocnici zaujímavý aj pre gestapo, pre nekonečné otázky ktorého sa domieval, že sa ho chcú zbaviť. Nemuseli, zomrel 11. 11. Poslednú rozlúčku nakoniec povolili aj Nemci pod podmienkou pokoja. Všetko nasvedčovalo dodržaniu sľubu, až kým neprišiel záver. Z úst zúčastnených odznela oficiálna aj zakázaná časť hymny. Policajné auto, ktoré zamierilo oproti zástupu za pohrebným vozom, bolo poslednou iskierkou, aby sa zopakoval oheň 28. októbra. Mnoho z odporujúcich študentov zaviezli na neznáme miesta, kým ostatní pochovávali na Morave Opletala. České vysoké školstvo však ešte dlhú dobu nepoznalo pokoj.
Študenti si chvíľu pred Nežnou spomínali pochodom na Opletala a tým, že si "sľúbili vydržať" dosiahli, že pod vianočným stromčekom našli demokraciu, slobodu žitia, náboženstva, informácií, ale i nezamestnanosť, kriminalitu, korupciu a zmenený život rodiny.
Ale bude život vôbec niekedy lepší? Nech je však dnešok dobrý alebo zlý, prítomnosť je jediná vec, ktorá je na svete istá. My ju tvoríme. A môj pohľad? Určite stačí, ak poviem, že keď som bola dieťaťom, bola revolúcia. Zapnutý čiernobiely televízor, zábery plných námestí, na ktorých zneli piesne Karla Kryla, Marty Kubišovej a iné. Každý chcel vedieť, čo sa deje za dverami jeho domu. Takú neistotu by som nechcela zažiť.
Autor: Katarína Jureková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
