včerajšia agentúrna reakcia osloveného. Bolo už načase, prišla po premnožení mediálnych indícií o jeho možnom prestupe. Na víkendovom konštitučnom sneme SDKÚ ho teda neuvidíme, väčšmi interesantný je ale Miklošov dovetok: "V politike platí, že nikdy nehovor nikdy, smerom do budúcnosti sa nedá nič vylúčiť".
Signalizácia ako hrom. Samozrejme v prvom rade smerom k DS. Tam je už rok vnútrostranícky život iba o tom, či stále žiarivejší Mikloš (stabilne v sedmičke "najdôveryhodnejších" - pozri napr. posledné MVK či UVVM) nahradí značne kontroverzného, hoci poslaneckým výkonom tiež mimoriadne iskrivého Langoša. Do takého rozhodnutia ho tlačia aktivity "kaníkovského" krídla, ktoré vyvíja maximálne snahy predsunúť o pár mesiacov jarný kongres DS. Bolo by príjemné vedieť, či pracujú s vedomím alebo aspoň tichým kývnutím Mikloša.
Najjagavejšia stálica DS rieši vážny vnútorný problém s "double" dilemou. Prvá je, či teda ujsť do percentuálnej istoty ministerskej strany, garantujúcej svetlú politickú budúcnosť. A ak vábeniu odolá, či vziať na seba vzťahový konflikt s Langošom a jeho skupinou v podobe kandidatúry, keďže vzhľadom na reálie DS sa napätiu nedá vyhnúť (iskrí už teraz).
Ak Mikloš transfer podpíše, spáli za sebou mosty k terajším spolustraníkom, s ktorými ho spája dlhá politická minulosť a pohnuté zápasy, najmä v drese ODÚ blahej pamäti. Pokiaľ sa rozhodne zostať v DS, vyradí sa z každej ďalšej vlády, ktorú by ešte prípadne zostavoval Dzurinda. Mikloš je premiérovi osobne zaviazaný; nie DS, ale on ho v poslednú noc maratónskych rokovaní posadil do kresla, keď premiešal ešte raz vládnu zostavu tak, aby z nej vyletela pôvodná nominácia DS: Ján Langoš.
Rozhodovanie Ivana Mikloša však zďaleka nie je iba partajnou a osobnou kauzou. Má ešte tretí rozmer, a to dosť dominantný. Jeho krok môže mať silný dopad na spor dvoch vízií o štrukturovaní straníckeho systému na Slovensku. V podloží mocenských zápasov, ktoré už dva roky zmietajú prostredím SDK, je stret Dzurindovho (resp. Šimkovho) projektu veľkej "zbernej" strany, zastrešujúcej všetko, čo si o sebe myslí, že stojí od stredu napravo. Konkurenčná vízia, ktorej sa držia KDH, DS a najnovšie LDÚ, je o voľnej spolupráci (vo forme koalícií) suverénnych "hodnotových" strán, ktoré by svoje skromné sily združovali pred voľbami a pri zostavovaní povolebných formácií. Obe predstavy sú plne legitímne (ani nemôžu nebyť), ide "iba" o to, ktorá je pre dnešné Slovensko perspektívnejšia a vôbec reálnejšia (to je na špeciálnu, nie príliš náročnú analýzu). Rozhodnutie Ivana Mikloša v tejto situácii síce nepredurčí výsledok sporu, ale aspoň významne skomplikuje život tej vízie, ktorej dá slovenský symbol pravicovej transformácie košom.
Až tu začína byť zrejmé, čo za bremä zodpovednosti spočíva na Miklošovom chrbte. Nielenže sa musí správne rozhodnúť o politickej budúcnosti svojej a takisto preferenčne miniatúrnej, ale o to produktívnejšej strany, ale jedným "áno" či "nie" bude tvarovať i politickú krajinu pod Tatrami. Nemôže byť teda veľmi prekvapivé, ak už i tak pracovne preťažený vicepremiér "korčuľuje" a odďaľuje svoje slovo čo možno do najvzdialenejšieho možného termínu.
Napríklad už po víkendovom kongrese SDKÚ a jej prvých krokoch bude mať aj podstatne viac informácií. Isteže okolnosti, za ktorých sa SDKÚ formuje, a persóny, ktoré sa tam zlietavajú, dávajú už dosť kvalitného materiálu pre zdravé rozhodnutie. To ale musí fakt dozrieť. Hoci z väčšieho odstupu, akým dnes môže disponovať vicepremiér, sa už zdá temer všetko jasné.
Ivan Mikloš by spáchal životnú hlúposť, keby sa odhodlal pre transfer.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
