Východoslovenské múzeum v Košiciach
Vynález strelného prachu a zavedenie palných zbraní, ktoré šírili "náhlu smrť z diaľky" oživilo vo vojenskom živote vieru v kúzla a povery, ktoré sa udržiavali od pradávnych dôb. Viera v kúzla a čary sa najviac rozmohla v 16. a 17. storočí hlavne počas 30-ročnej vojny a žila ešte v období celého 18. storočia. Živnou pôdou boli zlé sociálne a hmotné pomery prostých vojakov. Vojak patril po celé tri storočia k najnižšej sociálnej vrstve ľudskej spoločnosti, takže zranenie alebo onemocnenie preňho znamenalo takmer vždy nesmierne utrpenie, zmrzačenie, či smrť.
Od polovice 16. storočia sa žoldniermi stávajú poväčšinou bývalí sedliaci, ktorí boli vyhnaní z usadlostí, alebo úplne ožobráčení, ďalej nezamestnaní tovariši, mestská spodina a schudobnelá šľachta. Po vzniku stálych armád sa pluky doplňovali verbovaní. Verbovancov odvádzali lsťou, násilím, alebo ich len pozbierali v krčmách, no zverbovali aj vandrujúcich tovarišov na cestách, tulákov, a odviedli aj študentov a žobravých mníchov.
Preto vysvetlenie, prečo vojenské kúzla a povery prekvapujú často naivnosťou a primitívnosťou, treba hľadať vo vtedajšej nízkej sociálnej a kultúrnej úrovni.
Keďže vojaci sa v mestách stretávali s rôznymi mastičkármi, šarlatánmi, divotvorcami, predavačmi životných elixírov, kúzelných bylín a amuletov, ktoré mali odvracať nemoci, zlo, nešťastie a smrť, tak vojenské kúzla boli obdobou povier a zvyklostí vtedy rozšírených v občianskom živote.
Viera v nezraniteľnosť
Viera v nezraniteľnosť vo vojenskom živote tiež patrila medzi veľmi rozšírené. Nezraniteľnosť poznal už starovek. Homérov Achilles bol ponorený do vĺn podsvetnej rieky Styx, aby sa stal nezraniteľným. Lenže päta, za ktorú ho matka Tetis držala, sa nezmáčala čarovnou vodou. Ďalším nezraniteľným hrdinom bol akýsi Siegfried, ktorý žil v epose z 13. storočia. Povesti o nezraniteľnosti nachádzame v historických memoároch, náboženskej literatúre, starých kronikách, kázaniach i v ľudovom rozprávaní.
Od 30-ročnej vojny sa dlho držala povesť o tom, že veľkí vojvodcovia sú "strelami nezraniteľní". Po bitkách vraj "vysypávali guľky, ako hrach" z plášťov, opaskov, klobúkov a topánok. Takými boli podľa vojenských povestí: vojvoda Albrecht z Valdštejna, švédsky kráľ Gustav II. Adolf, gróf Tserclaes z Tilly hlavný veliteľ cisárskych vojsk, kurfist Móric Saský, cár Peter Veľký, švédsky kráľ Karol XII., a švédski generáli Steenboch a Baswitz. Počas sedemročnej vojny skúsení vojaci verili, že pruský kráľ Fridrich II. a jeho generál Leopold z Anhalt - Dessau a rakúsky generál Daun Laudon a Wurmser sú "celkom bezpeční pred strelnou ranou". V napoleónskych vojnách boli mnohí vojaci presvedčení, že cisár Napoleon a maršál Murat sú nezraniteľní.
Podľa povesti o nezraniteľnosti, nezraniteľní ľudia mohli byť zabití len striebornou guľkou. Kedy a kde vznikla táto povera o strieborných guľkách sa dodnes s istotou nevie, ale rozšírila sa počas 30-ročnej vojny (1618 - 1648). Strieborné guľky mali byť odliate z tzv. dedičného striebra., t.j. zo striebra, ktoré sa dedilo po mnohé generácie, alebo z mariánskych toliarov. Strieborné guľky s prímesou medi, vraj prerazili každý pancier. Po odliatí sa kúzelná guľka mala hasiť v liehu. Podľa povery mali strieborné guľky takú moc, že zabili aj ľudí inak nezraniteľných. To platilo aj na čarodejnice, ktoré boli obyčajne nezraniteľné. Podobný účinok mal tiež strieborný gombík nabitý do pušky, alebo pištole. Podľa povesti boli striebornými guľkami zastrelení aj švédsky kráľ Gusta II. Adolf a kurfist Móric Saský. Viera v strieborné guľky, proti ktorým nebolo kúzelnej obrany, bola tiež rozšírená v Anglicku a vo Francúzsku. V súvislosti so striebornými guľkami sa zachovala aj anekdota o francúzskom kráľovi Františkovi I., ktorá znie takto:
Po bitke v Pavii, roku 1525 ukázal vojak zajatému kráľovi zlatú guľku a povedal: "Tá bola pre teba, ak by som sa s tebou stretol. Ešte som mal strieborné pre francúzskych veliteľov." "Koľko ich ešte máš?" pýtal sa František I. "Iba zlatú" odvetil vojak.
Povera o nezraniteľnosti znova ožila po prvej svetovej vojne v románe Ivana Olbrachta v postave smelého rusínskeho lúpežníka. V karpatských horách, kraji kde Nikola Šuhaj lúpežník niekoľko rokov po vojne zbojníčil, sa verilo, že má zelenú ratolístku, ktorou odháňa strely. Lenže jestvuje ešte jeden príbeh o jeho nezraniteľnosti, ktorý hovorí o tom, že počas vojny Šuhaj spolu so svojim kamarátom sedmohradským Nemcom raz našli "úkryt v chyži akejsi baby", ktorá dokázala čarovať. Čarodejnica uvarila obom vojakom do vojenských misiek "lektvar", namiešaný zo zázračných bylín, ktorý museli vypiť. Bosorka zaklínanie skončila slovami: "Teraz sa vás nedotkne žiadna guľka. Ani z pušky, ani z pištole, ani z guľometu, ani z dela". Poverčivý Nikola spolu s Nemcom na druhý deň čarodejnicu zbili a vrátili sa na front. Na príhodu už nemysleli, avšak onedlho poznali účinok kúzla. Dohodli sa na tom, že jeden druhého zraní ranou z pušky, aby sa dostali z frontu. Lenže k veľkému údivu nemohol Nikola Šuhaj, ktorý bol dobrým strelcom zasiahnuť Nemcovu ruku a ten zas nemohol trafiť zo vzdialenosti dvanásť krokov Šuhaja do ramena. Všetky rany šli mimo. Až teraz obaja vojaci zistili svoju nezraniteľnosť. Od tých dôb veril Nikola Šuhaj, že sa ho žiadna rana nedotkne. Ako zázrakom vyviazol zo všetkých strašlivých bojov na ruskom fronte a nebál sa ani neskôr striel maďarských žandárov, či českých četníkov, ktorí po ňom toľkokrát pálili.
Pasovské kúzlo
V tridsaťročnej vojne sa rozšírilo aj tzv. "pasovské kúzlo". Týmto "kúzlom" bolo to, že ľuďom dávali prehltnúť alebo nosiť na tele ceduľky pomaľované čarodejnými značkami. Lístky tlačili mosadzným razidlom s rôznymi figúrami a predávali ich vojakom. Prehltnuté lístky mali potom chrániť nositeľa pred strelnými, sečnými a bodnými ranami. Vznik a názov pasovského kúzla sa vysvetľuje rôzne. Vojaci sa radi obracali na čarodejníkov, ktorých hľadali medzi pastiermi, kováčmi, poľovníkmi, pytliakmi, katmi, pôrodnými babicami, brusičmi nožníc, pilnikármi, tanečníkmi, potulnými hercami, medzi katolíckymi duchovnými, jezuitmi, kapucínmi, tiež medzi Benátčanmi, Židmi a Cigánmi. Profesionálni kúzelníci sa nazývali v študentskej reči "pessulantmi". Vo vojenskej reči bolo vraj tak toto slovo zmenené na "pasovské".
Medzi vojakmi v 17. - 18. storočí sa hojne rozšírili aj rozmanité zažehnávadlá a zaklínacie modlitby. Zhotovovali sa prívesky z papiera, alebo pergamenu, na ktoré sa písali isté písmená, slová, značky, alebo obrazy. Tie sa nosili na krku, tele, ale zvykli sa aj jesť, aby bol účinok väčší. Proti nešťastiu a smrti bola používaná kúzelná formula: "Anasisapta", proti všetkému nešťastiu a nemociam: "Sator", znakom pre šťastie bola "pentalfa" (päť gréckych písmen napísaných jedným ťahom), dobrú povesť mali aj tzv. "efezské písmená", známe už u starých Grékov. Kto ich nosil pri sebe, víťazil v boji, zápase, závode, behu, pred súdom, premohol svojich odporcov a dosiahol všetko čo chcel. Proti strelám a iným zraneniam sa užívali aj čarovné košele. Košeľa mala účinkovať, ako pancier, ktorý nemohla preraziť žiadna strela, nemohla byť ani prebodnutá, či preseknutá. Takúto košeľu si natiahol vojak pred bojom na obyčajnú košeľu s nádejou, že je zabezpečený proti strelným, sečným i bodným ranám a všetkým úrazom.
Kúzelné talizmany a byliny
Všeobecne rozšírené talizmany vo vojnách boli známe mansfeldské toliare s obrazom svätého Juraja, ktorý bol oddávna patrónom vojakov a všetkých ľudí, ktorí mali dočinenia so zbraňami (puškári). Ich úlohou bolo chrániť svojho nositeľa a prinášať mu šťastie. Mansfeldské toliare si získali v 17. storočí "chýr zázračných toliarov" a prispela k tomu príhoda z roku 1677, keď v bitke pri Kochersbergu toliar zachytil jednému cisárskemu dôstojníkovi smrtiacu guľku. Ľudia sa domnievali, že to bola zásluha sv. Juraja. Vojaci verili, že jurajovské toliare a neskôr i medaily ich ochránia pred smrťou. Nosili ich zašité v šatách, alebo zavesené na krku. Jurajovské toliare a medaily sa stali výhodným obchodným artiklom, pretože kupujúci boli ochotní za ne zaplatiť čiastku, ktoré niekoľko násobne prevyšovala ich skutočnú hodnotu. Obľúbené boli mansfeldské toliare z roku 1523, 1609 - 1611, razby s nápisom "Ora pro nobis", veľmi žiadané boli toliare s rokom 1613, pretože v tomto roku podľa starého proroctva mal byť koniec sveta. Viera v zázračnú moc čarovných ochranných mincí rozšírili v Uhorsku žoldnieri bojujúci proti Turkom.
Pred strelami chránili vojakov aj rôzne byliny, ktorým sa tiež pripisovala kúzelná moc. Už v stredoveku bol známy ľubovník bodkovaný, nezraniteľným vraj učinil každého koreň vstavača obyčajného, ochranným prostriedkom proti nepriateľským strelám bol "cesnak hadí deväťkrát odetý". Švédsky kráľ Gustav II. Adolf údajne nosil koreň tejto rastliny zašitý v kazajke.
Kúzelný účinok mali tiež hracie karty. Žaluďové eso chránilo vojakov pred vyzradením tajomstva, zelený nižník zas chránil vojakov zákopoch, alebo ak niektorý vojak dal srdcovú kartu do uniformy nepriateľa, zasiahla ho strela do srdca. Pred bitkou vojaci zahadzovali obyčajné karty, aby im nepriniesli nešťastie. Vo vojnách prusko - rakúskej (1866), prusko - francúzskej (1870 - 1871) a v prvej svetovej (1914 - 1918) sa na bojiskách váľalo množstvo karát.
Zánik vojenských povier
Vojenské čarodejníctvo a povery zakazovali predovšetkým vojenské artikuly. Švédsky kráľ Gustav II. Adolf zakazuje v 1. paragrafe vo svojich vojenských artikulách každý poverčivý prostriedok. Dáni vyhnali z tábora všetkých vojakov, ktorí mali pri sebe kúzla proti strelám. Kúzelné prostriedky k nezraniteľnosti sa zakazujú aj v pruských vojnových artikulách z roku 1742.
V 19. storočí sa s vojnovými kúzlami stretávame už len zriedka. Na jednej strane vojaci už pochádzali z vrstiev obyvateľstva, ktorého sociálne pomery a duševná kultúra sa značne zlepšila, na druhej strane veľký vplyv malo aj všeobecné školské vzdelanie, ktoré do 18. storočia bolo obmedzené len na zámožnejších.
Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
