pre ľudstvo hrozbou, no dá sa veľmi efektívne využiť aj pre mierové účely.
Atómový vek sa začal v Paríži v roku 1896. Medzi prvými robil na polytechnickej škole pokusy profesor Becquerel s fosforeskujúcimi látkami. Hľadal súvislosť medzi röntgenovým žiarením a fosforeskujúcimi vlastnosťami niektorých látok. Úvahy profesora Becquerela neboli najlepšie, ale urobil jeden múdry krok. Na svoje pokusy použil uránovú soľ, ktorú ožiaroval slnečným svetlom. Potom nechal túto látku pôsobiť na fotografickú dosku.
Zistil, že aj neosvetlený minerál žiaril a na filme objavil stopy po žiarení. Becquerel po viacerých pokusoch zistil, že svoju teóriu musí opustiť. Tento nový jav nazvali rádioaktivita. Becquerel sa v krátkom čase skontaktoval s Pierom Curiem a Máriou Curie Sklodowskou. Po dvoch rokoch tvrdej práce sa manželom Curieovcom podarilo objaviť rádium (manželstvo uzavreli v roku 1895, práve v roku, keď sa Pierre Curie stal profesorom na polytechnike v Paríži. Sklodowska bola pôvodom Poľka a pracovala v laboratóriu tejto školy).
V roku 1903 získala M. C. Sklodowska titul doktora vied, neskôr bola menovaná za mimoriadnu profesorku. Bola to prvá žena, ktorá sa stala profesorkou a ktorá získala dve Nobelove ceny. Prvú Nobelovu cenu za fyziku dostala v roku 1903 spolu s manželom Pierrom a Henrim Becquerelom a v roku 1911 ďalšiu za chémiu. Ich dcéra bola v tejto sfére úspešná, podobne ako rodičia. Irene Curie získala s Frederikom Joliottom Nobelovu cenu za objav umelej rádioaktivity. Prvé pokusy s liečebnými účinkami rádioaktívneho žiarenia robili už v roku 1901. Ďalším vedcom bol Aage Niels Bohr, ktorý vytvoril model stavby atómu. Vo vede sa po roku 1910 objavil nový pojem izotop. Ernest Rutherford v roku 1919 uskutočnil umelú premenu jedného prvku na druhý ostreľovaním atómu dusíka alfa časticami.
V súvislosti s vývojom rádioaktivity, nesmieme zabudnúť na talianskeho vedca akým bol Enrico Fermi. V roku 1934 začal robiť pokusy s rádioaktívnymi látkami. Fermi bol úspešný, podarilo sa mu rozštiepiť jadro atómu uránu. Bol prvý, ktorému sa podarilo uskutočniť samostatne sa udržujúcu jadrovú reakciu, čím položil základ jadrovej energetiky. Fermi v roku 1942 spustil v Chicagu prvú reťazovú reakciu.
Po objavení rádioaktivity ju bolo potrebné aj merať. Vedci vypracovali množstvo metód, vďaka ktorým dokážeme bez problémov zachytiť prítomnosť rádioaktívneho žiarenia. Donedávna sa prevažne na meranie rádioaktivity používali Geiger-Mullerove počítače. Ich základným konštrukčným prvkom sú trubice valcovitého tvaru. Katóda má valcovitý tvar v ose, v ktorej je natiahnuté vodivé vlákno. Celý systém je uzavretý a je naplnený plynom. Modernejším nástupcom Geiger-Mullerovej trubice sú scintalačné počítače. Hlavnými konštrukčnými prvkami sú fotonásobiče a scintalačné látky, ktorých vlastnosti sa dajú vo vede využiť. Keď na ňu dopadne častica, scintalačná látka emituje fotón.
S rádioaktivitou sa spája aj Wilsonova hmlová komora, prístroj, ktorých rozhodol o niektorých sporoch medzi vedcami. Hmlová komora pracuje na princípe, bude nabité častice vo Wilsonovej komore vytvárajú na svojej dráhe stopu hmlových kvapiek. Tento systém objavil Wilson. Už v roku 1897 dokázal, že kondenzácia vodných kvapiek môže prebiehať voľne v atmosfére. Prvé pokusy s hmlovou komorou začal Wilson robiť na začiatku dvadsiateho storočia.
Všetky tieto vynálezy viedli k výstavbe jadrových elektrárni. Prvú dali do prevádzky v roku 1954. Objav rádioaktivity viedol aj k vynálezu atómovej bomby.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
