Rovnako i jeho deti dvojčatá (20) Julo a Zuzana sa vydali na muzikantskú dráhu. Divadlo patrí neodmysliteľne k jeho životu a cítiť to z každého jeho slova. Považuje sa za temperamentného a impulzívneho človeka, ale časom si vybudoval nadhľad na určité životné situácie. Nadovšetko miluje prírodu a všetko s ňou spojené, vyhýba sa domácim prácam. Po nútenom odchode z DJZ v Prešove pôsobí ako umelec na voľnej nohe. Za jeho talent a skúsenosti hovoria muzikálové tituly ako Dracula, Fidlikant na streche a Pomáda. V súčasnosti pracuje s Jozefom Bednárikom na muzikály Grék Zorba, ktorý uvedie Nitrianske divadlo.
"Moje detstvo sa nieslo v duchu muziky, inak to nešlo. Mamkin brat bol vojenským kapelníkom a otecko tiež. Môj brat a dve sestry tiež navštevovali ľudovú školu umenia," opisuje Július Selčan svoje prvé kontakty z hudbou a pridáva historku z týchto čias: "S mojim oteckom sme išli peši zo stanice, cestou som v obchode s hudobninami zbadal husličky. Kým mi ich ocko nekúpil, nepohol som sa od výkladu. Potom ma rodičia zapísali do hudobnej školy."
Podotýka, že ako päťročný nevedel ešte písať ani čítať, dokonca si nevedel zaviazať šnúrky na topánkach, avšak už začínal hrávať na husliach. Neskôr začal študovať na Štátnom konzervatóriu v Košiciach klarinet a zároveň chodil k pánovi Skřepkovi na dirigovanie, takže husle už nestíhal. "Na školu som sa dostal vďaka nebohému riaditeľovi pánovi Irnerovi, pretože som bol nežiadúce dieťa z kulackej rodiny. Navyše mamkin brat bol policajtom a v tom čase si dovolil zneuctiť fotografiu Lenina, bolo to neuveriteľné na vtedajšiu dobu."
K dirigentskej paličke sa Július Selčan dostal už ako dieťa, keďže občas zastupoval pri dirigovaní svojho uja - vojenského kapelníka. "Mojim prvým vystúpením bol festival mládežníckych dychových hudieb Fiocheb. Ujo si kúpil nové topánky, ktoré ho strašne tlačili. Povedal mi choď ty, lebo mňa bolia nohy a nevládzem chodiť. Podobne to bolo aj na konzervatóriu, keď pán profesor Takáč nemohol ísť s dychovkou. Tak som išiel ja."
Po absolvovaní konzervatória už dnes známy slovenský dirigent ovládal nielen dirigentskú paličku, ale i hru na niekoľkých hudobných nástrojoch (klarinet, husle, klavír). Kam viedli jeho ďalšie kroky?
"V novinách som sa dočítal o konkurze do PUĽS-u. A od 1. júla 1979 som nastúpil ako dirigent. Môj profesor pán Karol Klocaň bol však sklamaný, pretože ma považoval za výborného klarinetistu a mal so mnou iné plány. Chcel, aby som študoval na vysokej škole v Budapešti. Po čase, keď ma videl pri dirigentskej práci zmieril sa s tým."
Meno Júliusa Selčana sa však spája predovšetkým s históriou Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Nastúpil doň 1. 12. 1986 a dirigoval som ešte prvú Sweet Charity za nebohého Jána Bedřicha. Neskôr si to zopakoval v obnovenej premiére tohto muzikálu pod režijným vedením Jozefa Bednárika.
O svojom pôsobení v DJZ tvrdí, že spočiatku bol orchester v rámci názorov a cieľavedomej práce kompaktný. Pri revolučných zmenách sa po absolvovaní konkurzu stal umeleckým šéfom Spevohry. "Prišli sme s novou dramaturgiou a začali sme vytvárať diela ako Fialka z Montmartru v réžii Slava Benka, muzikál Hallo Dolly, ktorý už vtedy urobil 78 vypredaných repríz. Za pôsobenia Borisa Slováka sme uviedli Cigánsku lásku, Noc v Benátkach, Viktóriu a jej husára. Skúšali sme aj experimenty na malej scéne ako Doktor Faust, Šesť žien Henricha VIII. Vznikla tu tiež éra Erga Kladivka, dodnes neprekonaného. Nebolo to ľahké, krátili nám rozpočty, ale fungovalo to. Všetko sme robili v snahe udržať a presadiť divadlo. V závere môjho pôsobenia prišla My Fair Lady s najväčším počtom repríz, ale patrí sem aj samostatné koncertovanie orchestra doma i v zahraničí," vraví J. Selčan.
Zaujímalo nás však aj obdobie zmien - stretnutie s Jozefom Bednárikom a Selčanov odchod z divadla.
"V období zlučovania divadiel sa udiala obrovská vec. Pán Bednárik režíroval Sweet Charity. Nebyť toho, že sme sa poznali asi ťažko by sem zavítal. Keď počul náš orchester, tak - v dobrom povedané - spadol na zadoček. Spevoherný orchester v tej dobe prekonával sám seba, keď dokázal zahrať napríklad Mozartovú čarovnú flautu, čo nedokáže každý orchester. A nebyť toho, že mi bolo povedané, aby som z divadla odišiel, asi ťažko by som opustil moje už veľké dieťa, ktoré som roky formoval. Zatiaľ ešte nedozrel čas, aby som rozprával prečo a ako sa to stalo. Odvtedy som v slobodnom povolaní a som rád, že som mohol robiť - ja, maličký Julo Selčan zo Sniny, s ľuďmi ako sú Jozef Bednárik a Richard Hes."
Prejdime k súkromiu. Druhá Selčanova manželka Kvetka je baletkou. Podľa jeho slov prináša manželské spolužitie "v rámci kumštu" svoje výhody i nevýhody: "Stáva sa, že som týždeň v Bratislave, Kvetka je týždeň v Prešove a stretneme sa na predstavení v Nitre." Dirigent zároveň dodáva, že keď sa menej vidia, sú si vzácnejší a "niekedy je človeku samému smutno".
Manželka mu najčastejšie vyčíta, že chodí obutý po byte a udobruje si ju tak, že jej kúpi nejaký zlatý šperk. Nerobí to však zakaždým, lebo je to podmienené finančnou situáciou. A za čo utráca najviac peňazí? "V tomto období, keď nefajčím, najviac míňam za jedlo. Odrazilo sa to aj na váhe, pribral som 15 kíl a vraj mi to prospelo. Kvetka mi každú chvíľu musí kupovať novú garderóbu a to sa odrazí aj na financiách."
Kým bol Július Selčan v Prešove chodieval s 'orchestrákmi' hrávať futbal. To však už je passé: "Odkedy som v Bratislave priznám sa, že ani nemám chuť s tými ľuďmi hrávať futbal, sú akýsi iný, ako my východniari."
A čo si tento hudobník telom i dušou spieva pod sprchou? "Ja vôbec neviem spievať, je to trápne a preto si nespievam ani pod sprchou. Obdivujem 'orchestrákov', že ma dokážu počúvať, keď im intonujem."
Najväčší strach zažil počas autohavárie v Nemecku. "Sedel som za volantom a vzadu som mal deti. Bola to otázka stotiny sekundy sprevádzaná obrovským tichom. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale auto putovalo do šrotu," opisuje situáciu Július Selčan, na druhej však hovorí aj o smiechu, pričom tvrdí, že ho dokážu rozosmiať najmä humorné situácie pri skúškach v divadle, ale aj posedenia pri vínku, či koňačiku.
Okrem hudby sa Selčan zaujíma aj o rybárstvo. Dokonca si kvôli tomuto koníčku zohnal aj chalupu v Andrejovke pri Starej Ľubovni. "Keď som ju kúpil skončil som s rybárčením, pretože som už nemal čas," smutne konštatuje a dodáva, že jeho najcennejším úlovkom bol kapor (15,5 kg) a zubáč (5,5 kg). Okrem rybačky má rád všetko, čo súvisí s prírodou, prechádzky so psom, hubárčenie, práce okolo chalupy a neobíde ani žiadnu zoologickú záhradu.
"Som veľmi temperamentný a impulzívny. Vďaka tomu človek dokáže strhnúť masu ľudí. Je to nutné, dirigenti sa vďaka tomu držia v zdravej psychickej aj fyzickej kondícii. Jeden dirigentský výkon sa dá porovnať so "šichtou" jedného baníka. Rokmi som sa však naučil povzniesť nad niektoré veci, na ktoré by som inokedy reagoval okamžite a veľa ráz mi to aj ublížilo. Dnes už aj môj odchod z divadla beriem s úsmevom, naučil som sa totiž vychádzať s ľuďmi veľkého formátu," odpovedá Július Selčan na otázku, ako reaguje v krízových situáciách. A čo mohol v živote urobiť a neurobil to? "Môj nebohý otecko vravieval: 'Ľutuj len to, čo si mohol urobiť a neurobil si to.' Od určitého času sa toho držím. Nerád by som hovoril o svojom predchádzajúcom manželstve, teším sa z toho, že mám pekný vzťah so svojimi deťmi. Dcéra študuje na Filozofickej fakulte a dokončuje si zároveň 6. ročník Konzervatória. Syn sa chystá na dirigovanie do Brna a v decembri ho čaká absolventský koncert so štátnou filharmóniou."
Autor: Agáta Urbanová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
