čitateľka Dagmar Lukáčová, ktorá jedným dychom ďalej dodala: "Som jednou z tých osôb, ktorá si pod schody na železničnej stanici v Prešove zvykla uzamykať svoj bicykel. Nemám nový ani drahý bicykel a za krátky čas tu zvýšili mesačný poplatok v úschovni z 30 na 100 korún. Pritom človek nemôže vedieť, aké bude počasie a koľkokrát za mesiac bude môcť využiť úschovňu. Aj tohto leta pršalo vkuse niekoľko týždňov. Sama podporujem ekologický spôsob dopravy a za najvhodnejšiu kombináciu považujem práve bicykel a vlak. Vždy preto uprednostňujem železnicu pred autobusom. Musím však konštatovať, že iba Prešov a Košice sú tou neslávnou výnimkou, kde nie sú stojany na bicykle. Neviem pochopiť, prečo to v iných, i menších mestách, ide a tu nie. V takom Humennom je vždy na stanici plno bicyklov a nemajú s tým problém," povedala nám svoj názor pani Lukáčová.
Čo ju však najviac popudilo, prečo sa rozhodla vytočiť číslo našej redakcie, bolo tvrdenie prednostu prešovskej železničnej stanice Jána Nastišina, ktorý pre náš denník povedal. "Priestor by tu aj bol, ale potrebujeme súhlas nadriadeného orgánu." Dagmar Lukáčová je presvedčená, že náčelník nehovorí pravdu, jednoducho je hluchý k potrebám bežných cestujúcich. Ešte v roku 1995 práve túto požiadavku zvečnila v ich Knihe prianí a sťažností. Do redakcie nám poslala písomnú reakciu prednostu stanice starú 5 rokov, z ktorej citujeme: "O vašom návrhu sme spoločne rokovali. Aj napriek rôznym snahám zo strany železničnej stanice Prešov nemáme možnosť Váš podnet realizovať. Miesto pre umiestnenie stojanov na bicykle nemáme a naviac nemáme na to ani prostriedky. Stojany umiestniť na perón, kde sa pohybujú cestujúci, si nemôžeme dovoliť. Na základe uvedeného Vám môžeme doporučiť odkladať bicykel v našej úschovni, alebo so súhlasom Mestského úradu v Prešove takéto stojany umiestniť v priestore medzi SAD a železničnou stanicou v krytom priestore pod schodmi," toľko z listu prednostu.
Za päť rokov sa teda nič v tomto smere neudialo. Samotné tvrdenie, že v roku 2001 stojany dali do nákladovej položky, sa našej čitateľke nezdá vierohodné. "Mám na to výraz ´micubiši efekt´. Hodí sa na ľudí, ktorí sa rozvážajú autami a potreby tých na bicykli sú im ukradnuté," povedala nám Dagmar Lukáčová. Sama je členkou Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a dosť ju poburuje, že práve Prešov, ktorý považuje vďaka aktivitám skupiny Kostitras za mesto bicyklov, nemá na stanici takúto samozrejmosť. Podľa jej názoru, ak by železnica skutočne chcela vyjsť v ústrety ľuďom s bicyklami, tých pár želiez na stojan by urobili v železničnom depe vo vlastnej réžii.
Autor: km
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.