chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Uveríte! Presvedčíte sa o tom každý utorok v rubrike - 'Zvieratá očami osobností'.

"Jediné zviera, ktoré dlhé roky chovám, je chrobák v hlave," povedal mi na úvod rozhovoru Stanislav Štepka, autor, herec a zakladateľ Radošínskeho naivného divadla. Hoci, ako tvrdí v Radošinej ako na každej dedine, patrí na dvor prinajmenšom psík. Domácich bundášov nezistenej rasy preto vystriedali niekoľko. "Živé bolo okolo nás. Prečo by som to ešte mám mať doma? Všetko sme vtedy zažili, od kozy kravy, až po kone. V Radošinej nebolo družstvo, takže domáce zvieratá boli na každom dvore. My sme však boli remeselnícka rodina a nejako sme chovu domácich zvierat neprepadli. Ale všade okolo sa to hemžilo dobrými zvieratami a ľuďmi," hovorí Stanislav Štepka. Rád si spomína na strýkove čierne kone. "Najväčšiu radosť mi urobil, keď mi dal do rúk opraty, aby som s nimi mohol ísť. Mal som asi desať rokov a aj trochu strach, aby sa veľmi prudko nerozbehli. Raz som s nimi šiel sám do poľa, ďaleko od nás, ale boli to dobré kone, vrátili sme sa šťastne."

Ako dodáva, nijaké zviera doma nechová, keďže sa podľa neho do paneláku nehodí. "Stále si myslím, že je psom na sídliskách smutno. Aj tí ľudia, ktorí ich chodia venčiť, vychádzajú von smutní. Rozmýšľam, kto je smutnejší, či psy, alebo ich páni. A preto zvieratá takto netrápim."

Tuším si nejaký pes vo vašej hre zahral, pýtam sa.

"Počkajte, musím si spomenúť. Fakt. Mali sme v Človečine psíka a volal sa Hubert Sziget,podľa svojho pána. Bol to nejaký teriér anglický, či škótsky, neviem aký. Miroslav Sziget, ako vášnivý poľovník chodieval s ním často na pochôdzky. Brával ho teda aj na javisko. A on si tam sedel. Máme ho dokonca aj v jednom televíznom zázname. Snažil som sa ho aj usmerniť, ale čo už psa narežíruješ. Povedali sme mu aby si sadol a on sedel. Keď mu pán povedal ľahni, tak si ľahol. Bol to dobrý pes, veľmi pekne sa díval do hľadiska. Diváci niektoré jeho výkony odmeňovali potleskom. Nebudem ich komentovať, ale vskutku stáli za aplauz."

V poslednej hre Stanislava Štepku s názvom 'Súpis dravcov', figurujú zvery ako ponáška na ľudí vyznávajúcich zákon džungľe.

"Je to príbeh o tom, čo teraz, v tejto chvíli žijeme. A nejde dvakrát o nič veselé. My sa to s divákom pokúšame zažiť vtipne. Ale je to smutný humor. Lebo smutné sú dnes medziľudsdké vzťahy. Toto teraz rezonuje a nachádza ohromný ohlas. Práve preto, lebo sa to dotýka každého. Ale ja by som rád, aby naša hrdinka, ktorá medzi nami hľadá dobrého človeka, nejakého našla. Robí jej to, žiaľ, dosť veľké problémy. Možno preto, že keď dobrý človek hľadá dobrého človeka, neviem čo by dal, aby bol úspešný.

Často ma ľudia po predstavení zastavia a pýtajú sa: Prečo to nevideli tí, ktorí to mali vidieť? Ja reku, nemôžem nikomu prikázať aby išiel do divadla. A možno práve tí dravci do divadla nechodia, preto lebo im nič nehovorí. Ale tí ktorí ho potrebujú, v 'Súpise dravcov' isto nájdu tip na rozmýšľanie," tvrdí Stanislav Štepka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.