(na snímke). Hudobná kritika si ich takmer nevšíma, kolegovia od fachu nad nimi len mávajú rukou a klopkajú si na čelo. Lenže, či sa to niekomu páči alebo nie, vyše 600 000 predaných nosičov, obrovská sledovanosť ich vlastného televízneho programu Senzi Senzus, beznádejne vypredané sály kultúrnych domov a neustále atakovanie medailových pozícií v ankete Zlatý Slávik hovoria čosi iné. Aj tento rok sa im podarilo obhájiť v spomínanej ankete bronzovú priečku. Na záverečnú recepciu po Slávikovi však už neprišli, pretože dali prednosť finančne atraktívnejšiemu vystúpeniu v istej dedinke pri Malackách. Nám sa však ešte tesne pred ich odchodom z vyhlasovania ankety v bratislavskom Istropolise podarilo osloviť lídra kapely Dušana Hergotta.

Prečo ste pred stretnutím z kolegami z brandže dali radšej prednosť vystúpeniu v nejakom kultúrnom dome? To musí byť pre vás veľmi lukratívny kšeft...

- Lukratívny je pre nás každý kšeft... Taký je vlastne život, nikdy sa nevie, kedy bude ten Slávik. Kontrakty sa podpisovali už dávno predtým, než sme vedeli, že sem prídeme. Pozrite, ostatné hviezdy ako napríklad taká Barbara sú v Amerike, a my ideme vymetať jeden lokál na Záhorí... Vieme, že celá dedina pozerala vyhlásenie Slávika a už teraz sa všetci tešia, ako im zaspievame naživo.

V Slávikovi 1998 ste skončili druhí, minulý rok tretí a teraz ste mali byť podľa týchto výpočtov až štvrtí. Lenže získali ste bronzového Slávika. Čím to je, že ste takí populárni?

- My sme už takí, že stále otravujeme vzduch. To je naše krédo. Nechceme až tak veľmi najedovať ľudí, a preto sa vždy držíme tesne za víťazmi, ale tak, aby nás bolo vidno.

Ale taký Zlatý Slávik by tiež potešil...

- Nóó, to by bola asi veľká drzosť... Jožovi Rážovi a Elánu to prajeme, lebo ako vieme, Elán je len jeden. Síce aj Senzus je len jeden... Odhliadnuc od toho, my sme celkom spokojní. Preto by sme aj cez vaše noviny chceli poďakovať fanúšikom, že nám posielajú hlasy. Práve váš Korzár je najlepší na svete, lebo ste jediní, kde s nami budú mať po Slávikoch rozhovor.

Váš zábavný program Senzi Senzus dva roky okupoval obrazovku STV. Už vyše roka ste však v konkurenčnej Markíze. Koľko vám Rusko musel ponúknuť, aby ste prestúpili do jeho stajne?

- To nebolo v tom zmysle, že koľko nám dali. Z STV nás jednoducho vyhodili.

A to už ako. Predbehol vás nebodaj v sledovanosti aj detský Kuko?

- Nie, nie, nie. Práve my sme mali výbornú sledovanosť. Lenže na Slovensku to máte tak, že ak niečo dobre funguje, vždy sa nájdu ľudia, ktorí to chcú pokaziť. Po našom vyhadzove z STV sme boli rok bezdomovcami a potom sme sa dohodli s Markízou. Predsa len, sú tam ľudia, ktorí vedia, aké dobré je mať vysokú sledovanosť.

Ozaj, koľko ľudí si vás teraz nenechá v televízii ujsť?

- Podľa posledných prieskumov máme okolo 42-percentnú sledovanosť, čo je super. Pred nami sú totiž len Televízne noviny.

Pred desiatimi dňami ste v bratislavskej starej Tržnici krstili v poradí už 26. cédečko. Vydaril sa krst?

- Jajajáj. Veľmi dobre bolo. Mali sme pekný kšeft, bolo kopa ožratých. Jednoducho skvelé.

Komu ste toto CD tentoraz zasvätili?

- Volá sa Narodeniny máš. My vždy musíme naraziť na nejakú strunu. Ak sme predtým nahrali CD otcom alebo mamám, tak teraz je to o starom otcovi. Nabudúce to bude asi sesternica, prípadne rozmýšľame aj o vnukovi. Chceme, aby si na svoje prišla celá široko rozvrstvená família.

Nezdá sa vám, že počet vašich cédečiek je už takmer inflačnou záležitosťou?

- Kdeže... Na konte nemáme len 26 radových CD, ale ja som ešte predtým vydal štyri sólové albumy a okrem toho máme aj päť nečíslovaných platní. Veľa, veľa je toho.

Každý rok vydáte priemerne 2-3 albumy. Odkiaľ čerpáte na ne nápady?

- Nápadov je habadej a už teraz ich máme minimálne na niekoľko ďalších albumov. V počte cédečiek sa chceme dostať do Guinnessovej knihy rekordov. Predpokladám, že ich budeme číslovať tak do 50-ky a potom začneme znova od jednotky. Ľudia dovtedy zabudnú, čo sme točili, a tak budeme robiť coververzie svojich starších CD.

Niektorí poslucháči považujú vašu hudbu za totálny nevkus a duchovný odpad, zatiaľ čo iní za ňou doslova šalejú... Ako by ste to charakterizovali vy?

- Je to jedna z najlepších muzík na svete (smiech). Ozaj sme dobrá kapela, a hrali sme už všeličo. Predtým hral každý z nás niečo úplne iné. Osobne som hral jazz na výletných lodiach a sprevádzal som tam aj viaceré vážne hviezdy ako napríklad Lionela Richieho, s ktorým som hral dva dni.

Ako také jamovanie s ním prebiehalo?

- Bol to pre mňa nádherný zážitok. ‚Posral' som sa od strachu. Pôsobil milým dojmom, každému z nás kúpil po fľaši a povedal nám, že to bolo dobré, hoci to určite muselo byť s nami strašné. Spomínam si najmä na jeho modré šošovky.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí si o vás myslia, že ste duševný odpad?

- Taká je mediálna demokracia, že ak človek niekoho nenávidí, môže si prepnúť program a má po probléme. Lenže podľa výskumov, tých ľudí, ktorých človek nenávidí, aj najradšej pozerá. Možno preto máme aj takú vysokú sledovanosť... Ľudia si pustia Senzus, lebo adrenalím im musí stúpať. Je to podobné ako v bungee-jumpingu, určite to nie je dobré, keď človek padá, ale ľudia sa tešia.

Väčšina vašich kolegov sa sťažuje, že sa z hudby nedá vyžiť. Vy ste skôr výnimkou...

- Na Slovensku hudba nie je nejaký veľký biznis. Povedal som si, že treba hrať pre ľudí. Odovzdal som sa pre nich, pretože nechcem hrať pred prázdnou sálou. Vždy mám radosť, keď vidím, ako sa ľudia na našich koncertoch bavia. Hoci mám niekedy blbý pocit z tých poliek a zo všeličoho, ale prvoradé je, že vždy máme v sálach vypredané.

Koľko tak koncertov robíte ročne?

- Neviem to presne spočítať, no motá sa to okolo tej dvestovky.

Čo veselé vás na nich naposledy postretlo?

- Minule sme išli na jedno vystúpenie a mali sme skvelú náladu. Už neviem, či ja alebo niekto iný zabudol zatvoriť zadné dvere na našej dodávke. Ako sme išli, zozadu nám po kusoch vypadávala aparatúra, o čom sme samozrejme nemali ani potuchy. Za našim autom nám neustále blikal človek na aute, no my sme si mysleli, že nablízku sú policajti. A náš šofér stále pridával, a keď sme mu ušli, vždy sme si hovorili, ako dobre, že sme sa zbavili policajtov. Lenže to bol dobrák, ktorý neustále nakladal našu vypadnutú aparatúru do auta. On to vychytal do chlpu. Bol to nejaký Čech a vôbec nič nechcel za to, že nám to vrátil. Keby si to nechal, mohol mať doma peknú aparatúru...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.