PhDr. Klaudia BUGANOVÁ, etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach
Slovensko je krajina, ktorá oplýva veľkým nerastným bohatstvom. Na pomerne malom území sa najmä v minulosti nachádzali veľké ložiská rúd, medi, železa, ale aj drahých kovov, zlata a striebra. Z pôvodných baníckych osád sa postupne vyvinuli ľudnaté sídliská, z ktorých sa sformovali aj slobodné kráľovské banské mestá.
Jedným z najvýznamnejších spišských banských mestečiek je Smolník, ležiaci v Spišsko-gemerskom rudohorí. Už od roku 1327 je slobodným banským mestom, lebo vtedy dostalo od kráľa Karola Róberta udelenie štiavnického banského práva. O pár rokov neskôr sa stalo aj sídlom Banskej komory. Odvtedy prešlo významným vývojom, na ktorý sa podpísala najmä medenorudná ťažba v jeho okolí. Najvýznamnejším obdobím všestranného rozkvetu mesta a okolitého baníctva bolo 18.storočie, kedy sa väčšina smolnických baní stala vlastníctvom štátu. Postupne sa otvorili všetky bane a v nasledujúcich desaťročiach produkovali najviac medi v celom Rakúsko-Uhorsku. Niekoľkonásobne vzrástol počet obyvateľov i banského robotníctva, na popredné miesto sa dostala banská technika, vzniklo osobitné odborné banícke školstvo, rozvíjali sa banské vedy. Mesto navštívili aj významné osobnosti, nielen samotní cisári ako Jozef II. a Ferdinand, ale aj prezidenti banských a mincovných komôr, ktorí si tu dôkladne prezreli nielen štôlne a šachty, rudné žily, ale mali pripravený aj bohatý kultúrny program, ako napríklad divadelné predstavenia v jednom z najstarších divadiel v Uhorsku. V masívnej kamennej stavbe, na dobre zariadenom javisku hrávali herci, hudobníci i speváci divadelné predstavenia už od roku 1805.
Toto obdobie najvýraznejšie ovplyvnilo materiálnu i duchovnú kultúru obyvateľstva Smolníka a jeho okolia. Koncom 18. storočia malo mesto vyše 6 000 obyvateľov. Veľká väčšina bola zamestnaná v baníctve a v pomocných výrobných odvetviach, pri údržbe a stavbe ciest, pri rúbaní dreva, pálení drevného uhlia, pri doprave. Aj ostatné obyvateľstvo pracovalo nepriamo pre bane, remeselníci, roľníci, obchodníci. Na čele miestnej inteligencie stáli aj významní učitelia a pedagógovia, ktorí vyučovali na odbornej škole geológiu, baníctvo, hutníctvo a pripravovali tak pre budúce povolania v baniach banských dozorcov, hutníckych technikov aj banských robotníkov, ktorým sa otvárali dvere do celej Európy, pretože podľa učebných osnôv museli ovládať tri cudzie jazyky.
V Smolníku sa vytvoril pomerne jednoliaty model kultúry, ktorý možno nazvať mestským a baníckym. Banícke prvky prenikli aj do všeobecných kultúrnych prejavov, do odevu, stravy, bývania, ale najviac sa odrazili v oblasti spoločenského života ako aj v cirkevných slávnostiach, sviatkoch a obradoch.
Práca v bani sa všeobecne považuje sa jedno z najnebezpečnejších zamestnaní. To bol iste aj jeden z motívov hlbokej a živej viery baníkov v Boha a ich praktického náboženského života. Vhodnými príležitosťami pre náboženské vyžitie boli cirkevné sviatky. Baníci so svojimi rodinami svätili všetky sviatky tak, ako to predpisoval liturgický kalendár. Aj keď sa predstavitelia banskej správy snažili veľký počet sviatkov obmedziť, predsa ešte začiatkom minulého storočia sa svätilo v Smolníku skoro 20 cirkevných sviatkov. Baníci, všetci bez rozdielu, či boli evanjelického, či katlíckeho vierovyznania v takého dni nenastúpili do práce. Svätenie cirkevného sviatku pozostávalo z návštevy bohoslužieb v kostole. Baníci prišli na omšu v slávnostných uniformách a "výborníci" miništrovali kňazovi, nosili sviece, banícku zástavu a pod. Ak bola procesia, niesli nad kňazom s monštranciou baldachýn. Na Veľkú noc, pred Vzkriesením strážili Boží hrob. Na Vzkriesenie niesol "brudervater" v sprievode sošku Vzkrieseného Krista. Pri všetkých sviatkoch účinkovala banícka hudba a spievali sa banícke piesne. Náboženské obrady a bohoslužby tak plnili aj funkciu stavovského vystupovania baníkov. Baníci prispievali na slávnosti aj finančne. Z bratskej pokladnice bola časť peňazí určená na údržbu kostolov, kaplniek, na ich výzdobu, na kvety a sviece.
Slávnostný a oficiálny ráz mali aj banícke ofery. Každá baňa mala meno, ktoré ju odlišovalo od iných banských diel. Najčastejšie to boli mená niektorých svätých. Napríklad šachta Barbora, Katarína, Mária, Matej , štôlňa Jozef, Klement, Ladislav, Karol, či Juraj. Príslušný svätý bol aj patrónom bane. V blízkosti bola postavená niekedy aj menšia kaplnka alebo kostolík, ktoré boli zasvätené patrónovi, alebo niekde visel jeho obraz v najbližšom kostole. K najstarším kaplnám v Smolníku patrí banícka kaplnka svätého Jozefa, ktorú postavili na odvale v doline "Schlagversgrund" v roku 1762 (podľa niektorých prameňov už v roku 1645). Odval však porušil stabilitu kaplnky a k jej úplnej deštrukcii došlo v roku 1903. No čoskoro bola vybudovaná na mieste bývalého skladišťa strelného prachu - na Haldách nová, do ktorej umiestnili pôvodnú kamennú polychrómovanú sochu svätca a pod oltárnu menzu drevené postavy kľačiacich baníkov. Vzácna je aj baroková kaplnka svätého Jána Nepomuckého, ktorú postavilo mesto z mnohých darov veriacich v roku 1726. Severovýchodným smerom nad mestečkom sa nachádza aj 5 malých objektov drobnej sakrálnej architektúry. Sú to malebné Božie muky postavené v členitom teréne, vzdialené jedna od druhej asi 250 metrov. Kamenné stavby obdlžníkového pôdorysu sú natreté vápnom. V malých výklenkoch sú obrazy s motívmi Zvestovania, Navštívenia, Narodenia, Obetovania Pána a na poslednom výjave je motív ako 12 ročný Ježiš vyučuje v chráme. Tieto kaplnky boli postavené pri cestičke, ktorou sa procesie uberali k pútnickému kostolu Panny Márie Snežnej v Štóskych horách.
Pri kaplnkách svätého Jozefa a svätého Jána Nepomuckého sa na ich sviatok konala slávnosť spojená s vydržiavaním ofery. Zúčastňovali sa jej baníci, všetci zamestnanci banského úradu s rodinami aj iní ovyvatelia mestečka. Ráno sa zhromaždili pri bani, vytvorili sprievod, na čele ktorého išla hudba, za ňou zástavníci a robotníci zoradení podľa druhu a dôležitosti práce, ktorú vykonávali. Pomaly a dôstojne prišli ku kaplnke, kde sa vykonal obrad, pri ktorom asistovali baníci, spievali sa piesne a kňaz v svojom príhovore hovoril o ťažkej a namáhavej práci pod zemou.
Najokázalejšou slávnosťou v priebehu cirkevného roka bola slávnostná svätá omša na počesť patrónky miestneho kostola svätej Kataríny. Murovaný kostol stojí na mierne vyvýšenom kopci na okraji námestia. Bol postavený v roku 1801 na mieste staršej stredovekej stavby. Jeho barokový interiér je značne rozsiahly, dlhý až 42 metrov, pretiahnutého tvaru, po stranách s úzkymi bočnými loďami. Vysoká veža sa týči nad chórom a má pekne zakončenú barokovú prilbu, rovnakú ako aj menšia úhľadná zvonica postavená na juh od lode kostola. Obraz patrónky kostola svätej Kataríny Alexandrijskej zdobí hlavný oltár od roku 1805. Vtedajší smolničania ho dali namaľovať známemu majstrovi, vynikajúcemu maliarovi, riaditeľovi umeleckej akadémie vo Viedni Henrichovi Fugerovi.
Nielen priestory novšieho chrámu, ale aj toho stašieho sú už niekoľko storočí, s výnimkou posledných desaťročí, svedkami ojedinelej cirkevnej slávnosti - katarínskej banskej ofery. Zaviedol ju v roku 1673 nájomca smolnických baní viedenský obchodník Silvester Joanelli. Každoročne sa táto "Bergopfer" stávala v živote čulého banského mestečka veľkou celospoločenskou záležitosťou, ale aj dôstojnou cirkevnou slávnosťou, na ktorej si baníci a obyvatelia uctili svoju najvernejšiu a najvzývanejšiu patrónku - svätú Katarínu. Pripravovali sa na túto oslavu veľmi starostlivo niekoľko týždňov vopred. Baníci zorganizovali už štyri týždne predtým zvláštnu ťažobnú smenu "opferkur," aby vyťažili kov, ktorý potom chceli darovať na banskej ofere počas slávnosti. Na samotné bohoslužky prichádzali baníci slávnostne vyobliekaní do uniforiem. Prv, než vošli do priestorov kostola, zoradili sa do sprievodu. Na čele niesol zástavník, obyčajne do bol "brudervater" banskú zástavu. Patrila do ruky výlučne jemu, lebo bol považovaný za patróna tejto kostolnej zástavy. Za ním kráčali elegantní radní páni, typickí banskí úradníci ako aj dvaja haviari k pekných tmavých uniformách, nesúci banské insígnie - kladivko a železo. Tieto nástroje smolníckych baníkov sú veľmi staré, je na nich vyrytý letopočet 1642 a nesú aj "morálne doporučenie" , ktoré napísal pre smolnícku mládež Tobias Kaglori. Súčasťou sprievodu boli aj asistujúci banícki mládenci "mužíčkovia", ktorí niesli v rukách veľké ozdobené obetné sviece s emblémami baníka, mlynára, pastiera, obuvníka, obchodníka, konzula, rybára ako aj symboly lesných robotníkov a tabačiarov / robotníkov z tabakovej továrne/. Oblečené mali červené nohavice, biele košele prepásané koženým opaskom s kovovou prackou, na ktorej boli banícke znaky. Aj na hlavách mali typické čiapky s prekríženými kladivkami na prednej strane. V kostole sedeli baníci a vzácni hostia na popredných miestach, v predných laviciach. Ku koncu bohoslužieb sa robila samotná ofera. Všetci prítomní, baníci aj ich rodinní príslušníci obchádzali okolo oltára a každý baník oferoval rudu "handstein", prípadne sviečku. V neskoršom období rudu nahradili peniaze, ktoré sa dávali do pripravenej misky. Po skončení bohoslužieb sa baníci rozišli do svojich domov, kde spolu s pozvanými hosťami zasadli k slávnostnému obedu. Večer sa zišli na spoločné posedenie, spojené s občerstvením a tanečnou zábavou. Podával sa guľáš, pilo víno, pivo a hrala hudba.
V poslednej dobe tieto pekné tradície ožívajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
