Stranu pripravila Dagmar Spiegelová
Vysoké Tatry - Mala osemnásť rokov a tatranský vzduch voňal. Prenikavo. Netušila, čo ju čaká, mala to byť taká študentská letná brigáda dievčiny z Považskej Bystrice, ktorá nepoznala hory. Vedela o nich v podstate len z počutia, v rodine mali nosiča a ona sama bola dosť športovo zameraná. Trasy najznámejších túr prebehla bez zaváhania a chcela ísť ďalej. Ďalej a vyššie. Vysokohorská turistika a rýchle lyže sa jej stali osudnými. Takmer naozaj, pretože Janka Kalinčíková si záchrannú akciu vyskúšala na vlastnej koži, našťastie, doplatila na to len kolenom. Študentka hydrogeológie chodievala potom z asfaltom zničenej Bratislavy do Vysokých Tatier každé prázdniny, rub a líce chatárčenia spoznala vo Veľkej Studenej doline. Tam absolvovala aj svoje prvé horolezecké výstupy, tam kdesi sa pripútala k horám najpevnejšou zo všetkých reťazí - láskou k tatranskej prírode. Možno si niektorí pomyslia, že je to hlúposť, alebo taký babský sentiment. Nie. Je to skrátka fakt, bolesť a radosť zároveň. Výhra a prehra v jednom, údel i náhoda súčasne. Prosté ako kameň. A rovnako ťažké.
Vyhradené pre mužov?
Jednoducho sa to napíše, zložito vysvetlí. Musíte ten pocit zažiť. Vietor rozkolísaný až do víchrice, jasné kontúry letných rán, hviezdy povešané na strope tatranskej oblohy. Prešlo deväť sezón. Desiatu sezónu preberala Zamkovského chatu, kde pôsobí dodnes. Jediná chatárka v horách, čiernovlasá Janka, je tak trošku bielou vranou medzi tatranskými chatármi. Vyhradené pre mužov... Možno sa zo začiatku niektorí aj uškrnuli popod nos, nech to len dievča skúsi. Odíde s plačom. Jana zostala. "Myslím si, že nie som až taký emancipovaný typ, svojím spôsobom ma sem naozaj zavial osud. Pravdu povediac, každý chatár musí byť ženou aj mužom súčasne. Chlapi sa časom naučia zvŕtať v kuchyni, žena si zas musí poradiť, keď niečo nefunguje. V niektorých chvíľach sa technické myslenie veľmi zíde, ale vynáška naozaj nie je ženská robota," zamyslí sa chatárka nad svojou malou horskou odyseou, počas ktorej si musela medzi Tatrancami vybojovať určitú pozíciu. Niekedy aj so slzami na krajíčku. Nie je to ľahké šéfovať na vysokohorskej chate a riadiť ju tak, aby sa v tomto našom slovenskom ekonomickom marazme nepoložila a nezavrela návštevníkom dvere pred nosom. Slovo zisk má v špecifickom tatranskom teréne osobitý zvuk a podnikanie nie je dobýjaním zlatého údolia. Skôr sa dá povedať, že kvôli každej korune treba preskočiť nie plot, ale rovno celú horu. Jana si dobre uvedomovala úskalia podnikania vo Vysokých Tatrách, a tak k svojej vysokej škole "pribalila" ešte jednu. Vyštudovala ekonomiku, aby bola v manažmente a marketingu ako doma. Diplomovka, v ktorej rozpracovala tému služieb poskytovaných vo vyskohorskom prostredí, jej poskytla množstvo konkrétnych výstupov. Nelenila a hneď ich zaviedla z teórie rovno do praxe. Výskum zákazníkov absolvovala na vlastnej koži.
Hory brúsia charaktery
Ženská logika (to je niečo, čo mužom chýba) býva obsahom epigramov. A slepačích prirovnaní... Lenže keď nakupuje chlap, asi prestávajú platiť aj fyzikálne zákony. Zásobovanie patrí k najcitlivejším miestam vysokohorských chát, ak sa to preženie, jedlo vezme skazu. Je to, prirodzene škoda a zároveň strata, ešte si treba predstaviť nosičov, ako sa zbytočne potia pod nákladom. Keď pre zmenu niečo chýba, chatár si nemôže len tak "na otočku" odskočiť do obchodu. Guláš by asi za ten čas prihorel!
"Treba to vedieť zosúladiť, zásobovanie má byť doslova in time a človek musí byť troška predvídavý. Profesionálneho čašníka v smokingu na chatu nedostanete, tím brigádnikov potrebuje stmeliť, každý by mal vedieť všetko. Ľudí hore drží hlavne vzťah k horám, niektoré typy to tu nevydržia," komentuje Jana zopár náhlych odchodov z chaty, v sezóne žiadne zašívanie neprichádza do úvahy. Prvé raňajky o pol siedmej, prví hostia, ktorí smerujú do Malej Studenej doliny, prídu neraz pred ôsmou. O takomto čase ešte pivo dobre netečie, skôr je aktuálny teplý čaj a kakao. Chatárka vie svojich ľudí uviesť do stavu pohotovosti veľmi rýchlo a všetci okolo vedia, že jej rázne konanie nechýba. Nie je až tak "hart", ani nepôsobí ako remeň, citlivo vníma chýbajúce city. Keď sa smeje, tak s chuťou, keď sa hnevá, tak poriadne. Aj zakričí, ak voľakto náhodou na pekné slovo nepočuje. V princípe však platí, že hore všetci musia ťahať za jeden povraz, vzťahy sa vytvárajú roky. Pri prevádzke chaty veľmi pomáhajú Ján Vernarčík z Veľkej Lomnice a Vlado Dolinajec zo Žiliny. Jana dnes dobre vie, že ani na čistom vzduchu nie sú všetci ľudia dobrí a čistí, niekedy to zdola tak romanticky vyzerá. V sťažených a extrémnych podmienkach sa charaktery ešte väčšmi obnažia, kráľ zostáva kráľom, šašo nositeľom právd a naničhodník naničhodníkom. Kto neverí, nech sa príde do Tatier pozrieť... Príde o ilúzie rýchlejšie ako básnici o autorskú poctivosť.
Vôňa parených buchiet
"Neraz je to taká primitívna robota. Navariť, upratať, záchody tiež treba vypucovať. Deň vyplnia banálne práce. Potom zas prídu na rad strašne zložité veci, ktoré sa musia urobiť svojpomocne, všetky funkcie sú tu kumulované. Zamkovského chatu sme chceli vylepšiť, bolo treba vybudovať malú čistiareň odpadových vôd, teraz nás trápi turbína v malej vodnej elektrárni. Vlastný zdroj elektrického prúdu spôsobuje značné problémy. Prostredie všetko veľmi opotrebúva a ničí, snažím sa reagovať aj na nové veci, v prevádzke chaty je veľa možností, ktoré sa dajú alternatívne využiť. Ale klobúk dole pred všetkými, ktorým sa v týchto podmienkach podarilo niečo vybudovať. Ľudia si nie vždy uvedomia, aké je to ťažké zabezpečiť, aby chata fungovala," zamyslí sa Janka nad peripetiami prevádzky. Každý chatár je vo svojej doline tak trochu sám vojak v poli, celkovo by sa však Vysokým Tatrám skutočne zišla lepšia komunikácia a koordinácia. Ak už stále hovoríme o rozvoji cestovného ruchu, nemalo by to byť ako vyvolávanie duchov. Seansa o ničom... Diplomovka ukázala chatárke nejeden praktický návod na použitie, bez nadsázky sa dá povedať, že išlo o pilotný projekt, ktorý naozaj urobil človek z praxe. Preto na Zamkovského chate pribudla ponuka sladkých jedál pre deti, ukázalo sa totiž, že lokalitu veľmi často navštevujú rodiny so svojimi ratolesťami. Prichádzajú po magistrále smerom z Hrebienka, alebo sa vydajú cestou zo Skalnatého plesa. Sú to vďační hostia, malí turisti si s chuťou dajú parené buchty so sladkým lekvárom alebo palacinky. S naozajstnou šľahačkou! Ani dospeláci často neodolajú, veď na čerstvom vzduchu energetický prídel padne vhod. O líniu sa nebojte, pri výstupe na Téryho chatu v Malej Studenej doline kalórie ubúdajú ako prvý sneh. Chatu na vyslovene strategickom mieste postavil známy tatranský horolezec a horský vodca Štefan Zamkovský. Potom sa v poryvoch doby zmenil názov i majitelia, ale pomenovanie Chata kpt. Nálepku vo Vysokých Tatrách nikdy celkom neprijali. Objekt sa v reštitúciách vrátil dedičom, Janka Kalinčíková má chatu v ekonomickom prenájme. Spôsob hľadania klientov a nasmerovanie reklamy nie je teda pre ňu len teoretickou otázkou, ale znamená každodenný zápas o existenciu. Veď okrem rušného leta, ktoré stojí a padá na počasí, treba pred zimnou špičkou prekonať aj dlhú medzisezónu.
Život kladie otázky
Pri práci v takomto teréne potrebuje človek zdravie ako soľ, pôvabnej chatárke nesmie chýbať kondícia, inak sa to nedá. Bez fyzických a duševných síl by hore nikto nevydržal, to sú realitou vysokohorského života preverené fakty. "Nemyslím si, že túto prácu budem robiť navždy, časom sa môžu zmeniť okolnosti. Ak príde rodinka, vyžiada si to zmenu životného štýlu. Som si vedomá toho, že chatárčeniu bolo treba obetovať veľa zo súkromia, ale ak by som tu nechcela byť, nájdem si inú prácu. Zatiaľ o tom ani len neuvažujem," zasmeje sa Jana, keď príde reč na typické ženské pletky. Kde je len tá voda, čo ju drží nad vodou? Niektoré city človeka skôr stiahnu pod vodu, ani zaplakať nemáte kedy a ako. Ostanete bez kyslíka, ešte i dýchanie bolí. Stáva sa to, nám ženám, ak si niekým porozumieme až príliš, alebo si skrátka s niekým prestaneme rozumieť. Tak mu treba... V priezračnom tatranskom vzduchu všetky trable i radosti vyzerajú trochu inak, občas chtiac-nechtiac zaplatíte vysokohorskú prirážku aj za dúšok živej vody. Vtedy sa treba vybrať do tej doliny, ktorú má človek najradšej. Stretnúť dobrých kamarátov cestou zo sedla, povedať si na chate zopár pekných slov. Je to fajn, ak doliny nie sú pusté. Cestu do Malej Studenej doliny stráži Zamkovského chata. Postoj, pútnik, je tam krásne a nikdy nie pusto. Bude to chvíľa, ktorá stojí za to. Možno tam stretneš priateľov, možno ti chatárka Janka naloží sladké palacinky na tanier a život začne znovu chutiť. Prenikavo. Otlaky sa zahoja, boliestky zabudnú, cesty do dolín života nám však zostanú. Čert aby vzal spleen, ak sa spolu s hviezdami rozsvietia svetlá na tatranskej chate. No len máloktorí vedia, aké je to čertovsky ťažké, mať vlastný zdroj elektrického prúdu. Niekedy až príliš ťažké.
Biele lavíny, červený oheň a kazisveti ľudia horám nič nedarujú
Vysoké Tatry kedysi ľudia volali Snežné hory. Pekný názov už na prvé počutie. A výstižný. Na starých tatranských pohľadniciach môžete vidieť to, čoho sme sa vlani po dlhých desaťročiach nečakane dožili znovu - opäť napadali tony snehu. Naváľalo ho toľko, že lyžiari prežívali eldorádo. Snehová nádielka však bola pohromou pre les, najmä v Tichej doline si lavíny vybrali "drevenú daň". Keď sme v júli fotografovali lesnú lanovku pri likvidácii rozsiahlej kalamity, dolina vyzerala ako po vojne. Počas zimy sneh zabarigádoval prístup na mnohé miesta, akoby chcel potvrdiť realitu sezónnej uzávery. Pritom sme na zimnú špičku cestovného ruchu sme navykli, že dnes si ani neuvedomujeme skromné začiatky kúpeľníctva a turistiky vo Vysokých Tatrách, ktoré poznali výlučne letnú sezónu. Počas zimy boli hory pusté.
O zmenu sa postaral až zakladateľ Nového Smokovca MUDr. Mikuláš Szontagh, ktorý vo svojich sanatóriách zaviedol celoročný režim. Tatranský historik Ivan Bohuš uvádza, že prvá zmienka o ponuke zimného pobytu vyšla v týždenníku Zipser Bote v roku 1881! Ktovie, prečo dnes hoteliéri podceňujú reklamu v tlači... Aj tak to bolo údajne fiasko a z prvej sezóny zišlo, hoci podľa periodika stála penzia len 60 forintov mesačne. Poplatok zahŕňal cenu za izbu, celodennú stravu, obsluhu a kúpeľnú liečbu. Len kúrenie a víno sa zúčtovavalo osobitne, prospekty boli k dispozícii zdarma. Niektorí súčasní tatranskí podnikatelia by asi potrebovali marketingovú lekciu od Szontaghovcov. Rozmach turistiky a pohyb väčšieho množstva ľudí priniesol na prelome storočia zvýšený záujem o stavbu vysokohorských chát, ale hory len neradi púšťali návštevníkov príliš blízko. Akoby príroda tušila, že prichádzajú votrelci. Tatranská zima dokázala zmariť nejeden ambiciózny plán a sú objekty, ktoré sa dávno stratili z máp. Keď Chatu pod Rysmi zdemolovala lavína, starí tatranskí vlci mohli iba povedať - nič nového pod slnkom. Víchrica vzala Krivánsku kolibu, ktorú kedysi postavili pre arciknieža Jozefa, vo Velickej doline zničila lavína Blásyho chatu. Pod Slavkovským štítom sneh zdemoloval nielen skromnú útulňu, ale svojho času zničil aj sklad materiálu, z ktorého mala vyrásť nová chata. Oveľa lepšie si s témou lavíny poradili stavitelia objektu v Doline Siedmich prameňov, ktorá je taká lavinózna, až to hučí. Chatu Plesnivec nájdete v úplnom "závetrí", trasy lavín sú všade naokolo, ale objekt chránený skalným masívom snehová riava nezasiahne. Nie nadarmo sa v súvislosti s Chatou pod Rysmi hovorilo o novej lokalite, ktorá by akceptovala večné lavínové nebezpečenstvo, pretože v horách lavíny nemôžu nebyť. Ak sa Perinababe nelení natriasať perinu, otázka stojí len tak, či snehová nádielka zletí skôr alebo neskoršie. Odborníci vám nakreslia na papier, kadiaľ to bude. Možno by taký návod na použitie stačil aj projektantom. O stavebný ruch vo vysokohorskom prostredí si však nemá význam robiť starosti, chaty skôr zanikajú (a chátrajú), akoby pribúdali. Žiaľ, nesúvisí to vždy s atribútmi Tatranského národného parku, nie sme ani takí ochranári, ani takí vlastenci, ani tak úzkostlivo nedodržiavame zákon. Svoje urobila zmätočná privatizácia, kedy objekty dostali do rúk ľudia, ktorí s nimi zrejme nevedia narábať. Mohli by sme začať pustým hotelom Kriváň na Podbanskom a skončiť na opačnej strane hôr v Ždiari a na Podspádoch. Bola by to vrstevnica blamáží... Okrem človečiny môžu hory niekedy smrdieť aj požiarmi. Z najznámejších utkvel verejnosti v pamäti v posledných rokoch požiar Zbojníckej chaty, no dal by sa zostaviť poriadny zoznam. Zhorená útulňa Vatra v Kôprovej doline si to asi vykoledovala svojím názvom, Majláthovej chate vraj podkúrili bylinkári, Važeckú chatu vypálili fašisti, svojho času zhorel Sliezsky dom, Ruženina chata poblíž Hrebienka tiež vzbĺkla, čert vzal i Salamonovu chatu v Bielovodskej doline. Nezvyčajným spôsobom vyhorela cez vojnu Nedobrého chata pri Jamskom plese, kde nočné flámovanie nezvládla partia mladíkov z fašistickej organizácie Hitlerjugend. Ani partizánov nebolo treba, aby odušu utekali "z bojiska".
Prírodné živly často dávajú chatám pocítiť, že stoja len na výnimočné nebeské povolenie, ktoré je určite ťažšie vybaviť ako výnimku zo zákona o ochrane prírody a krajiny. Červený oheň a biele masy snehu rýchlo vykonajú dielo skazy. Stále však platí, že najväčším kazisvetom je človek, najmä ak chce byť múdrejší ako príroda sama. Vtedy dostane krutú lekciu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
