okamžite odpovedať. Dnes už viem - žiadna civilizácia, žiadne média, žiaden okolitý svet. A to všetko päť dlhých týžňov. Ak k tomu navyše prirátam divokú prírodu, perfektné lezenie a milých domorodcov, tak to bol nielen najväčší madagaskarský zážitok, ale i životný. A nekalí mi z neho radosť ani fakt, že po Beňovskom sa na tom ostrove zľahla zem. Nik o ňom nepočul a v tamojších historických análoch sa žiadna takáto postavička nespomína. Jedine, že by používal cudzie meno. Alexander "Šaňo" Buzinkay
V posledných rokoch sa v oblasti Tsaranoro v Národnom parku Andrigintra na ostrove Madagaskar vystriedala svetová špička skalného lezenia. Priekopníkmi boli pred piatimi rokmi dvaja svetoznámi nemeckí lezci Kurt Albert a Bernd Arnold. Na prelome septembra a októbra navštívila madagaskarský horolezecký raj aj šesťčlenná slovenská výprava. Účastníkmi expedície Madagaskar 2000 pod hlavičkou Slovenského horolezeckého spolku JAMES boli Bratislavčan Vlado Linek, duchovný otec expedície, Rado Starúch zo Svitu, dvaja Ivanovia, Štefanský z Bratislavy a Doskočil z Martina, kameraman Markízy Rasťo Šimko a Rožňavčan Alexander "Šaňo" Buzinkay.
V pondelok 11. septembra priletela výprava cez viedenské letisko Schwechat a Paríž do hlavného mesta Madagaskaru Antanarivo. Pristáli v noci, kde na nich čakal večne usmiaty a sympatický černoch-sprievodca Calvin. Členmi expedície sa stali aj s kuchár Doul, ktorý dostal prezývku Dulá a šofér, údajne najlepší na ostrove, Jean-Jacques. Prvú noc na Madgaskare strávili členovia expedície "po slovensky". Krátko po tom, ako sa dovalili do Calvinovho obydlia, si na oslavu príchodu otvorili fľašku slivovice. Hoci v žiadnom bedekri o Madagaskare nie je ani slovo o Móricovi Beňovskom, domácemu Calvinovi pri pohľade na "chľast" zažiarili očká" a prejavil sa naturelom blízkym nášmu. Za pomoci Slovákov bolo za 15 minút po dvoch fľašiach trúnku. Po raňajkách sa členovia výpravy vybrali na miestny trh. "To boli prvé šoky. Zistili sme že v celom dvojmiliónovom meste sú iba dva supermarkety, veľkosťou zodpovedajúce našim samoobsluhám. Celý predaj tam prebieha na zemi, na ceste, na chodníku. V jednej časti tam boli akési kiosky a na podlaží nad nimi bol sklad. Kupovali sme tridsať balíkov špagiet a oni nám to zhora zhadzovali. Tam sme nakúpili, čo sa dalo," opísal prvé dojmy Šaňo.
Jediná asfaltová cesta na ostrove vedie zo severu na juh a domorodci ju hrdo volajú "highway". "Terénne auto, ktoré sme mali mať k dispozícii dva týždne pred naším príchodom, havarovalo, a tak sme sa trmácali na pick-upe. Večer sme prespali za dva doláre na osobu v kresťanskej misii. To bola posledná noc na posteli," spomína Šaňo. Horolezeckú výstroj a ostatnú batožinu viezli na druhom terénnom aute, ktorého majiteľom bol Jack. Cestou na juh do oblasti skalných stien, prespali Slováci ešte pri odbočke do oblasti Tsaranoro. Ráno padlo rozhodnutie, že kvôli zlým cestám do národného parku pôjde ďalej len auto s batožinou. Členovia výpravy sa do 18 kilometrov vzdialenej dediny, kde mali mať základný tábor, dopravia po vlastných. "Počiatočné nadšenie, že si urobíme prechádzku po troch dňoch cestovania, nás rýchlo prešlo. Po niekoľkých hodinách v horúčave sme sa poriadne vyčerpaní ledva dotackali do kempu. Ešte sme aj ochoreli," tvrdí Šaňo. Trek cez africkú step, kde nepršalo už sedem mesiacov, skončil krátko po poludní. Pri pohľade na vysnívané skalné steny na chvíľu zabudli na horúčavu, únavu a smäd. Šok z chudoby, takmer žiadna hygiena a všadeprítomný zápach. To boli prvé dojmy z osady Antanambao Kely, kde žije asi 50 ľudí v tucte primitívnych domov. Vedľa dediny v mangovníkovom háji, asi hodinu a pol cesty od skalnej žulovej steny, sedeli Jack a Dulá na kempingových stoličkách a veselo "drinkovali" pivo. "Veľmi príjemné prostredie, lebo tam bol chládok. Vedľa nášho kempu bol pahorok, ktorý sme nazvali "hľadisko", pretože hneď po našom príchode tam došli všetci domorodci a pozerali sa na nás. Niektorí vydržali od rána do večera po celý čas, čo sme tam boli," vysvetľuje Šaňoa pokračuje: "Išli sme na audienciu k starostovi, či náčelníkovi. Bol to asi 80-ročný vychudnutý chlapík. Zaplatili sme symbolických 10 dolárov za užívanie priestranstva, lebo pozemok, kde sme si zriadili náš kemp, patril k osade. Mal reumu a tak sme mu dali lieky. Po pár dňoch začali za nami chodiť domorodci so všelijakými problémami a nakoniec sme sa stali poľným lazaretom. Ráno sme mali ordinačné hodiny," usmieva sa Šaňo pri spomienke na miesto, ktoré nemá ani adresu, kde nechodí pošta a lekára domorodci v živote nevideli.
Všetci členovia expedície sa zúčastnili na budovaní základného tábora. Postavili si stany, rozvešali lezecké "cingrlátka" a začali sa zoznamovať s okolím. "Studňa bola asi 500 metrov od nášho lesíka. Za to, že sme obyvateľov dediny ošetrovali, nám občas doniesli ryby, vajcia či zo studne vodu. Nosili ju na hlavách. Robia tam ženy, chlapi ležia v tieni a rozjímajú," vysvetľuje Šaňo pomery medzi pohlaviami v jednej z najchudobnejších častí sveta. Smerom ku skalám vykopal Dulá pod stromom prírodné WC, dokonale premyslené. Mali z neho perfektný výhľad na steny a samozrejme, čo je ešte lepšie, aj na používateľa bolo vidieť zo všetkých svetových strán. "Pripravili sme večeru a čo sprievodcovia nedojedli, zhltli sme my. Na začiatku sme si však určili pravidlá. Raz alebo dvakrát denne teplé jedlo, čo im nerobilo problémy a starali sa o nás. Za 75 dolárov na deň pre všetkých troch, za prenájom auta, za všetky služby a servis," hovorí Šaňo. Calvin mal skúsenosti s inými výpravami a Dulá je človek, ktorý sprevádzal spomínaných dvoch Nemcov, ktorí liezli v Tsaranoro prví a žulové masívy na Madagaskare objavili pre svetovú horolezeckú komunitu.
Hlavnou úlohou nasledujúceho dňa bolo zistiť najnovšie lezecké informácie, preskúmať charakter skaly a vyskúšať si podmienky na vlastnej koži. V kempe zvanom Catta, ktorý leží v lesíku blízko stien, je krytá jedáleň, ktorá slúži okrem krčmy aj ako lezecké centrum. Tu Slováci zistili, že tento rok tu bolo veľmi málo horolezcov. Poliaci, ktorí odišli len dva dni pred ich príchodom, vyliezli novú cestu na Tsaranoro Kely. Naši si na zoznámenie sa so žulovým masívom vybrali Lemur Wall, kde preliezli cestu s názvom Ebola. "Naším snom bolo vyliezť originálnu vlastnú slovenskú cestu vo veľkej stene. Predtým sme vytýčili historicky prvú slovenskú cestu na Madagaskare. Je kratšia a nachádza sa v spomínanej stene Lemur Wall. Nazvali sme ju Black Magic Woman (Čarovná čierna žena)," opisuje prvý úspech v Tsaranoro Šaňo. Zdolali ju za 5 dní.
x x x
"Einsteinova relativita plynutia času v lezeckej praxi závisí od veľkosti živočíšneho strachu. Čím je väčší, tým plynie pomalšie." (všeobecná madagaskarská poučka)
"Najprv sa po dlhom otáľaní zavesíš s malou dušičkou do ohnutého kúska kovanej ocele. Potom nedôverčivo ohodnotíš pevnosť žulovej šupiny a neodpustíš si premerať vzdialenosť k poslednému nitu. Neskôr sa pristihneš, že ťa ešte stále zaujíma dráha letu i jej možné následky na telo. S pribúdajúcimi metrami sa však vytratí z mysle tá predstava hrôzostrašného pádu s vŕtačkou. A na vrchole pochopíš, že všetko je to v hlave." Alexander "Šaňo" Buzinkay
Hlavný cieľ výpravu slovenských horolezcov Expedície Madagaskar 2000 ešte iba čakal. "Na prvý pohľad sa zdalo, že urobiť prvovýstup na niektorú zo žulových stien nebude až taký problém. Pri detailnejšom pohľade sa však ukázala väčšina výrazných línií obsadená. Zatiaľ, čo sa ostatní rozcvičovali visením v háčikoch a vŕtaním nitov na Lemur Wall, chodili sme s Radom popod hlavný masív a prepátravali ďalekohľadom i voľným okom najvyššiu stenu oblasti na Tsaranoro Be," spomína Šaňo. Nakoniec sa rozhodli pre kratšiu stenu a odhadli to správne. Na prvovýstupe trasy, ktorú neskôr nazvali "Everything is in your mind" (Všetko je to v hlave), makali od rána do večera. Prvé štyri lanové dĺžky nie sú ťažké. Potom však nasledujú úplne hladké úseky, kde sa takmer nedá liezť, preto pátrali po členitejšom teréne. Medzi spomínanou poľskou cestou a trasou Out of Africa, ktorú naši zdolali tesne pred útokom na hlavný cieľ, našli líniu danú prirodzeným charakterom skaly. Pilier na Tsaranoro Kely sa totiž neskôr ukázal ako vhodnejšie sústo pre ich lezecké schopnosti i množstvo materiálu. Na "biliardový stôl" by mali zaručene málo nitov, lán, vrtákov. V stene makali 12 hodín denne. Dve partie sa striedali po dvoch dňoch. Jedna pracovala na prvovýstupe v stene. Druhá oddychovala a zbierala sily v tábore, prípadne zásobovala, či dobíjala baterky do vŕtačky. "Prvá noc sa nezačala dobre. Pred polnocou som otvoril oči a tvár mi oblizovali plamene horiacej trávy. Vyskočil som zo spacáku a splašene pobehujúc som sa snažil hasiť. Po chvíli bol oheň pod kontrolou a vo vzduchu cítiť spálenú umelú hmotu z deravého spacáka a obhorenej karimatky," spomína si Šaňo.
Keď boli v polovici cesty, už nešli dole, ale vytiahli závesnú posteľ a spali priamo v stene. Šaňo liezol v tíme s Radom Starúchom zo Svitu. "Na druhú šichtu nastupujeme za súmraku. Šplhanie potme trvá nekonečne dlho. Po tom dvojdňovom prehnanom pôžitkárení sa cítim ako mucha na jar. Zdá sa mi, že vypustím dušu," pokračuje v rozprávaní Šaňo. Výstup vyzerá nádejne. Dvojica v stene je presvedčená, že na druhý deň dosiahne vrchol. Do závesných postelí si líhajú Rožňavčan Šaňo Buzinkay a Sviťan Rado Starúch s eufóriou vrcholového útoku. Omyl. Malá zmena smeru, kvôli nepriechodnému terénu, traverz doľava a Rado mizne za rohom. "Keď mi zakričal, že je v Piolovej ceste (Out Of Africa), boli mi jasné, že sme to pobabrali. Z eufórie sme razom vytriezveli," smutne vraví Šaňo. Museli sa vrátiť a vydať sa iným smerom, čím stratili deň. "Chalanov sme nabudili, aby to už dokončili. V pondelok, 9. októbra, dosiahli vrchol tesne pred zotmením. Mohol sme cestu dokončiť spolu s Radom, ale kvôli spomínaným problémom a vylezení jednej zbytočnej dĺžky, sme to nedoliezli. V ten historický deň sme sedeli pred stanom a ďalekohľadom sme sledovali počínanie svojich kolegov v stene," dodáva Šaňo. Dnes je v žulovom masíve Tsaranoro Národného parku Andrigintra na ostrove Madagaskar vytýčených 27 lezeckých ciest, z toho vďaka šestici Slovákov aj dve slovenské.
Medzi prvým prvovýstupom na Lemur Wall a vytýčením trasy "Everything is in your mind" v 650 metrov vysokej stene žulového masívu Tsaranoro Be si urobili štvordňový výlet k Indickému oceánu. "Keď sme chodili pod masív, stretávali sme aj lemury, zvláštny druh opíc, ktorý žije iba na Madagaskare. Sú dosť plaché, priblížiť sme k nim mohli iba na približne 20 metrov. V stene sme objavili aj veľké netopiere Kolomy, ktoré žerú ovocie. Rozpätie ich krídiel je takmer 1,5 metra. Priamo na mangovníkovom strome v našom kempe, sme objavili chameleóna," opisuje Šaňo zážitky z fauny a flóry Madagaskaru. Domorodci chovajú zviera podobné našej krave, ktoré volajú zebu. To je ich jediný majetok. Vôbec sa tam nekradne, iba zebu. "Jeden chlapík tam zametal cestu. Na prvý pohľad nezmysel - zametať prašnú poľnú cestu. Robil to však kvôli tomu, aby videl stopy, keby mu chceli zebu ukradnúť. Všetci pastieri zebu majú pušky," hovorí Šaňo. Pre človeka z civilizovanej krajiny je zážitok vidieť Madagaskar na volastné oči. Domorodci sú milí srdeční a prirodzene inteligentní. Od štátu nedostávajú žiadne peniaze a pritom sú spokojní. Je to návrat do stredoveku. "Niektoré veci, ktoré sme nechceli zobrať domov, oblečenie alebo hrnce, sme im rozdali. Usporiadali sme akúsi burzu a všetci mali z toho radosť," približuje život Madagaskarčanov Šaňo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
