roku 490 porazili mnohonásobnú presilu Peršanov v boji za svoju nezávislosť. Aténsky vojak Feidippides, ktorý bežal 40 km v plnej zbroji od Marathónu až na aténske námestie, kde zvestoval Aténčanom "Zvíťazili sme!" a padol mŕtvy od únavy na zem. Táto udalosť bola podnetom pre gréckych organizátorov na zaradenie maratónskeho behu do programu atletických súťaží v rámci 1. olympijských hier v Aténach v roku 1896. Na 40 km dlhej trati sa súťažilo v maratóne aj v ďalších dvoch olympiádach. Až v roku 1908 v Londýne bola maratónska trať predĺžená na vzdialenosť 42195 m, aby anglická kráľovná mohla sledovať dobeh maratóncov zo svojej kráľovskej lóže.

Zabehnúť maratón na klasickej trati po stopách aténskeho posla Feidippa bolo hlavným motívom aj pre 39 maratóncov zo Slovenska, ktorí sa prihlásili na 18. ročník Aténskeho maratónu v rámci autobusového zájazdu začiatkom novembra tohto roka organizovaného bežeckým klubom Jazerčan Košice pod vedením Jána Mušinského. Maratónci, prevažne veteráni z Košíc, ale i zo Sp. N. Vsi, Brezovej pod Bradlom i Bratislavy ešte pred samotným maratónom absolvovali 40 hodinovú strastiplnú cestu autobusom Karosa s krátkymi hygienickými prestávkami z Košíc až do Atén. Na trase cez Maďarskom, Rumunsko a Bulharsko boli najväčšou prekážkou vynútené prestávky na colniciach. Colnici najmä na rumunských a bulharských hraniciach nás nechávali čakať celé hodiny, pokiaľ sa "pasováci" i colníci neuspokojili množstvom prezentov, väčšinou celých rekesov piva. To, že uniformovaní zamestnanci so zbraňou sú v Rumunsku veľkí páni, nám okrem colníkov dokázali aj dvaja dopravní policajti v Timisoáre. Pri menšom priestupkom po poblúdení večer v meste nás zastavili a prikázali nasledovať do jednej z bočných ulíc. Tam od nášho šoféra vymáhali pokutu 100 DM, pričom jeden z nich s rukou vo vrecku, cigaretou v ústach, druhou rukou zastavoval ďalšie autá i kamión. Košický vytrvalec František Sinko trefne poznamenal: "Tu ešte zúri socializmu!" Ohromila nás bieda v Rumunsku, akoby krajina bola niekoľko rokov bez gazdu. V mestách a najmä na dedinách sú staré schátralé domy. Večer sa približne v každom treťom dome svieti aj maximálne 40 Wattovou žiarovkou. Na jednej z hygienických zastávok sme nechtiac vyrušili spiacich ľudí na vozoch a naďabili na zdochnutého koňa. Okolo ciest boli veľké územia neobrobenej úrodnej pôdy, množstvo skládok a smetí. Na kompu cez Dunaj sme sa dostali v poslednej chvíli vďaka "pozornosti" colníkom v podobe 20 pív. Na bulharskej colnici sme si na toalete pri vysokých pisoároch spomenuli na televíznu reláciu "Čo dokáže ulica". Pri pohľade z okna autobusu sa bulharská krajina od rumunskej príliš nelíšila. Nás najviac trápila kolísavá jazda a malá rýchlosť autobusu kvôli poplátaným a rozbitým cestám. Napriek uvedeným peripetiám nám dobrá nálada nechýbala. Vtipnými faktickými poznámkami vynikal najmä najrýchlejší maratónec nad 100 kg Ján Mičko.

Na gréckej hranici sme mali veľké zdržanie iného charakteru. Colníci nás totiž odhadli na zberačov ovocia, lebo ako maratónska skupina sme boli priekopníkmi. Colné pečiatky nám dali až po overení našich prihlášok na maratón a zabezpečeného ubytovania. Po prechode do krajiny európskej únie už bolo čo obdivovať. Kvalitné diaľnice, pekná architektúra, rozsiahle bavlníkové plantáže, množstvo olivových hájov a upravené pozemky boli pastvou pre oči. V trojmiliónovom hlavnom meste Atény sú ulice zaplnené prehustenou dopravou, pričom motocyklisti využívajú každú medzeru medzi v niekoľkých pruhoch idúcich alebo parkujúcich áut. Jazdí sa tam agresívne, ale pritom bezpečne. Po 40 hodinovej ceste dobre padla sprcha v hoteli a nocľah v normálnej posteli. Deň pred maratónom sme na prezentácii v budove gréckeho atletického zväzu po zaplatení štartovného 50 USD dostali štartové číslo, tričko, kľúčenku a odznak. Potom sme si boli pozrieť miesto cieľa maratónu na Panathejskom štadióne celom z mramoru o kapacite 70 tisíc divákov, na ktorom finišovali účastníci maratónu na 1. OH ešte v roku 1896 a taktiež maratónci v rámci ME v roku 1969. Štadión má ovál dlhý 397 m, pričom má dlhé rovinky a ostré krátke oblúky. Za krásneho teplého počasia sme obdivovali dominantu Atén Akropolu vrátane predbránia Propylaje, panenský chrám Parthenón i najzložitejší chrám Erechtheion. V nedeľu ráno o siedmej nás autobusy organizátorov odviezli z cieľa na štart maratónu pri mestečku Marathón a zároveň si prezreli maratónsku trasu. O pol deviatej sme odštartovali na 42 195 m dlhú trať vyše tisíc maratóncami z rôznych krajín sveta. Teplota sa postupne vyšplhala až na 28 stupňov za vysokej vlhkosti vzduchu. Pri trati bolo dostatočné množstvo občerstvovacích staníc s karbohydrátom džúsom a vodou. Bežali sme pri obmedzenej premávke áut. V cieli, každý, kto dobehol v limite 5 hodín, obdržal účastnícku medailu. Žiaľ, podľa informácií organizátorov, jeden z domácich vytrvalcov po dobehnutí do cieľa skolaboval a zomrel. Pre mnohých našich bežcov bol tento maratón výnimočný. Veteránka Jarmila Šuniarová bežala túto trať už druhý raz, keď premiéru mala v rámci ME veteránov s bronzovou medailou za 3. miesto. Päťdesiatosem ročný veterán Eugen Pastor zasa bežal svoj jubilejný 50. maratón v živote.

Po maratóne sme sa regenerovali v slanej vode Egejského mora. Zaujal nás prístav Pyreos s množstvom rôznych lodí a trajektov, ako aj jediný mrakodrap, vybudovaný na výnimku počas vládnutia vojenskej junty. Išli sme aj okolo jedného z najväčších letísk na svete, kde štartuje každú minútu lietadlo. Letisko predal magnát Onassis štátu. V meste Korithos sme obdivovali Korintský prieplav prekopaný ručne ešte v rokoch 1882 1893, má dĺžku 6,3 km, hĺbku 80 m, hĺbku vody 8 m, šírku kanála v úrovni hladiny 23 m a môžu v ňom plávať lode o výtlaku 10 000 ton. Takto sa z poloostrova Peloponés stal ostrov. Tento prieplav podstatne skrátil plavebné cesty z Jónskeho do Egejského mora a naplnil obchodné záujmy Korinťanov. Na spiatočnej ceste sa opäť na hraniciach opakovali problémy s colníkmi. Zdržala nás aj poškodená hadička k palivovej nádrži jedného kamióna K-For NATO pri vjazde na kompu, ktorú pomáhali vymeniť naši šoféri.