klimatizáciou! A telefón si necháme zaviesť až do maštale a celý svet sa bude čudovať, čo my, Česi, sme zač! My už sa nestratíme a kór teraz nie, keď sme jednou nohou v Európe!"
To sľubuje v pýthickom vytržení Helena Růžičková na svojom dvorčeku v Hošticiach a dáva tak bodku za posledným dielom 'slncí a sena' režiséra Zdeňka Trošku. Ako to však dnes v Hošticiach naozaj vyzerá?
Stojím zhruba tristo metrov od humna Škopkovičovcov, na mieste, ktoré sa nazýva Na hájku. Je to oné návršie nad Hošticami, kde na vrcholci stojí rozložitá breza. Stade nakrúcali celkový pohľad na obec, ktorá sa preslávila ako vari najfilmovanejšia dedina v Čechách. Sám Zdeněk Troška netušil, že svojou trilógiou vytvára kult a stavia rodnej obci pomník, ktorého sláva je dnes porovnateľná bezmála s Karlštejnom a Babičkiným údolím.
Do juhočeských Hoštic, malej dedinky pri Volyni, dnes totiž nemieria len húfy turistov súkromne, aby uvideli domov slnka, sena, jahôd, faciek a erotiky. Prichádzajú tam už aj zájazdové autobusy. Ba školské výlety, ktoré, ako vraví pani Pilátová, alias Konopníková, "už ma veru serú, keď sa z autobusu vyhrnie výlet a ja sa musím tridsaťkrát podpísať". Čo jednak nasvedčuje, že slovník Troškových filmov vychádza z pôvodných ľudových koreňov hoštickej hovorovej reči, a tiež to, že túžba poznať tunajšieho genia loci ide naprieč pokoleniami. Ako tvrdí Zdeněk Troška, "je neuveriteľné, že tieto filmy priťahujú stále nových a nových ľudí, ktorí, keď sme nakrúcali, ešte ani neboli na svete".
Stade, z Hájku, je celá dedina sťa na dlani. Presne ako vo filmoch. A stade, z Hájku, vyzerá, akoby sa zastavil čas, že dolu pod nami je všetko ani v osemdesiatom treťom, kedy sa nakrúcali 'jahody', v osemdesiatom šiestom, kedy padali 'facky' a deväťdesiatom, kedy prišla do kín 'erotika'.
KONOPNICA
Po príchode sa každý zastaví na námestí, či pľaci. Pod letitými lipami parkuje zopár áut najrozličnejších značiek, ktorých posádky čajsi rozpačito okúňajú okolo.
"Prosím vás, vy to tu poznáte?" oslovuje ma otec dvoch ratolestí, obdivujúcich jeleňa na štíte domu, kde býva starosta. "Hľadáme ten barák, ako tam na dvorku ležala tá babizňa v posteli, ako sa tam hádali tie famílie."
Po priznaní, že aj ja som tu cudzí, sa tatko zachmúri. "Sľúbil som deťom, že im to ukážem. Je hlúpe, že tu nemajú dákeho sprievodcu," precedí, ale to už deti ziapu: "Konopnica, Konopnica!" a ja neverím vlastným očiam: presne ako vo filme oproti nám kráča baba Konopníková s kosou, sťaby sme sa ocitli uprostred Troškovho opusu a ja, nevdojak, čakám, kedy sa skadesi vynorí Blažena a Venca, farár Otík s Cecilkou a Keliška a predseda Rádl, doktor Kája a riaditeľka Hubičková a živočíchar Béďa...
Pani Mária Pilátová, Konopnica, má už 79 rokov. Po desiatich minútach rozhovoru už chápem, že v nej Troška našiel obrovský prírodný herecký talent, ktorý dokonale sekundoval profesionalite Heleny Růžičkovej. Živá, hovorná starenka, ktorá si pre silné slovo nechodí ďaleko, lež napočudovanie, od nej neznie odroňsky, ale skoro poeticky. Je totiž verným obrazom svojej filmovej roly a Konopnica by o školákoch žiadajúcich tridsať autogramov sotva vyhlásila, že ju "obťažujú". Ak podaktorí mravokárci Troškovi vyčítali jazykovú pokleslosť hrdinov a hrdiniek, žiadali nemožné, lebo salónna reč v kravíne, v krčme či na návsi by tu znela krajne nepravdepodobne.
Aj kňaz, ktorý sem dochádza z Volyne, riekol mi zhovievavo, že "oni sú tam takí", hoci sám je kultivovaným chlapom, ktorý má do bláznivého Otíka s jeho večným "Sodoma, Gomora" naozaj veľmi ďaleko.
Pani Pilátová potom o svojej roli povedala, že sa k nej dostala jednoducho. Zdeněk Troška zaťukal na oblok a opáčil - pani Pilátová, rátam s vami.
"Ja som taká, čo na srdci, to na jazyku," objasňuje mi pani Pilátová, prečo práve ona stelesnila Konopnicu. Pýtal som sa, či ako herecká hviezda zbohatla, načo mi odpovedala, že nie, iba že "bola som v tom Taliansku, všetci sme tam zízali ako teľce".
Na tému hereckej popularity okrem zmienených ťažkostí so školskými výletmi dodala: "Ľudia ma spoznávajú. Ba keď tu bol pápež, tak ma tam na Letenskej pláni poznali a zízali na mňa viac ako na pápeža."
Pokiaľ ide o nehynúcu slávu, vyhlásila, že sa sama na seba nedíva, že to "majú nahraté a až umriem, tak si ma môžu púšťať".
Na otázku, čo sa v Hošticiach od čias slnka a sena zmenilo, odvetila, že "za komunistov srali sliepky po dedine a dnes takisto".
KRAVÁM UŽ NEVYHRÁVAJÚ
Na slávne filmárske roky príliš nespomínajú ani v hoštickej krčme. Prítomní obyvatelia slávnej obce sa zhodli, že to bol blázinec, ale čo sa týka vlastného života dediny, veľa sa nezmenilo. "Dnes to stojí za h... rovnako ako vtedy," povedal mi znalec miestnych pomerov s tým, že klebetnice sú stále rovnaké, len pivo je drahšie. Čapujú strakonický Nektar, o ktorom jeden z prítomných vyhlásil, že "kto pije nektár, po... hektár". Jednako pivo je to lahodné a hostinec hojne navštevovaný.
Podľa Jiřího Kleistnera, patriaceho k hoštickej omladine a ľutujúceho, že v čase nakrúcania snímok bol ešte primalý, je krčma jedným z mála miest, kde možno zahnať terajšiu hoštickú nudu. "Stále je to ako v tom filme. Len čo sa dá dokopy hlúčik ženských, tak najskôr preberajú klebety, čo sa udialo v krčme."
O miestnych láskach a žiarlivostiach potom povedal, že to vôbec nie je ako vo filme, lebo "báb je málo, turistky prídu a odídu" a mládež samotná sa pokúša hľadať si rozptýlenie mimo rodnú hrudu.
V hostinci mi ďalej riekli, že "jéerdé" už nejestvuje a ľudia musia dochádzať za prácou do Strakoníc a do Volyne. Jednako som hoštický 'experimentálny' kravín navštívil. Rady dobytka od čias 'slnka a sena' poriadne preriedli, a, ako povedala ošetrovateľka Jaroslava Křížová, vo filme patriaca do teamu brigadierky Růžičkovej-Škopkovej, nijaký pokus tam neprebieha, "kravám nehráme, iba jeden kolega im spieva". Čo, pravda, dojivosť údajne nijako neovplyvňuje.
Posledná informácia, pokiaľ ide o hoštické zmeny, mala k bazénom a klimatizácii riadne ďaleko. "Hrozne to tu smrdí," vyhlásil miestny občan a pripojil kritiku pomerov v miestnych bytovkách, kde nevyvážajú žumpu.
Napriek uvedeným skutočnostiam ostávajú Hoštice, videné od Hájka, rovnaké ako v legendárnych rokoch filmovej slávy. Zdalo by sa teda, že stačí iba postaviť kameru, nahlásiť "klapka" a možno nakrúcať štvrtý diel. Lenže čas jednako spôsobil okolnosti, ktoré, hoci Troška dostáva fúry listov, zámer činia úplne neuskutočniteľným.
OSTAL LEN JEDEN
Dnešné Hoštice majú 140 dospelých obyvateľov, tridsať občanov mladších ako osemnásť rokov, celkovo 79 čísel, z toho 15 patrí 'Pražanom'. Z nich najslávnejším bol spevák Michal Tučný, ktorý obec miloval a kde tiež na miestnom cintoríne našiel miesto večného odpočinku.
Na stráni nad cintorínom majú domček aj Troškovci a najkrajšia cesta z pľacu vedie práve cez cintorín. Tu mi Zdeněk Troška ukazuje, žiaľ, najosudovejšiu príčinu skutočnosti, že nijaké ďalšie 'slnko a seno' už nebude. Dá sa tak povedať, rok čo rok tuná pribúda Troškových hrdinov hoštických epopejí. A nielen ich. Poslednú rolu už dohrali aj Miroslav Zounar, Luděk Kopřiva a ďalší z profesionálnych hercov.
Čajsi clivé cintorínové rozjímanie Troška zarazí poukázaním na kuriózny náhrobok bývalej majiteľky zámočku, filmového sídla JRD, šľachtičnej Malvíny von Schutterstein (v preklade Šutrokameňovej). Tá skonala, takpovediac, úplne v duchu hoštického slnkosenového folklóru. Najedla sa totiž čerešní a na ne sa napila piva, čo ju 24. júna 1937 stálo život.
Kým však po šľachtičnej ostalo iba nezvyčajné meno, obďaleč sní svoj večný sen filmom naveky zvečnená nezabudnuteľná Keliška - Marie Švecová, ktorá až do skonu sprevádzala zvedavých turistov Hošticami.
A čas pomaly zahladzuje aj posledné stopy po trojitom zvelebení dediny, ktorú vždy kvôli filmovaniu 'nechali vylepšiť' novými fasádami, kvetinami a stromami.
"Hrozne ma srdí, ako sú ľudia necitliví ku svojej dedine," vraví Troška. "Dedina je prastará, zmienky o nej pochádzajú už od roku 1271. Zaslúžila by si väčšiu starostlivosť. Ale oni pokojne zrúbu storočnú lipu na pľaci a dalo mi veľa práce zabrániť ďalšiemu rúbaniu. Nakoniec tí, čo prídu po nás, budú poznať svoje bývalé Hoštice iba z filmu".
"No, a ešte nám tu ostal ten jeleň," povedal mi starosta obce Hábich, na ktorého dome sa už pomaly odlupuje parohatý svedok 'talianskej zvelebovacej kampane'.
NIK NEZBOHATOL
Pravdupovediac, mnohé z filmových skúseností poznačilo Hoštice na celé generácie. Čo sa prejavuje istou znaleckou rozšafnosťou, pokiaľ ide o filmové remeslo - hlavné je nezízať do kamery - a obľubou hoštických hercov v šírom okolí, kde často a opakovane žiadajú príbehy z nakrúcania.
Napríklad pani Pilátová s radosťou spomína, ako "Růžičkovú museli hasiči zdvihnúť na plošine, aby ju dostali na ten pôjd, a potom ju tam chlapi museli dotiahnuť". A Marie Vachoutová sa zas pýši, že "vyzliekala Lábusa a musela som to opakovať trikrát či dokonca štyrikrát".
Starosta potom vyhlásil, že nadosmrti nezabudne na zázrak, aký spôsobuje film, totiž ako aj babky, ktoré obvykle sotva chodili, pri scéne s požiarom vybiehali do kopca sťa mladice, ba zvládli to niekoľkokrát a bez nariekania.
Mojou poslednou návštevou boli susediace chalupy Škopkovcov a Konopníkovcov, ktorých dvory oddeľuje múrik a plot zo železných prútov. Cez ten, ako vieme, letela manželská výbava Bláže a Vencu po pamätnej hádke znesvárených rodov.
Na strane Škopkovcov nebol nikto doma, zato u Konopníkovcov sedela na lavičke pred domom majiteľka slávnej reality - Miloslava Soukupová. Vo filmoch účinkovali aj s manželom a Jaroslav na to dodnes spomína ako na dni šťastné a veselé. "Mne neprekáža, že tu večne lozia ľudia. Keď chcú, aby som im ukázal, kde sa čo dialo, rád tak urobím. Už som si zvykol, že nám nazerajú cez plot a že sa vypytujú."
Na návrh, či by za svoje služby nemohol vyberať vstupné, sa ale chechce a tvrdí, že na tom filmovaní beztak nik nezbohatol a teraz sa to už nedá doháňať.
Mimochodom, posledný diel "Slnko, seno, erotika" videl za trinásť dní od premiéry milión ľudí a za osem mesiacov štyri a pol milióna. Televízne reprízy prekonali už takmer "Kristiána" aj "Mrázika" a sledovanosť neklesá.
Odhliadnuc od humoru, ktorý je ozaj plebejský, čaro Troškových 'slnkosien' priťahujúcich opäť a opäť divákov, spočíva práve v obrovskom nasadení naturčšikov: hereckých amatérov, postavičiek, ktoré prepĺňajú filmy na prasknutie. Hoštice sa stali ich kolektívnym hrdinom a ako také si svoju slávu nepochybne zaslúžia.
SKUTOČNE JESTVUJÚ
Nie som si istý, či sú teraz Hoštice podľa proroctva nesmrteľnej Škopkovej "rajom na pohľad" a ich "budúcnosť šťastná". Bazény s klimatizáciou a telefóny v maštali sú dnes rovnakou chimérou ako vtedy, lež nezdá sa, že by to Hoštičanom prekážalo. Humor si dedina rozhodne zachovala, hoci ktosi nadáva a ktosi nostalgicky spomína. Každopádne cítiť istú pýchu a svetácke sebavedomie, lebo slávu slnka a sena im už nikto nikdy nevezme.
Keď som sa s Hošticami lúčil, prišiel na námestíčko zájazdový autobus. Pani, ktorá vystúpila prvá, sa rozhliadla a užasnuto vyrazila: "Ježíšmária, ono to fakt jestvuje!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
