Jiřího Pecha: "Neprestal som zo strachu o pečeň, mal som inú motiváciu, kamarátov"

Košice - Keď sa terapeut protialkoholického ústavu, navyše abstinujúci alkoholik, rozhodne naštudovať s pacientami divadlo a pustiť ich pred plné hľadisko, môže to dopadnúť všelijako. V hereckom zápale na povrch totiž vyplávu nielen naučené repliky, lež aj sám život. K tomu pridajte námet rytiera statočného srdca Dona Quijota a jeho verného sluhu Sancha Panzu v podaní dvojice predstaviteľov Bolka Polívku a Jiřího Pechu a o smiech cez slzy máte postarané.

Divadlo Bolka Polívku priviezlo v rámci Českých dní jednu zo svojich najúspešnejších inscenácií.

Neuspokojený odišiel z predstavenia, kto čakal klauniády, nezáväznú psinu či Manéž. Hra má totiž filozofický rozmer o zmysle života, boji za ideály, alebo proti predsudkom a nevyhýba sa ani sentimentu. V tejto perspektíve sa rojkovia javia ako blázni alebo sa utápajú v mori alkoholu. Nechýbali síce gagy, opitý predstaviteľ vedľajších postáv v kostýme myšiaka Mickeyho, ani príznačný kontakt s publikom, predovšetkým, keď sa jeden z divákov ocitol v úlohe sluhu. Lež smiech sa občas dral cez slzy. Najmä pri scéne niekoľkokrát umierajúceho Quijota.

Pôžitkom bolo sledovať súhru Bolka Polívku s Jiřím Pechom, ako verným Sanchom. Vidno, že si za tie roky obaja rozumejú na žmurknutie oka. Veľkú úlohu pritom zohráva improvizácia, hoci zavše aj nechcená, ako keď sa pri Quijotovom skone nechcene zlomil meč. Avšak výstup tým nadobudol významové ozvláštnenie, ktoré sa Bolek rozhodol začleniť do predstavenia natrvalo. Pecha bol na javisku pôsobivým protipólom veľkým gestám a patetizmu hlavnej postavy.

V doznievajúcej atmosfére predstavenia, rozprávali sme sa s predstaviteľom Sancha, aj o démonoch alkoholu. V poslednom čase, rovnako ako jeho hrdina v Quijotovi, bojoval s vlastnou závislosťou. Pred vyše rokom ho Bolek vyprovokoval k veľkej stávke. "S tebou sa už nedá hrať, ani len sedieť. Začínaš mi pripomínať čosi ako roztrúsenú sklerózu. Čo keby sme sa stavili?" Pecha sa teda rozhodol abstinovať. A vyhral. Síce s podlomeným zdravím, lebo ho začali trápiť žalúdočné vredy.

* Nakoľko sa vyšplhali stávky?

- Nazbieralo sa takmer 120 tisíc. Ba Tomáš Matulík navrhol podmienky pritvrdiť, aby som si k tomu vraj urobil aj vodičský preukaz. Jeden z kamarátov potom pridal navrch ďalších dvadsať tácov. Zohnali mi dokonca pekného, zánovného Saaba. Teraz mám už nového. Lebo som ho rozbil. Presnejšie naťukol.

* Nekochali ste sa pritom moravskou prírodou?

- Ani náhodou. Šli sme po diaľnici a tam odrazu výstražný trojuholník. Autá brzdili a bola z toho reťazová havária. Aj ja som chcel zabrzdiť, ale od kolies okolitých áut striekala voda a nedalo sa nič urobiť. Bola to cenná životná skúsenosť.

* Dcéry vám už dospievajú, ide daktorá vo vašich šľapajách?

- Staršia má herecké konzervatórium, ale sprvoti ho nechcela dokončiť. Hoci všetci tvrdili, že je talentovaná. Postavila si však hlavu. Mala profesora, ktorému verila a dovtedy ju to bavilo. Potom ju učila herečka, vyhodená z divadla. Ona to nedokázala prežrieť. Musel som ju doslova prinútiť, aby vôbec zmaturovala. Podarilo sa.

* Kde pôsobí?

- Nikde. Stále kamsi cestuje. Strávila skoro rok v Amerike, potom zas šla do Talianska a teraz sa chystá vyraziť niekam do Fínska. Mladšia je pravým opakom. Urobila si rodinnú školu, zameranú na ekonomiku. Teraz si však nemôže zohnať prácu.

* Vy zas máte práce vyše hlavy: film, divadlo, rozhlas...

- Momentálne som na voľnej nohe. Ale nesťažujem sa. Niekedy mám až 25 predstavení za mesiac. A v repertoári ich mám neúrekom, v Huse na provázku, alebo v Divadle Bolka Polívku.

* Hráte ešte 'Babičku'? Aké je to hrať ženskú postavu?

- Na začiatku to bolo neľahké. Keď ma dramaturg Oslzlý oslovil, či by som si nezahral babičku Boženy Němcovej, neprezieravo som prikývol. To ďalej, bol vskutku pôrod. Aj som bol kvôli tomu od rána do večera naliaty. Keď ma režisér Ivo Krobot napomínal, vždy som ho chlácholil: "Ivošku, predsa je úžasná drina prísť na to, ako sa správa taká stará ženská a ešte k tomu po prechode.

* Videli sme vás v 'Krajinke' Martina Šulíka. Zatiaľ posledný film?

- Cez prázdniny som nakrútil s režisérkou Šimkovou-Plívovou snímku 'Kruh'. O reprezentantke republiky v gymnastike. Má ísť na veľké preteky a poraní si na hrazde chrbticu. Skončí na vozíku. Ja hrám jej starého otca, ktorý jej pomáha vrátiť sa do normálneho života. Môj hrdina je rovnako ako ja prírodný človek. Prinúti ju napríklad plávať, alebo jazdiť na koni. Najnovšie sa mihnem vo filme Viery Chytilovej 'Vyhnání z ráje'. Na scenári režisérka spolupracovala s Bolkom. Ten si zahrá hlavnú postavu režiséra. Je to totiž robené ako film o filme. Objavia sa tam zaujímavé persóny, Jan Antonín Pitínský, Milan Šteindler, Chantal Poullainová, Otakáro Schmidt, Arnošt Goldflam a mnohí ďalší.

* Kolegovia z Brna ako Bartoška, Zedníček, Donutil sa presadili v Prahe. Vás tam nikdy neťahalo?

- Z Brna by ma nikto nedostal. Keď tam týždeň hosťujem, strašne ma ťahá domov. U nás sú k sebe ľudia úprimnejší. Všetci sa tu navzájom poznajú - športovci, umelci, výtvarníci... Je to útulnejšie. Praha je na môj vkus anonymná.

* Stávka sa skončila. Čo tá fľaša piva pred vami?

- To iba občas.

*Je ťažké sedieť v alkoholickej spoločnosti a abstinovať?

- Pomáham si fajčením. Tejto závislosti sa už azda nezbavím. Napokon, keď tak o tom uvažujem, neprestal som zo strachu o pečeň. Mal som inú motiváciu. Kamarátov. Na tých mám v živote šťastie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.