Zvláštny pocit, ktorý táto dáma v pozorovateľovi zanechá, nesúvisí v prvom rade s výrazom jej tváre, ale so spôsobom, ktorým ľudské oko prijíma optické podnety, povedala výskumníčka pre denník New York Times.
"Takmer 500 rokov sa ľudia pozerajú na Monu Lisu a nie sú si istí, či sa usmieva alebo nie," hovorí Livingstonová. "Keď som sa na Monu Lisu pozerala ja, mala som podobné pocity. Potom som si ale uvedomila, že záleží na tom, na ktoré miesto obrazu sa oko zameria."
Ľudské oko má totiž dva rôzne systémy optického vnímania. Centrálnou foveou (kruhovou jamkou) vnímame farby, obrysy a jemné detaily. Oblasť okolo fovey je špecializovaná na čierno-biele videnie a rozoznanie pohybov a tieňov.
"Keď sa pozeráme na nejakého človeka, náš pohľad zameriavame väčšinou na jeho oči a periférne videnie je sústredené na ústa," uviedla Livingstonová. V prípade Mony Lisy by tiene lícnych kostí sugerovali úsmev, ktorý okamžite zmizne, keď sa na ňu pozrieme priamo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
