PhDr. Klaudia Buganová, etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach
Na Katarínu sa skončili zábavy, pasenie dobytka, vyplácali paholko a na Ondreja dievčatá liali olovo, triasli plotom a varili papierové halušky
Po skončení poľnohospodárskych prác, po oslavách vďakyvzdania úrody, nastáva obdobie zimného kľudu, prípravná doba na Vianoce - Advent. Advent, z latinského slova adventus čiže príchod, alebo očakávanie je súborný názov pre prvé štyri nedele cirkevného roku. Myslí sa tým príchod historický, každoročne sa opakujúci a príchod apokalyptický, druhý príchod Krista. Jeho počiatky siahajú do dôb pápeža Gregora Veľkého, ktorý ho zaviedol okolo roku 600. Jeho trvanie nebolo vždy rovnaké, pohybovalo sa od 4 do 8 týždňov. Postupne od roku 922 sa záväzne ustálilo na 4 týždenné obdobie, s tým, že sa začína nedeľou, ktorá je najbližšie k 30. novembru. V kresťanskom chápaní bol advent časom pokánia, zamyslenia sa nad sebou. Behom tejto doby žili ľudia tajomstvom očakávania príchodu vykupiteľa. Čas, ktorý charakterizujú prípravy na príchod Krista, možno nazvať obdobím kajúcnosti a očistenia človeka.
Dlhé stáročia očakávali ľudia príchod Spasiteľa. Hovorili o ňom proroci, vieme o tom zo svätého písma. Pekným zvykom bolo chodenie na "roráty". Tieto každodenné sväté omše ku cti Bohorodičky Panny Márie dostali meno od slov úvodného latinského žalmu, ktorý kňaz spieval na stupňoch oltára: "Rorate coeli desuper" " rosu dajte nebesá zhora, otvor sa zem a daj nám Spasiteľa ... " Vytvárali atmosféru onoho času očakávania. Začínali ešte pred rozvidnením. Ľudia vstávali za tmy, poobliekali sa do teplých šiat, lebo vonku už bola zima. Vzali si lampáše, či baterky a častokrát brodiac sa snehom a znášajúc štipľavý mráz smerovali do kostola. Obloky chrámu už bývali rozsvietené a hoci bolo iba 6 hodín ráno, boli vnútra kostolov plné ľudí všetkých vekových kategórií. Nechýbali ani deti. Radosťou malých a prestížou odrastenejších detí bolo zapálenie sviečky. Adventné sviečočky mali rozmanité tvary, umne stočené z tenkých pramienkov knôtu, obalených voskovou vrstvičkou. Sviece ožarovali priestor nespočetnými odleskami, veľkí aj malí pozorne počúvali a v duchu sa tešili na najkúzelnejšie chvíle roka. Organ hral a v kostoloch sa spievala pieseň : " Ajhľa Hospodin príde a všetci svätí s ním. A bude v onen deň svetlo veľké." V alelujových textoch sa spájala oslava očakávaného Mesiáša s úpenlivou prosbou o jeho spasiteľný príchod.
Liturgia by sa však ocitla vo vzduchoprázdne, keby nemala žiadne pozadie, ktoré vytvárajú rôzne obyčaje. V kostoloch sa už v prvú adventnú nedeľu objavuje jeden pekný typický adventný symbol, ktorým je veniec so štyrmi sviecami. V katolíckych kostoloch u nás zdomácneli až v 30 tych rokoch 20.storočia a ich prevzatie z protestanskej tradície malo iste zmysel. Sú znamením nádeje a holdom tomu, ktorý prichádza, ako to zreteľne ukazujú ozdobené vetvy a sviece. Sú symbolom Kristovho evanjelia.
Malý pôst
Advent sa volal niekedy tiež malý pôst. Dodržiaval sa zákaz tanečných zábav a svatieb, obmedzili sa hlučné večerné pochôdzky mládeže . Nastala akási posvätná tichosť, muzikanti odložili svoje husličky, či harmoniky, chlapci schovali štrngajúce podkovy na povalu, deti nesmeli vziať do rúk cengajúce zvončeky a žartovne sa hovorilo, že aj psi brechali tichšie a kohúti kikiríkali ospanlivo. V ľudských príbytkoch ubudlo hádok, hnevu a nedorozumení, na ľudí doliehala aj akási tieseň, či úzkosť. Veď sa museli na jednej strane vyrovnať s úbytkom denného svetla a na druhej strane prijať istotu, že príde jasné svetlo, ktoré zastaví cestu do reálnej ale predovšetkým duševnej tmy večnosti. Odpradávna boli rozšírené predstavy o tom, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do divokého zápasu. Svet je zaplnený mnohými démonickými bytosťami, akýmsi divokým vojskom, ktoré porazí slnko - symbol tvorivej sily. Naši predkovia - starí Slovania mali bázeň pred týždňami na sklonku roka, keď sa biele dni krátili a keď začala v plnom rozsahu vládnuť tma. Krátiace dni si vysvetľovali ako ústup dobrých síl pred zlými, mnohí sa dokonca obávali, či temné mocnosti nenadobudnú naozaj prevahu. Mysleli si, že sa proti týmto silám temnoty treba chrániť a získavať ich priazeň. Pohanské náboženstvo bolo v ľude silne zakorenené a nebolo ho možné len tak rýchlo vyvrátiť a vykoreniť. Cirkev zvolila iný postup. Dala do svojho kalendára pevné miesto svätcom, ktorí svojim životom ukázali, že sa oplatí očakávať, prijať a nasledovať Ježiša. To viedlo v kalendári k prekrytiu starých pohanských zvykov. No aj napriek vynaloženému úsiliu dať legendám a sviatkom kresťanský obsah, na mnoho pohanského sa iba preniesol kresťanský nános. V ľudových obyčajoch, obradoch a sviatkoch sa to dá dnes od seba oddeliť. Rituálne úkony sa v predvianočnom čase sústreďovali a praktizovali v určité dni, ktoré sa nazývali "strídžie". Boli to jednak dni, kedy sa podľa kresťanskej tradície pripomínali významné udalosti zo života svätca, ale aj čas, kedy bolo doporučované robiť rôzne čary, veštenia a iné pozitívne či negatívne praktiky. Ľudia pri nich používali rôzne ochranné prostriedky - predmety, rastliny, magické znaky a realizovali ich v maskách, aby odohnali všetky zlé sily zo svojho okolia. V zvykoch ľudovej obradnosti zimného obdobia mali pevné miesto aj rôzne pranostiky a veštenia, ktoré mali predpovedať počasie. Každopádne príchod zimy znamenal pre roľníkov nielen zmenu v charaktere práce, ale aj v spôsobe života, ktorého ťažisko sa prenieslo z voľných priestranstiev pod strechy domov. Polia osireli, prikryl ich snehový poprašok, dobytok si hovel v maštaliach a pre ľudí nastalo mnoho príležitostí na vzájomné stretávanie sa a na spoločné kolektívne činnosti.
Spoločné priadky a páračky
Najstabilnejšou príležitosťou pre spoločenský život mládeže boli v našom prostredí priadky, či páračky alebo ako sa hovorilo že sa "idze do kudzeľnej chiži". Toto spoločné pradenie dievčat a dievok sa začínalo už v novembri. Čas na priadkach sa zužitkoval najmä na prácu, ale mládež sa postarala aj o to, aby sa nezabúdalo na hry a zábavu. Súčasťou týchto zábav boli zvyky, ktoré sa viazali na sviatky svätých Kataríny, Ondreja, Barbory, Mikuláša a Tomáša.
Prvým zo série týchto dní bol deň svätej Kataríny. S Katarínou súvisela povera, že v dome, ktorého prvým návštevníkom je v tento deň žena, sa bude po celý rok rozbíjať riad. To inšpirovalo mládencov, ktorí v domoch, kde bývali Katky, rozbíjali starý hlinený riad. V noci vraj z mnohých domov poodnášali rôzne náradie, alebo nejaké časti z brán, či plotov, ktoré schovali alebo položili na ťažko dostupné miesta. Tí, ktorí ich potom zhľadávali, často v duchu hromžili na nezbedných mládencov, ale také žartíky boli dovolené a tak mali byť aj tolerované. V živote roľníkov to bol aj deň, kedy sa definitívne zakončilo pasenie dobytka a započalo sa so strihaním oviec. Svoju mzdu dostali paholkovia, honelníci, pastieri a ak sa rozhodli, mohli aj zmeniť službu.
Dávnu tradíciu v mestskom i dedinskom prostredí u nás majú katarínske tanečné zábavy. Bola to posledná spoločenská príležitosť s muzikou a tancom, preto si ľudia chceli naposledy užiť. V priebehu väčšiny katarínskych tanečných zábav platilo " ženské právo." Ženy si vyberali tanečníkov, starali sa o občerstvenie, platili hudbu. Len o polnoci bola mužom dopriata volenka. Často sa tancovalo až do bieleho rána.
Do každodenného života ľudí presiakol aj sviatok mučeníčky , panny a svätice Kataríny. Bola to vraj veľmi pôvabná alexandrijská kresťanka, ktorá podľa legendy vyznala svoju vieru pred samotným cisárom Maximom a aj jeho nabádala, aby sa zriekol pohanstva. Svojou výrečnosťou dokázala obrátiť na kresťanskú vieru 50 pohanských filozofov, ktorí priznali, že z mladej devy hovorí sám Duch boží. Bola uväznená, mučená na kolese s ostrými hrotmi, ktoré malo pri otáčaní otrhať jej telo. Avšak zázrakom sa koleso rozpadlo. Tento mučenícky nástroj sa stal neskôr jej charakteristickým atribútom. Ona sama sa stala patrónkou všetkých povolaní, ktoré narábajú s kolesom alebo nožom, čiže kolárov, hrnčiarov, mlynárov, pradiarov, lodiarov, ale aj kaderníkov a krajčírok. Nakoniec bola sťatá mečom a podľa legendy anjeli odniesli jej ostatky na horu Sinaj. Dodnes je starý kamenný kláštor v horách miestom jej posledného odpočinku, kam ročne prúdia tisícky pútnikov.
30. november, deň kedy sa oslavuje meno Ondrej, sa v ľudovej tradícii spájal najmä s bohatými praktikami, zameranými na veštby o vydaji. Svätý Ondrej bol považovaný za patróna neviest a preto sa zaiste mladice práve k nemu s dôverou obracali o pomoc. Aj keď sa v tomto prípade početné ľúbostné čary spájali s mágiou, ktorá má staršie korene. Veštby vychádzali z predstavy, že osud človeka je v základných smeroch určený hneď pri jeho narodení a že každé dievča, ktoré sa raz vydá, má osudom určeného muža. Prostredníctvom určitých magicko-veštebných úkonov bolo možné zistiť o budúcom partnerovi údaje, ak sa realizovali vo vhodnom čase. A tým bola práve svätoondrejská noc. K bežným čarám patrilo varenie halušiek s lístočkami. Prvý kus, ktorý vyplával na hladinu vody, malo dievča vybrať a z lístka sa dozvedelo meno nastávajúceho muža. Najlepšie bolo, keď veci potrebné k vareniu boli ukradnuté, najlepšie z domu, kde mali Ondreja. Ak bolo dievčat viac, všetky halušky na naraz z vody vybrali, položili na tanier a každá si vyťahovala svoj " osud".
Ľúbostná mágia
K všeobecne praktizovaným úkonom vešteckého významu patrilo liatie olova. To sa zahrialo nad ohňom a lialo z lyžice cez ucho kľúča do nádoby so studenou vodou. Podľa tvaru masy sa usudzovalo, aké povolanie bude mať muž, za ktorého sa dievča vydá. Mohlo mať pušku, vtedy bude manžel vojak, alebo poľovník, mohlo mať tvar kolesa, čo poukazovalo na kolára alebo mlynára. Ak malo len kruhový tvar znamenalo to, že je to veniec a teda určite vydaj. Obľúbené boli aj ďalšie kolektívne veštby. Jedno z dievčat muselo odísť z izby. Ostatné položili na stôl hore dnom tri taniere. Ak dievča našlo pod jedným tanierom, ktoré zodvihlo prsteň, malo sa do roka vydať, ak tam bol ukrytý čepiec, to bola istá svadba. No tanier mohol byť aj prázdny a vtedy sa smutne konštatovalo, že so svadbou tak skoro počítať nemôže. V čarách pokračovali dievčatá individuálne, ak nechceli, aby sa ich nádeje a túžby rozchýrili a dostali k nepovolaným ušiam. Dievča triaslo plotom, aby zistilo, odkiaľ breše pes, čo signalizovalo smer, odkiaľ dostane ženícha. Aj pri tom hovorilo :" Kývam plotom, nikto nevie o tom, len sám pánboh z neba, že mi muža treba." O polnoci sa mohlo klopať na kurník, alebo chlievik. Ak sa na klopanie ozval kohút, mala sa do roka vydať, keď len sliepočka, ostala slobodná. Alebo ak sa ošípaná na klopanie ozvala, mala byť svadba, ak bola ticho, vo výhľade bolo len čakanie. O polnoci bolo tiež možné uvidieť obraz nastávajúceho na hladine vody, v studni, alebo dieži. Aj iné úkony svedčia o veľkej vynaliezavosti vo forme ľúbostných praktík, ktoré dievčatá s pozoruhodnou trpezlivosťou robievali. Na Ondreja chodievali siať konope - nie na pole, ale na kôpky hnoja. Všetko robili v tajnosti, ticho odriekali :"Ondreju, Ondreju, konope ti seju, daj nam bože znati, či nas budu brati." Ak vzišlo, dievča malo nádej, že sa do roka vydá. Aby boli čary spoľahlivé, mali byť komplikované a náročné. Dievčatá, nielen že čakali do polnoci, ale celý deň nič nejedli, potajomky kradli všelijaké predmety k veštbám. A keď si išli konečne ľahnúť, mali spať na mužských gatiach, lebo práve tak sa im prisnilo, s kým pôjdu na sobáš. Myseľ dievčat teda celý deň aj noc zamestnávali tieto úkony. Aj keď takmer žiadna nepochybovala, či sa vydá, ostávala len otázka za koho a práve túto zásadu sa usilovala odhaliť . Čary vyvolávali u starších neraz i posmešky, ale dobromyseľne prijímali rôzne huncútstva, veď aj ony im niekedy pripisovali význam. Sami sa skôr v tento deň pripravili do rôznych prác, lebo sa hovorilo, že v tento deň sa vyplatí začínať roboty, lebo takto započaté, budú mať aj priaznivý koniec. Za vhodné sa považovalo zasadiť ovocné stromčeky, lebo sa ujmú a prinesú hojnú úrodu. Niektoré úkony boli zamerané aj na predpoveď počasia. Suché drievko sa vhodilo do vody a ak po nej pekne plávalo, bude nasledujúci rok mokrý, ak ostalo bez pohnutia, bude rok suchý. Ak napadol v tento deň sneh, mal ostať ležať ešte 100 dní.
V kostoloch sa slávila pamiatka svätého Ondreja, ktorou sa začínal nový cirkevný rok. Tento známy apoštol Krista otváral aj rok svätcov. Ľudia vedeli, že bol rybárom a starším bratom apoštola Petra, ktorého priviedol k Ježišovi. Ondrej je väčšinou na našich oltároch zobrazovaný s krížom zvláštneho tvaru, ktorý má prekrížené ramená. Kedže sa podľa legendy uskutočnila jeho poprava na takomto šikmom kríži, je tento dodnes nazývaný Ondrejský kríž.
Autor: Anna Papiežová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
