kučerami zodvihne ruky a z orchestra vytryskne hudba. Za dirigentským pultom košickej Štátnej filharmónie stojí jej šéfdirigent, tohtoročný päťdesiatnik, Tomáš Koutník.

Vždy ma zaujímalo, z čoho je taktovka, ten tenučký nástroj, ktorý dokáže rozhýbať celý orchester.

"Na tom dosť málo záleží. Optimálne je, keď je biela, aby vynikla oproti čiernemu fraku. Môže byť drevená, ale dnes sa vyrábajú aj plastové. Záleží na dirigentovi, s čím sa dobre cíti, akú má techniku. Špička taktovky je viditeľný bod. Dirigent symfonického orchestra by ju mal používať, aby jeho gesto bolo lepšie vidieť. Nejde len tak zobrať ´klacek´ do ruky a niekde s ním mávať."

Zlomili ste už na niekom taktovku?

"To sa mi snáď nestalo. Stalo sa mi, že som niekomu vyrazil sláčik z ruky. Rozprávajú sa historky o dirigentoch, ktorí si prepichli ruku, alebo zhodili okuliare do tuby v náprotivnom kúte. Českí dirigenti v tomto vynikajú."

Čo všetko používate pri dirigovaní okrem taktovky? Diváci majú radi tých, ktorí dirigujú celým telom. Je to o zážitok viac.

"Hudba vo mne bezprostredne vyvoláva určité reakcie. Moja manželka hovorí, že sú to reakcie kontraproduktívne, že to vyzerá, ako keď idem telom proti ruke. Sám by som sa potreboval vidieť. Ak hudba človeka zasiahne, snaží sa to znázorniť, aby hráči mali tiež ten pocit. Platí jedno pravidlo: pri výkone má byť dirigent inšpirátorom. Aké prostriedky použije, je jeho vec. Musí sa vyvarovať len dirigovania obidvoma rukami rovnako a krytia jednej ruky druhou."

Dirigent musí byť ohromný psychológ, dáva dokopy veľkú skupinu ľudí. Vy ste na prvý pohľad človek elegantný, pokojný, tým, ako sa správate, dokážete zrejme odzbrojiť aj najväčších hulvátov...

"Nechváľte ma. Je to inak. Dirigent by mal byť dobrý psychológ. Je to súčasť jeho zamestnania, tak ako by mal byť psychológom riaditeľ alebo manažér. Psychológia môže byť do istej miery vrodená, ale je to aj vec, ktorú sa človek musí učiť. Ja som ju síce neštudoval, ale viem, že v mladosti som si počínal inak ako dnes. Najväčším kameňom úrazu je vyjadrovanie. Vec sa dá povedať stroho, krátko, vecne, milo, protivne, záleží na tom, ako sa ktorý výraz práve použije. Či najprv napočítam do desať, alebo vybuchnem. Obidva prostriedky sa dajú použiť."

Používate obidva?

"Používam. Viem byť jedovatý. Predstavte si spiaceho hráča, ktorý na tretíkrát urobí tú istú chybu. Vtedy neostáva nič iné, ako do neho nejakým spôsobom zahryznúť. Mňa v tom okamihu nezaujíma, či má svoje osobné problémy. Vidím len celok a dôležitý je pre mňa výsledok práce. Preto všetky prostriedky smerujú k nemu. Mám spiaceho hráča, ktorý zdržuje ostatných. Jedna minúta krát 80 ľudí je 80 minút strateného času. To je jednoduché. Keď sme na skúške, všetko ide stranou. Všetci by mali mať pocit, že robota ide dopredu."

Klasická hudba sa dá približovať rôznymi spôsobmi. Asi najgeniálnejším spôsobom to dokázal Leonard Bernstein v známych koncertoch pre mladých ľudí. Iste by aj u nás privítali, ak by sa našiel niekto, kto by dokázal takým spôsobom naučiť počúvať.

"To je problematika, ktorú riešime každý rok pri tvorbe dramaturgického plánu. Niektoré veci sú podľa nášho estetického názoru nespojiteľné, ale sú skladby, kde sa štýly prelínajú. To, čo predviedol Bernstein, je v súlade s hudobnou estetikou, vkusom. Ale mnohé dnešné mixy sú nevhodné, nevkusné, neprijateľné. Miešať dohromady pop s pánom Pavarottim, to jednoducho nejde. To je kassa podnik, ktorý rieši úplne iný problém, než hudobnú estetiku. To kategoricky odmietam, to ma rozčuľuje, odpudzuje, otravuje. Ale pokiaľ skombinujeme muzikálovú štruktúru hudby a klasickú či romantickú hudbu, tam to má hudobnú logiku. Raz som sa o tom bavil s hudobným skladateľom Jiřím Gemelotom. Uvažoval som, že by bolo zaujímavé spojiť symfonický orchester napríklad s takým Olympicom. Problém sa ukázal v tom, že takáto kapela nebude chcieť ustúpiť zo svojich decibelov. V tom je orchester nerovnomerným partnerom. Dalo by sa to snáď ešte v spojení s dychovkou."

Olympic s dychovkou, to je zaujímavé spojenie...

"Prečo nie. Myslím tým dychovku typu Orchestru Gustava Broma. To je vytríbený charakter. Nemyslím dychovku s pochodmi, valčíkmi. Myslel som dychový orchester, akých je vo svete mnoho. Dokonca by som povedal, že v budúcnosti bude tendencia skôr dychových orchestrov, ktoré hrajú kultivovane, vedia pochod, ale aj Vltavu tak, že nepoznáte, že je to hrané na dychový nástroj. Takéto orchestre existujú napríklad v severských krajinách. My o nich ani nevieme. Má to jediný dôvod. V súčasnosti je čím ďalej tým menej záujemcov o husle, o husľovú školu."

Prečo o ne upadá záujem?

"Dlho to trvá. Vezmete kontrabas a v priebehu dvoch troch dní môže hrať v nejakej kapele. Ale na husle hráte tri roky len pazvuky. V tom je celý problém. Je to ťažké, neprirodzené. Dychový nástroj je lepší. Dychárom stačia dva tri roky, aby sa dostali na kvalitatívne vysokú úroveň. Huslista je po troch rokoch stále na začiatku."

Ktoré osobnosti spoza dirigentského pultu obdivujete?

"Bernsteina. Bol alfou a omegou všetkého, čo máme. Sú samozrejme aj iní brilantní svetoví dirigenti, obrovské vzory. Nestretol som sa s nimi osobne. Stretol som sa len s Kurtom Mazurom a to je obrovsky vitálny človek. Hudobná zápalka, výbušnina, ktorá dokáže inšpirovať ľudí. Stretol som sa s ním, keď som študoval. Bol veľmi ľudský. Pozval nás na chalupu, ponúkol bazén, vybalil chlebíčky, pustil nejakú tanečnú hudbu a povedal: užívajte si. To sú okamihy, okrem hudobných, na ktoré človek nezabudne. Takých učiteľov - inšpirátorov by som každému prial mnoho."

Aký je váš vzťah k sólistom? Je pravidlom, že každý sólista cíti rešpekt voči dirigentovi, alebo sa stáva, že aj dirigent cíti rešpekt voči sólistovi?

"Pokiaľ ide o otázky rýdzo hudobné, rešpekt je vzájomný. V okamihu, keď sprevádzam sólistu, riadim sa pravidlami pre sprievod. Keď má melódiu, sprevádzam ho, keď má melódiu orchester, čakám, že sa prispôsobí sólista. Tá reakcia by mala byť po vzájomnej dohode. To, do akej miery je sólista tvrdohlavý, záleží na osobnostiach, ktoré sa spolu stretnú. Pamätám sa napríklad na nahrávku Bernsteina a Fridricha Guldu. Títo dvaja páni robili Brahmsov klavírny koncert. Pred ním vystúpil Bernstein a oznámil, že je profesionál a pána Guldu bude sprevádzať, ale že v zásade nesúhlasí s jeho hudobným názorom. Poslucháči'řvali smíchy'. Z hudby je to poznať. Keď hrá Gulda, je to iné, ako keď hrá Bernstein. K takej extrémnej situácii môže dôjsť, ale v prvom rade treba vedieť, čo je a čo nie je prospešné skladbe. Môžu byť rôzne názory na frázy, tempo, ale je dôležité, aby sa tí dvaja dohodli. A orchester je na to, aby akékoľvek poňatie realizoval. Aby boli niekedy remeselníkmi, profesionálmi, inokedy muzikantmi, ktorí vycítia, kedy treba dať remeslo bokom a nahradiť ho krásou a duchom."

Máte svojho Hamleta, niečo ako vysnenú symfóniu, dielo, ku ktorému chcete dospieť?

"To nie je otázka diela, ale hĺbok niektorých diel. Tam je vždy priestor, ako dielo prežiť, vyfarbiť, urobiť ho transparentnejším, naplniť ho krásou. U nás je ideálom, keď môžeme skladby študovať viackrát s inými orchestrami. Máme v predstave určitý zvuk a môžeme orchestru rozdať to, čo sme načerpali inde. Že by som mal dielo, ku ktorému by som sa chcel dostať, to nie. Skôr je už veľa diel, ku ktorým som sa, zaplaťpánboh, dostal. Žiaľ, dostal som sa k nim veľmi skoro a teraz sa teším, že sa k nim dostanem znovu ako zrelý človek."

xxx

Tomáš Koutník (1950)

Šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice. Absolvent AMU v Prahe, víťaz medzinárodnej dirigentskej súťaže vo francúzskom Besancone (1977) a laureát Fittelbergovej súťaže v Katowiciach (1979). Pôsobil na viacerých dirigentských postoch dirigent Symfonického orchestra Čs. rozhlasu v Bratislave, šéfdirigent Janáčkovej filharmónie v Ostrave, dirigent Českého rozhlasového orchestra v Prahe, šéfdirigent Severočeskej filharmónie v Tepliciach. Od roku 1993 vyučuje na AMU v Prahe a je súčasne hosťujúcim dirigentom symfonického orchestra v bavorskom Hof/Saale.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.