Európe a na americkom kontinente začali objavovať koncom 19. storočia. O pár rokov neskôr zaplavujú trh čokoládou, žuvačkami, hudobnou produkciou alebo ponúkajú najrôznejšie výherné možnosti.
Prvé mechanické automaty však skonštruovali ako inak už starovekí Gréci a Rimania. Za popis najstaršieho mincového prístroja vďačíme gréckemu matematikovi a mechanikovi Alexandrijskému (asi 1. storočie n. l.). Jeho automat na vodu vydával po vhodení mince odmerané množstvo žiadanej tekutiny. Systém fungoval na jednoduchom princípe vodorovnej mechanickej páky, ktorá po dopade mince nakrátko uvoľnila otvor na dne nádoby. Začiatok novodobého priemyslu predajných automatov je spojený s menom Ludwiga Stollwercka, ktorého rodina sa preslávila v Kolíne nad Rýnom výrobou čokolády. Vynaliezavý Stollwerck vytvoril robustný prístroj, pripomínajúci barokové stojacie hodiny. Po vhodení desaťfenigovej mince vypadli z jedného zo šestnástich výdajných otvorov čokoládové guličky alebo rôzne bonbóny. "Rhenania", ako Stollwerck svoj nový automat na sladkosti nazval, sa stal hitom hneď po svojom uvedení na trh v roku 1888. Po tomto úspechu sa vynálezca rozhodol svoj výrobok exportovať do zámoria. Čoskoro zdobili jeho mohutné liatinové automaty nástupištia newyorských staníc a vzbudzovali tam rovnaký ohlas ako v Nemecku. Súčasne s nástupom nových prístrojov sa ozvali aj prvé kritické hlasy. Psychológovia varovali pred prílišnou konzumáciou čokolády a žiadali, aby sa tejto sladkej mánii urobil rázny koniec. O niečo neskôr dvíhali svoj varovný prst pred novou módou žuvačiek.
Nezostalo však iba pri predajných automatov, ktoré mali šíriť najrôznejšie výrobky a súčasne šetriť náklady na pracovné sily. Nového nápadu sa onedlho chopili prevádzkovatelia najrôznejších atrakcií a prispôsobili ho svojim potrebám. V roku 1896 ponúkal jeden anglický podnikavec okoloidúcim v uliciach Hannoveru "automat s lúčmi X profesora Röntgena, ktorý presvecuje svaly, kožu, papier, látku i drevo". V rovnakom čase znášala Stollwerckova "mechanická kotkodajúca sliepka" po vhodení desaťhalierníka plechové vajíčka s "prekvapením pre deti". Za takú istú cenu ste v inom automate mohli byť svedkami príjazdu Lohengrína, rytiera s labuťou zo známej Wágnerovej opery. Po vhodení mince sa otvorila opona a celý výjav bol podmaľovaný hudbou. Svet náhle zaplavili najrôznejšie typy automatov, sľubujúcich všetko možné. "Žartovný veštiaci automat" konkuroval "automatu na vône Britannia", ktorý po zaplatení vydával pätnásť kvapiek ušľachtilého anglického parfému. O kus ďalej vás mohol prekvapiť "fackovací automat", ktorý sa - po vhodení príslušného obnosu - triafal do každého, kto nestačil včas uhnúť. Na nástupištiach stáli "mávajúce automaty", ktoré s pripravenými papierovými vreckovkami pomáhali vyprevádzať odchádzajúcich. Pri jednej výstave v berlínskej zoologickej záhrade talianska firma po prvý raz inštalovala automaty na sendviče, víno a kávu.
Po prelome storočia získavali stále väčšiu popularitu výherné automaty, založené na postrehu a zručnosti. Veľmi úspešná bola
legendárna "súdková hra", ktorú môžeme považovať za akýsi pravzor všetkých neskorších výherných automatov. V tomto automate durýnskej firmy išlo o to, aby sa hráč trafil štyrmi desaťfenigovými mincami do štyroch súdkov umiestnených vedľa seba. Pri zásahu sa v nádobkách objavili písmená, ktoré spolu dávali slovo "pivo". Komu sa takto podarilo zostaviť celé slovo, dostal od hostinského plný pohár tohto moku. Návštevníci výčapných miestností mali k svojmu rozptýleniu veľký výber podobných zariadení. "Strýčko Theodor" ponúkal od roku 1905 pivo a cigarety tým, kto pomocou páky umiestni päťfenigovú mincu do jednej z označených priehradiek. "Vhadzovací automat Zeppelin" z roku 1914 vydával výherný kupón hráčom, ktorým sa podarilo zachytiť mincu pomocou vzducholode ovládanej otočným gombíkom. Nasporené kupóny potom mohli pri výčape vymeniť za pivo a cigarety.
Hudobné automaty pomáhali dotvárať príslušnú atmosféru v kaviarňach alebo záhradných reštauráciách. Prístroje s názvami "Kalliope", "Kometa" alebo "Symphonion" používali výmenné kotúče, ktoré bolo možné kúpiť za jednu marku a postupne si tak vytvoriť rozsiahlu fonotéku. Ďalšie skladby vyžadovali dierované karty, spojované do dlhých pásov. Dodávali sa v rolkách od dvadsiatich piatich do sedemdesiatich piatich metrov. Príslušný katalóg potom udával dĺžku jednotlivých skladieb v metroch. Jeden meter zodpovedal zhruba jednej minúte hranej skladby. V roku 1904 vyvinula freiburská firma
"M. Welte & Söhne" dokonca postup, ktorý umožňoval zachytiť na dierne pásky živý klavírny prednes. Pri reprodukcii tak bolo možné vychutnať hru známych virtuózov alebo skladateľov. Takto bol uchovaný klavírny prejav napríklad Clauda Debussyho nebo Richarda Straussa. Hudobné automaty známych firiem ako "Poppers Bianca" alebo "Polyphon" boli technicky komplikované zariadenia, ktoré boli doplnené elektrickým osvetlením, ľahko sa pohybujúcou tanečníčkou alebo samočinne hrajúcimi husľami. Kvalite zodpovedala aj ich cena. Napríklad "Tanečný orchestrion Helios" prišiel majiteľa zábavného lokálu na osemnásť tisíc zlatých mariek (Goldmark) pritom už za päť tisíc sa v tom čase dal postaviť rodinný dom. Svet hudobných automatov ovládali pred prvou svetovou vojnou nemeckí výrobcovia, ktorí mali vo svojich rukách 90 percent svetovej produkcie. Najdrahšie vyrobeným kusom bol zrejme "Elite-Tanzorchester" schwarzwaldskej firmy Weber, predaný v roku 1919 jednému indickému maharadžovi za 55 000 zlatých mariek.
V prostredí cirkusov a jarmokov sa čoskoro usídlili automaty ukazujúce po vhodení mince najrôznejšie pikantné alebo hrôzostrašné výjavy. Krvavé indiánske boje pred pohyblivými kulisami sa tam striedali s erotickými fantáziami. Mechanické strelnice a automaty, ktoré merali fyzickú silu, zasa vychádzali v ústrety tým, ktorí si chceli potvrdiť svoju silu, zručnosť a kondíciu. Nástup nacizmu v tridsiatych rokoch znamenal pre Nemecko zákaz všetkých hracích automatov a preto sa ďalší vývoj presunul do zámoria. Vtedy sa v USA oživila myšlienka hracieho automatu, ktorého základom sú tri rotujúce valce s rôznymi symbolmi. Cieľom hry je zastaviť valce tak, aby vznikli výherné kombinácie, napríklad tri rovnaké symboly vedľa seba. Prvý prototyp tohto zrejme najslávnejšieho a najznámejšieho automatu sa objavil v roku 1910 v Chicagu pod názvom "Mills Liberty Bell". V roku 1934 vznikol jeho variant "Rol-A-Top", automat nesený "jednorukým banditom", ktorého napriahnutá pištoľ slúžila k nastaveniu valcov. Potomkov tohto prístroja nájdeme dodnes v celom rade herní, a to nielen v slávnych herniach v Las Vegas. Dnešnú generáciu však už zrejme ovládli iné prístroje. Súčasné videohry a počítačové automaty s "akčnými" prvkami pritom vzbudzujú prinajmenšom rovnaké obavy psychológov a staršej generácie, ako prvé "mlsacie" automaty na konci minulého storočia. Slávne časy mechanických strojov, ich remeselnú zručnosť a vynaliezavosť však môžeme obdivovať už iba v múzeu.
Autor: jv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
