znamení Býka, ale horoskopy si číta len pre zábavu. Za najvtipnejší považuje ten, podľa ktorého mal vyhrať v športke. Odvtedy tipuje pravidelne tie isté čísla, vraj čo keby to náhodou vyšlo.
Umelecké sklony zdedil Peter Himič po otcovi, ktorý pôsobil istý čas ako primáš vo folklórnom súbore a hrával na harmonike, husliach a cimbale. Prvé herecké skúsenosti získal ako študent gymnázia. Je hercom, recitátorom, pracuje v rozhlase, dabingu, prednáša na filozofickej fakulte v Prešove. Doma leňoší a najradšej si pochutná na "trepankách" s tvarohom od mamy.
"Mal som šťastie, že som vyrastal v liberálnej rodine. Otec ma vonkoncom neformoval a to bolo geniálne. Do ničoho ma nikdy netlačil, vždy mi predostrel iba nejakú ponuku," spomína Peter Himič na svoje detstvo a mladosť strávené na jednom z prešovských sídlisk. Ako 16-ročný študent dolného gymnázia sa začal zoznamovať s herectvom. "Hral som v študentskom divadle, ktoré fungovalo na škole. Moja bývalé kolegyňa Danka Javorská, ktorá už študovala na vysokej škole, raz priviedla profesora Karola Horáka, aby sa na mňa pozrel. Vraj sa hodím do jednej hry. Páčil som sa mu a zobral ma do študentského divadla pri filozofickej fakulte. O dva roky som už vyhral Akademický Prešov, získal som cenu za najlepší herecký výkon a recitáciu poézie. Neskôr som dokonca hosťoval v DJZ v predstavení Mária Stuartová."
Všetko nasvedčovalo tomu, že aj po maturite sa P. Himič vydá na hereckú dráhu. Aj keď sa spoločne s Michalom Hudákom úspešne prebojovali do užšieho výberu počas talentových skúšok, na VŠMU v Bratislave sa nedostali. Pri spoločných stretnutiach si však vždy zaspomínajú. "Nedávno som bol hosťom na jednej akcii, ktorú Mišo moderoval a opýtal sa ma, či si pamätám úryvok, ktorý sme recitovali. Ja však nemám pamäť na texty, zapamätám si skôr čísla, dokonca aj ľudí poznám podľa ŠPZ-ky."
Zmarené herecké nádeje ho však neodradili a s odstupom času vraví, že to tak malo byť. Na filozofickej fakulte v Prešove vyštudoval kulturológiu a dodnes sa venuje vedeckej a pedagogickej činnosti. "Prednášam úvod do teórie dramatických umení a trochu fušujem do oblasti dejín slovenského divadla. Som zástancom návratu ku Komenskému. Divadlo má podľa mňa pedagogické poslanie. Predovšetkým je však o ľuďoch a vzťahoch."
Po tomto vyznaní je možno banálne opýtať sa, prečo sa prihlásil po delimitácii divadiel do konkurzu na post riaditeľa. "Keby som si nemyslel, že sa divadlo na východnom Slovensku dostalo do zlej situácie a na divadelný plagát sa už nedalo dívať, tak by som tam nikdy nebol šiel. Odišiel som z rozhlasu a klesol som aj platovo. Pritom som išiel do funkcie s väčším počtom ľudí a s väčšou zodpovednosťou. Zo zištných dôvodov to teda nebolo. Divadlo je tu nato, aby sa v ňom hralo. Ak divadlo nemá hrať, navrhujem, aby ako inštitúcia zaniklo. Štát sa nemôže len tváriť, že chce kultúru a divadlá. Musí určiť jednoznačne, akú kultúru chce a aké miesto v nej bude zastávať divadlo."
Napriek odchodu do Košíc je vraj Peter Himič duchovne stále spätý s rodným mestom. "Považoval som však za neférové prihlásiť sa na obidva konkurzy. Dostatočne zavčasu som absolvoval stretnutie s prešovskými politikmi, kde som im predostrel svoje predstavy o fungovaní Divadla Jonáša Záborského. Druhá strana však mala iný zámer, ktorý nechcem kritizovať, pretože každý si musí niesť zodpovednosť za svoje činy sám."
I keď sa súčasná filozófia riadenia dvoch najväčších východoslovenských divadiel podstatne líši, na verejnosti, ale aj v tlači Petra Himiča často napádajú, že je proti muzikálu a bojí sa konkurencie. "Košické divadlo má status klasického divadla, nemôžu sa predsa všetky divadlá prerobiť na tento žáner. Som zástancom muzikálu, ale pôvodného slovenského s celosvetovou premiérou a nie 38. odvarom. Prajem ostatným, aby mali finančný efekt, ale nie je to moja filozofia budovania štátneho divadla."
Riaditeľská stolička si podľa neho vyžaduje celého človeka 7 dní v týždni a 24 hodín denne. Napriek tomu, ak má chvíľu voľna, venuje ju predovšetkým svojej rodine, manželke Helene a synovi Vratkovi. Najradšej má tzv. "pyžamkové dni", kedy doma leňoší a nič nerobí. Priznáva, že nevie namazať ani vŕzgajúcu kľučku na dverách alebo vymeniť poistku. Keď sa toho viac nakopí, zavolá svojho rodinného opravára. Manželka mu to vraj nevyčíta a on si ju preto váži. "Je mojou bývalou študentkou, spoznali sme sa, keď študovala na gymnáziu. Sedel som v porote a ona recitovala. Najviac si u nej cením, že je to dobrá matka a od ľudí očakáva len dobré. Preto býva často smutná."
Keby Petra Himiča pozval Milan Lasica do relácie Mojich sedem divov, ako prvý by uviedol ležanie. Medzi ďalšie dva patria sauna, jedlo, viera, divadlo, opera a deti. Plánuje vraj štyroch potomkov. Jeho obľúbeným miestom okrem spálne je chalupa na Sigorde, kde prežil, preležal a preflámoval svoje detstvo a mladosť. Považuje sa za šťastného človeka a pre peniaze by nikdy nebol ochotný propagovať dve ideológie: fašizmus a bolševizmus. Za najväčší strach v živote považuje detský strach. "Mal som strach z učiteľa, ktorý ma učil hrať na akordeóne a fyzicky ma trestal. Napriek tomu som na akordeón nezanevrel a dodnes si na ňom zahrám."
Autor: Agáta Urbanová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
