politických kšeftov. O čosi menej na úrovni "veľkokoaličnej", omnoho väčšmi v klbku SDK neprestáva strašiť ono zlovestné "nevieš dňa, ani hodiny".
Upokojenie sa viaže jedine na etablovanie nového klubu KDH v NR SR, k čomu smerovali hektické rokovania, ktoré korunovala pondeľňajšia dohoda na formule 4+1, znamenajúcej akési "obmedzené" členstvo KDH vo vládnej koalícii. (To obmedzené v uvodzovkách má skutočne pikantnú pointu - ešte sme nezabudli, ako sa svojho času viedol kľúčový spor o to, či "dzurindovci" majú mať v KDH-SDK "obmedzené" alebo "úplné" dvojité členstvo.) Už utorok ukázal nesmiernu krehkosť akýchkoľvek dohôd v kruhu týchto "partnerov". Keby svojimi hlasmi nepomohla opozícia, klub KDH sa nevytvorí. Nielen poslanci za "mimoparlamentnú" SDKÚ, čo sa dalo čakať, ale i významné časti SDĽ a SOP pozabudli na slovo, ktoré ich lídri dali a podpísali pred 24 hodinami.
Deväť poslancov KDH sa teda nestalo "bezdomovcami", tulákmi po chodbách a bufetoch parlamentu iba z vôle HZDS a SNS, čo svedčí o pyramidiálnej nezodpovednosti veľkej časti koalície. Vôbec nie je jasné, aký vývoj by nabrali napríklad už hlasovania o balíku sociálnych zákonov a o rozpočte, keby KDH zostalo visieť vo vzduchu. Povieme to stýkrát, hoci zase to nič nepomôže: Najväčším problémom tejto koalície i slovenskej politiky všeobecne je NEDODRŽIAVANIE DOHÔD, priam byzantský vzťah k danému podpisu, k danému slovu. A preto hoci klub vznikol a jeho šéf Mikloško zaň aj verejne poďakoval, majme na pamäti, že ak KDH najbližšie poruší novú zmluvu (resp. svoj zmluvný dodatok), už nebude prvé. Má precedens, na ktorý sa môže úspešne odvolávať, až sa bude niekto pozastavovať, že nechceli toho druhého ministra, a zrazu si ho predsa pýtajú.
Zvláštnou záhadou je "príspevok" opozície. Ak by hlasovanie o KDH iba ignorovali (ani nemuseli byť proti), koalícii by ublížili väčšmi, než celým referendom, desiatimi nezmyselnými odvolávaniami ministrov a permanentnými obštrukciami dohromady. Psychoanalýza nie je náš job, vysvetlenie existuje však iba dvoje: Buď nerozmýšľajú vôbec, resp. sa úplne pomiatli, alebo už intuitívne vetria, odkiaľ môžu v budúcnosti navyšovať svoje koaličné potenciály (samozrejme, ak odpracú Mečiara - s tým sa KDH naozaj nikdy nedá do reči). V druhom prípade isteže nejde o premyslenú stratégiu, veď i HZDS hlasovalo rozorvane. Možno iba čítajú stranícky týždenník KDH, kde sa obtýždeň zjavujú materiály nie bezvýznamných autorov svedčiace, že spoločný ideový substrát, ako platforma pre akési zblíženie, vskutku existuje.
Dzurindu tlačia dnes onakvejšie problémy, než aby sledoval jemnosti povolebnej mechaniky. Zaslúži preto pochvalu prvé pokongresové prezídium SDKÚ, ktoré iniciovalo "politické rokovania so stranami pôvodnej SDK o dohode pre druhú polovicu volebného obdobia, ako aj O MOŽNOM SPOLOČNOM POSTUPE PRE VOĽBY V ROKU 2002"). Dilema tu však vyvstáva tiež: Ide o ďalší zo zastieracích manévrov, akých už Šimko vymyslel do aleluja, alebo vo formuli o "možnom spoločnom postupe" prehovorila aj politická intuícia SDKÚ?! Tým veru musí byť tiež jasné, že ak nechcú pochovávať už dnes ilúzie o lídrovskom postavení po budúcich voľbách, nemôžu ďalej stavať na kynožení KDH a "zvyšku pravice", ale musia sa snažiť o takú spoluprácu, aká je reálne možná aj vzhľadom na ich vôľu. Neschopnosť podporiť klub KDH ale volá po skepse, k ešte väčšej nabádajú nesmierne pokazené osobné vzťahy v širšom priereze (teda zďaleka nejde iba o averzie Čarnogurský-Dzurinda, ako sa poniektorí domnievajú, ale režú až do hĺbky poslaneckých klubov).
Čosi zodpovie možno už tento pondelok, keď je na programe summit zvyškov SDK. Demokratická strana, Budaj (ktorý vytvoril so zelenými spoločnú platformu), aj SDSS (ktorí zostali mimo, keďže už dobre ani nevedia, či sú chlapci alebo dievčatá - aj by išli do SOP, aj by nešli), nuž tí všetci chcú počuť od premiéra jedno: Je či nie je ochotný pristúpiť na novú zmluvu o SDK, ktorá by zvečnila zmenenú politickú realitu, teda vrátane SDKÚ? Hoci Dzurinda, Šimko a najmä dokumenty kongresu SDKÚ hovoria, že to možné nebude, právnici si vedia predstaviť i taký kompromis (rozumej švindeľ), že platforma SDKÚ by nevznikla aj vznikla. Pokiaľ k dohode nepríde, DS celkom iste klub SDK opustí, po čom tam zostane už iba 27 mandátov. Aj to iba dočasne, teda dovtedy, kým sa v kvadrante LDÚ-SZS-SDSS-SOP nevyjasnia vzťahy.
Mikuláš Dzurinda, ktorého premiérsky mandát sa kedysi odvodil z kontingentu 42 poslancov, má dnes proste jednoznačne za sebou iba 19 duší. V spoločnosti, kde sa zvysoka a so záľubou kašle na zmluvy, je navýsosť hypotetické, či sa dá s takýmto "kreditom" ešte dovládnuť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
