a reformnou impotenciou vlády, v Európe sa schyľuje k takej dráme, že im zošalejú ešte i tie kravy, ktoré zdravé zostali. A keby len kravy - prípadný neúspech summitu predsedov vlád a hláv štátov Európskej únie v Nice, ktorý začína pozajtra, odsúva do diaľav integračnú budúcnosť kandidátskych krajín väčšmi, než všetky doposiaľ neuzavreté kapitoly a meškajúce domáce reformy dohromady. Teda aj integráciu rozhádaného Slovenska.
Pripomeňme si, o čo ide: Supersummit v Nice je už fakticky ročným odkladom, keďže zásadné rozhodnutia sľubovala EU dotiahnuť už v decembri °99 v Helsinkách. Nepodarilo sa a pre dvanásť adeptov členstva (už aj SR - práve od Helsínk) je konferencia kľúčová preto, lebo bez fundamentálnej reformy princípov hlasovania a štruktúry zloženia inštitúcií Únie jednoducho žiadne rozšírenie nebude možné. "AK NEBUDE DOHODA TERAZ V NICE, POTOM NEBUDE ANI O DVA ROKY. Ak únia odloží reformné rozhodnutia, zastaví aj výstavbu novej európskej architektúry, čo veľmi spomalí aj proces rozširovania", to je doslovný citát Javiera Solanu zo včerajšieho vydania barcelonského denníka La Vanguardia.
Ani telegraficky sa nedajú rekapitulovať hektické rokovania posledných dní, ktorých vrcholom bola hannoverská schôdzka Gerharda Schrödera so Jacquesom Chiracom, teda vôbec dvoch najvplyvnejších štátnikov Európy. Skončila úplným bankrotom - tí, čo procesy v EU sledujú, vedia, že dohoda Francúzska s Nemeckom na spoločnom postupe je absolútne prioritným predpokladom úspechu v Nice. Až potom budú vôbec aktuálne kompromisy na druhej, ešte zablokovanejšej frontovej línii, ktorá sa tiahne medzi veľkými a malými štátmi Únie.
Solana síce dodáva, že dohoda ešte nie je nemožná, to ale asi iba preto, aby udržal vieru do poslednej sekundy. Dosť zjednodušene - rozpísať sa to nedá - ide v prvom rade o to, či veľké štáty ustúpia z práva veta. EU v podstate už dnes prijíma 75% svojich rozhodnutí hlasovaním kvalifikovanej väčšiny. Toto je však absurdné udržať, ak sa počet členských krajín má zvyšovať - "nedajbože" až na dvojnásobok, tridsať. Francúzsko, Británia, Nemecko atď - všetci majú svoje veľké témy, kde sa nechcú vzdať veta. Trebárs taký Solana "urobí všetko pre to, aby bola dohoda", ale nevie si predstaviť, aby "jeho" Španielsko už nemohlo v budúcnosti vetovať rozhodnutia o regionálnych subvenciách. Je to pochopiteľné - najväčším "čistým príjemcom" týchto dotácií je práve Madrid. Presadenie "qualified majority vote" (kvalifikovaná väčšina) je ešte neprijateľnejšie pre Britániu, ktorá sa bojí toho, aby jej nebola vnútená daňová harmonizácia (Británia má dnes v Európe najnižšie dane). A tak ďalej - Nemci, ktorí už dnes platia do spoločných fondov dvakrát viac, ako druhý "net payer" Paríž, by v prípade straty veta mohli za chvíľu prispievať ešte raz toľko.
Ďalším megaproblémom, kde sa nedá zahliadnuť svetielko kompromisu, je obsadenie Európskej komisie, akejsi "vlády" EU. Ako zabezpečiť rovnováhu, vyhovujúcu záujmom všetkých, po prijatí čo iba dvoch-troch ďalších členských krajín? Ako odoprieť novým členom vlastného "komisára", keď ho majú už všetky malé krajiny? Čo ale potom s reprezentatívnym zastúpením "veľkých", ktorí majú obrovskú prevahu v počte obyvateľov? A ak by sa aj pristúpilo na "vážené zastúpenie" podľa populácie, k čomu smerujú isté nesmelé signály, Francúzi žiadajú paritu v hlasovacích právach s Nemeckom, hoci majú o 25 miliónov obyvateľov menej.
Tak vyzerajú dva dni pred Nice najväčšie gordické uzly, zďaleka nie však jediné. Pokiaľ predseda EK Romano Prodi vo včerajšom vyjadrení pre Reuters dal summitu 50-percentnú šancu, po očistení od povinného diplomatického optimizmu to znamená temer už rezignáciu. A minister zahraničných vecí predsedajúceho Francúzska Hubert Védrine pre nemecký die Welt rovno oznámil, že "v tomto štádiu sa nedá povedať, že by bol z agendy vyriešený JEDINÝ BOD".
Neúspech summitu v Nice pritom ovplyvní dlhodobo slovenskú politiku väčšmi, než všetky včerajšie, dnešné a zajtrajšie domáce cirkusy. Vládna koalícia psychologicky príde o jedinú agendu, kde vlastní zreteľnú, široko akceptovanú a zrozumiteľnú víziu veľkého úspechu. Hodnota rokovaní s EK a uzavretých kapitol, okolo ktorých si koalícia vyrába toľkú reklamu, sa zo dňa na deň prudko devalvuje. Darmo Hamžík blufuje, že odsun rozhodnutí v Nice nezastaví integračný proces, darmo šéfovia diplomacie EU odkazujú z Bruselu, že stratégia rozširovania zostáva nezmenená, a pokiaľ ide o pripravenosť EU, platí koniec roka 2002. Ak sa zbankrotuje v Nice, neplatí nič a 1.január 2004, ktorý si - i tak veľmi optimisticky - vláda stanovila ako termín vstupu, sa zmení v okamžitú utópiu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
