vydrží. Tohto roku sa napriek pochybnostiam rozrástla na podujatie s deviatimi hosťami, medzi nimi jeden zahraničný súbor. Vyzerá to tak, že Košice sa stanú centrom pozoruhodnej konfrontácie nezávislých divadiel, ktoré v týchto kultúre nežičiacich časoch doslova živoria kdesi na okraji. Divácky záujem však ukázal, že hlad po alternatívnej kultúre neutícha. Ba naopak, vzrastá. Veď napríklad "Děfčátko", predstavenie bratislavského GuNaGu s Oľgou Belešovou v hlavnej úlohe, vypredalo nielen stoličky, ale diváci s dovolením hercov sedeli dokonca na javisku.
Ponuka bola vskutku rôznorodá, zato o náročné tituly nebolo núdze. Nechýbali ani prekvapenia, či skôr zaskočenie diváka, napríklad pri "Korektúre korektúry", inscenácii žilinského divadla J.A.V. Pre niekoho bolo náročné stráviť absolútnu nahotu hercov ostravského Bílého divadla alebo porozumieť reči znakov v "Pokazenom čase" bratislavského divadla Stromy.
Nechýbala ani úplná novinka, domáce Staromestské divadlo ponúklo celoštátnu premiéru hry Nebo pre každého. Akúsi variáciu na tému: Každý má svojho strážneho anjela, v podaní hercov Petra Raševa a Juraja Zetyáka.
S koordinátorkou festivalu Ľubou Blaškovičovou sme sa krátko po skončení druhého ročníka Festivalu nezávislých divadiel Slovenska rozprávali nielen o predstavách do budúcna.
Ako hodnotíš tento ročník?
- Mám radosť, že sa všetky súbory spred roka zúčastnili znova. Ba pribudli dokonca nové, ktoré vznikli pomerne nedávno. Takými boli napríklad žilinské J.A.V. a bratislavské Stromy.
Práve tieto sa pohybujú v polohe divadelného experimentu. Nešlo o príliš ťažké sústo pre tunajšieho nezvyknutého diváka?
- Naopak. Každý z týchto účinkujúcich tvrdil, že práve tuná mali fantastické publikum. Najmä tolerantné a ochotné prijať akékoľvek náročné predstavenia. Sami herci z J.A.V., ktorí hrali ťažký experiment, tvrdili - klobúk dolu pre tunajšími divákmi. Doma sa im totiž práve pri tomto titule stáva, že niektorí v polovici opúšťajú hľadisko. Je to totiž úplne iná poetika a Košičania, hoci aj s rozličnými rozpakmi, prijali tento náročný kus s tým, že každý má právo vyjadriť sa po svojom.
Staromestké divadlo prispelo premiérou Nebo pre každého a Apokalypsou 2002. Aký bol ohlas?
- Počula som už aj také názory, že to, čo robíme, je "šmíra" - ale košickí diváci jednoznačne povedali - nie. Naše predstavenia sa páčili minimálne rovnako ako produkcia ostatných divadiel. Dokonca sme získali chuť do ďalšej práce, napriek tomu, že sme prišli o strechu nad hlavou a nežije sa nám ľahko. Škoda, že kritici prídu akurát tak po Bystricu, aj to už preháňam, lebo väčšinou končia v Nitre. Chýba nám preto pohľad zvonku - konfrontácia. Nestačí len stretnutie raz do roka.
O čom sa rozprávalo v diskusii tvorcov neštátnych divadiel? Nadviazali ste aj na iniciatívu spred roka, keď ste oslovili ministerstvo kultúry so žiadosťou o podporu?
- Najviac sa hovorilo o viaczdrojovom financovaní. Ale nešlo len o našu myšlienku. Vychádzali sme z materiálu, ktorý Ministerstvo kultúry SR predloží v Národnej rade. Hovorí sa tam napríklad aj o tom, že je treba podporiť kultúru ako takú. Nielen dotovať štátom zriadené inštitúcie, ale rozdeľovať peniaze aj formou viacročných grantov. Umožnia tým aj neštátnym subjektom uchádzať sa o právo hrať v určitom priestore, ak na to získali určitý finačný rozpočet. Nie je spravodlivé, že štátne divadlá majú garantovaný príspevok, bez ohľadu na to, koľko a akých premiér urobia. Ani to, že dve tretiny financií pre divadlá zostávajú v Bratislave a zbytok ide na Slovensko. Napríklad regionálne divadlá robia oveľa menší počet zájazdov, ako robíme my. Takže my vlastne suplujeme štátnu kultúru. Mali by sme preto dostať dotáciu. Hovorili sme aj o spolupráci štátnych a neštátnych divadiel. Aby nedochádzalo k takým paradoxom, ako zažívame v Staromestkom divadlm, keď z grantu, ktorý nám pridelilo ministerstvo kultúry, platíme prenájom Štátnemu divadlu, ktoré je dotované tým istým subjektom. Ide vlastne o tie isté peniaze, lež prehnané cez divadlo.
Škoda, že scéna Štúdia ŠD, odvtedy ako opäť patrí divadlu, nie je vyťažená tak, ako by si zaslúžila.
- Veď je to paradox. Vďaka nám tento priestor ožíva divadlom. Štátne divadlo tu hrá málokedy. Ale nám pritom neumožní ani len predávať lístky na našu produkciu v pokladni štúdia. Podľa nich ide o konkurenciu. Nedáva mi to žiadnu logiku. Veď sme hostia, ktorí si navyše riadne platia prenájom.
Aká je tvoja vízia tretieho ročníka?
- Chceli by sme sa obrátiť na projekt Európskej únie Kultúra 2000. Verím, že sa nám podarí zorganizovať ho aj za podpory peňazí z fondu Phare. Tam ale musí ísť o dlhodobé podujatia, navyše prepojené so štátmi EU. Zamýšľame preto nabudúce pozvať divadlá z Rakúska, Nemecka a pridáme aj Poľsko. Takže by sme myšlienku európskeho podujatia mohli naplniť. Toho roku sme mali snahu pozvať Poliakov, žiaľ, neboli sme schopní splniť ich finančné požiadavky. Odovzdali sme už projekt tretieho ročníka festivalu na ministrestve kultúry. Ale musíme osloviť aj našich regionálnych sponzorov. Verím, že sa nám podarí začleniť do projektu Kultúra 2000. Festival nezávislých divadiel tým môže získať zahraničné renomé.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
