dôvody, ktoré uviedol. Naopak, je v plnom súlade s logikou osobnostného a politického vývoja, ktorý u Mikloša môžeme dlhodobo sledovať. Výroky o "šoku" či "prekvapení", ktoré v prvých reakciách z úst jeho ctiteľov i odporcov zvnútra DS odozneli, svedčia preto iba o povrchnej znalosti tohto introvertného lídra.
Argument, že odišiel preto, lebo päť poslancov bez mandátu Republikovej rady opustilo klub SDK, je neudržateľný. Keby Mikloš mal skutočnú ambíciu prevziať vedenie strany, nebolo vhodnejšieho okamihu na ohlásenie útoku na predsednícky post. Ak sa identifikuje so stranou, nesúhlasí s krokmi jej existujúceho vedenia a má masívnu podporu členstva, čo navyše väčšinovo odmietlo Langošov posledný ťah, je normálne utiecť alebo kandidovať?! Čo to je za politické správanie?! Nie je ani pravdou, čo sa snaží Mikloš naznačiť, že opustením klubu SDK sa definitívne pália mosty k SDKÚ - stačí si všimnúť, v akom rozpuku je nová "kvalita" vzťahov medzi Hrušovským a Dzurindom po tom, čo sa odtrhlo KDH.
Nie. Problémom Ivana Mikloša je, že ako líder už dvakrát prehral - 1992 (ODÚ), 1994 (DS). Naopak, ako ekonomický expert v exekutíve je nespochybniteľný a uznávaný doma i v zahraničí. Vykrúcačky a váhanie, ktorými rok odolával tlaku zreteľne sa vyjadriť ku svojej kandidatúre, prezrádzajú minimálne neistotu a bolestné zvažovanie rizika, že na čele DS môže vletieť do tretej volebnej prehry. K imidžu naslovovzatého odborníka a úspešného (?) reformátora to nepotrebuje. Je veľmi dôvodné sa domnievať, že krok "langošovcov" mu prišiel nesmierne vhod, aby sa raz a navždy zbavil mučivej dilemy. Napokon, že už dávno vsadil na väčšmi odbornú ako politickú kariéru, dokazuje i jeho neúčasť na kandidátke SDK.
Osobnú genézu (ktorá týmto zďaleka nie je vyčerpaná a bolo by možné pokračovať radom podporných argumentov) je treba pripomenúť, keďže Langoš a spol. budú teraz mediálne ukrižovaní, že si zlikvidovali vlastnú stranu. Isteže, nemôžeme priamo viniť Mikloša zo lži, keď tvrdí, že ku kandidatúre už bol koncom leta vnútorne rozhodnutý. Možno s pokušením v dileme koketoval - ak je ale niekto pevne rozhodnutý, tak to nemá prečo tajiť.
Povedané nič nemení na tom, že päť poslancov DS si vybralo na odskok z SDK tú najnevhodnejšiu chvíľu - čo sme hneď aj povedali. Mikloš však presadzoval zotrvanie v klube SDK až do konca, takže aj keby "langošovci" počkali na Republikovú radu, narazili by na ultimátum - buď zostanú tam, kde sú, alebo vicepremiér nezostane v DS. Strana by sa síce po príklone RR k Miklošovi udržala ešte navonok jednotná, konflikt by sa však iba odložil. Langoš, Tatár, Zajac a Osuský by pod spoločnou strechou s "neidentifikovanou" SDKÚ proste dlhodobo zostať nedokázali (Šebej stagnoval na rozhraní, napokon volil lojalitu s dlhoročnými priateľmi).
Nezmyselnosť Miklošovho gesta spočíva v tom, že opúšťa stranu, do ktorej politicky patrí. Je tristné počuť, že "ten spor, ten problém nebol v obsahu politiky, ale vo formách politickej práce, v ochote a miere akceptovať realitu,
ochote spolupracovať s inými stranami". Mikloš už netají, že forsíroval predvolebnú dvojkoalíciu s SDKÚ, ktorú mu údajne Dzurinda medzi štyrmi očami sľúbil. Uznesenie prešovského kongresu, pokiaľ ide o možné spolupráce, ale bolo podstatne širšie, pričom Mikloš nijako do diskusie v tejto kauze nezasahoval. Je bizarné počúvať, že ho s Langošom rozdeľujú odlišné názory na "prezentáciu politiky", keď sa vo vnútrostraníckom živote vôbec neangažoval a nejavil najmenší záujem presadzovať svoje vízie - ak ich naozaj mal. A teraz-naraz kvôli tomuto búcha dverami...
Vystúpenie Ivana Mikloša z DS je ťažkou ranou nielen pre stranu, ale i pre celý "pravostred" slovenskej politiky. To sa neukáže hneď, ale zato skôr, než sa nazdáme - príčiny niet priestoru rozvádzať. Okrem opozície, ktorej vyhovuje každé trieštenie, oslavujú iba dvaja - Mikuláš Dzurinda a Ján Langoš. Predsedovi vlády, SDK a SDKÚ vkladá Miklošov krok do rúk veľký plusový bonus. Signál verejnosti je totiž jednoznačný: Dzurinda je v práve, to, čo robí, je legitímne a dôveryhodné. Ide o tragické nedorozumenie, pretože opak je pravdou.
Ján Langoš má po starosti z najväčšieho konkurenta, môže sa sústrediť na súboj s menej nebezpečným Kaníkom. Keby tento nekompromisný líder dorástol k rozmeru veľkorysého gesta, ktorým by vyzval Mikloša prevziať vedenie, ten by už bol dávno - aj za asistencie svojich priaznivcov - zbavený dilemy. Langoš ale nedorástol, a miesto toho vyprodukoval seriál mediálne neznesiteľnej gestikulácie a taktických hrubiek. Na tú poslednú DS asi zájde, on ale hlboko verí, že, ak má pravdu, ustojí aj túto kauzu. Miklošova lekcia bola však práve o tom, že pravda a realita sa na Slovensku akosi stále nepriťahujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
