sme si s týmto nositeľom slovenskej Grammy za celoživotné dielo, sadli na schody v "Bužni" tesne pred koncertom.
Vystúpujete pred verejnosťou opäť po jedenástich rokoch. S akými pocitmi sa vám po toľkej dobe stojí na javisku?
"Celé to vzniklo úplne náhodou. Predstavu o svojom vlastnom turné som mal už zopár rokov dopredu. Bolo mi trošku ľúto, že nie všetky skladby, ktoré som urobil sa dostali na koncertné pódium, ale nebol čas to napraviť. Stále som bol nejako vyťažený, nevraviac o nedostatku sponzorov na takýto projekt. Tohto roku som trochu využil fakt, že Elán ako taký zatiaľ nekoncertuje, pretože po roku 1996 som koncertoval už len s nimi. No a keďže som dostal zaujímavú ponuku, ktorú mi dali českí kolegovia, aby som teda zahral dva koncerty v Amerike pre našich krajanov, dal som dokopy kapelu a šli sme. Neskôr sa zohnali peniaze a turné mohlo pokračovať i v Čechách a u nás. Zatiaľ som ohromne prekvapený, že sa všetky doterajšie koncerty stretli s veľkou odozvou, ľudia stále prišli vo veľkom počte, spievali, tešili sa, je to po toľkých rokoch úžasný pocit."
Prečo práve takáto zostava muzikantov?
"Ide o ľudí, s ktorými sa poznám už dlhšie, spolupracovali sme už a rozumieme si nielen hudobne, ale najmä ľudsky, čo je veľmi dôležité. Vďaka tomu odohrávame koncerty v úplnej pohode, pričom sa nebavia len ľudia, ale i my."
Aké vládnu v Eláne vzťahy, po "návrate" Joža Ráža, zmenila sa vaša vzájomná komunikácia?
"Jožo predsa s kapely nikdy neodišiel. No, on trošku vymýšľal, keď po tej havárii hovoril, že už nebude spievať a tak ďalej. Dá sa to pochopiť, ide o veľký stres, človek si na takejto životnej križovatke dáva veci dokopy a rozhoduje sa či a ako bude pokračovať. Zmenil sa však, čo je zákonité, hoci vzťahy v kapele fungujú tak, ako fungovali odjakživa. Stále sme sa snažili byť demokrati, všetko sme si odsúhlasovali a vždy sme sa snažili nejako v dobrom dohodnúť. Nikto v Eláne nikdy nejednal na úkor ostatných, preto si myslím, že tam sa už nemá čo zmeniť. Akurát ide o vôľu, či ešte budeme chcieť hrať, alebo nie. Ja verím, že áno, možno ešte zopár koncertov urobíme, ale ak nie, nič sa nestane, život ide ďalej. Potom tí mladí, ktorým tu vadíme, budú mať voľnú cestu a budú mať možnosť ukázať čo vedia. Hoci nevidím dôvod, prečo sme niekomu tŕňom v päte, šancu vyhrať, napríklad takého Slávika, má každý. To je akoby ste vytýkali nejakému športovcovi, ktorý na to má, že je stále prvý."
Vy sám máte za sebou operáciu hlasiviek, čo to pre vás ako pre speváka znamenalo?
"Nebola to operácia hlasiviek, ale operácia štítnej žľazy, hoci sa dá povedať, že je to to isté. Cez štítnu žľazu totiž vedú nervové zakončenie hlasiviek a bolo tam dosť veľké nebezpečenstvo, že pri neopatrnom pohybe skalpela sa tie nervy prerežú a už nikdy v živote nezrastú. V takom prípade by som si už nikdy nezaspieval, preto mi ani nebolo jedno, keď som robil svoj posledný koncert, bolo to tuším v bratislavskom Istropolise. Vtedy som si veľmi dobre uvedomoval, že stojím na pódiu ako spevák možno poslednýkrát. Chvalabohu všetko dopadlo šťastne."
Svojho času ste produkovali hudbu i pre deti. Čo hovoríte na čoraz aktuálnejší trend, že súčasného detského poslucháča si stále viac získava hudba punkových formácií typu Iné Cafe?
"Detskú hudbu budem robiť dovtedy, pokiaľ bude o ňu záujem a dostanem zákazky, ktorých mám však stále veľmi veľa. Preto myslím, že záujem zo strany detí ešte je a dosť silný. Ak sa však detský poslucháč rozhodne pre Iné Cafe, v poriadku, netreba ho podceňovať, dnešné deti už majú napočúvaných nezvyčajne veľa hudobných štýlov. Keď však za mnou prídu nadaní malí speváci, zložím pre nich piesne ktoré vystihujú ich detské dušičky, ich svet, ktorý je chvalabohu zatiaľ taký aký je."
Vraj nevaríte, prečo?
"Hahá, mám šikovnú manželku, ktorá sa o mňa stará, takže variť nemusím. Zatiaľ jem preto, aby som žil a nežijem preto, aby som jedol. Nie som žiaden fajnšmeker, nemám na to čas. Hoci dobré jedlo si dám stále keď mám možnosť."
Spolupracovali ste na filmových "Fontánach". Oslovuje vás film ako taký?
"Ako študent som bol veľký fanúšik filmového umenia, chodil som do kinoklubov a bol som tam od rána do večera, keď sa dalo. Dnes už na to bohužiaľ nemám čas, nesledujem celé to dianie okolo."
Takže ste verní výlučne hudbe?
"Keďže som narodený v znamení Váh, obľubujem vo všeobecnosti všetky pekné, harmonické veci, teda i všetky formy umenia. Hoci vášeň k starým filmom mi zostala dodnes. Na dobrý film v telke si z času na čas chvíľu nájdem, ale v kine som nebol ani nepamätám. Už je to dávno, naposledy myslím, že na premiére Fontány. Potrpím si napríklad i na pekné obrazy. Jednoducho na harmóniu."
A čo tohtoročná zima? Pôsobí na vás harmonicky?
"Haha, je bláznivá, však to všetci cítime, čo dodať?"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
