tvorbu pre metropolu východu, ale neopomína ani ťažiskový Prešov, kde výtvarník pôsobil väčšinu života a kde vzniklo okolo 220 inscenácií podľa jeho návrhov.
Pokiaľ ide o profesijný životopis tohto podtatranského rodáka z Východnej, od roku 1929 študoval na bratislavskej Škole umeleckých remesiel nástennú maľbu a figurálne kreslenie u profesora Ľudovíta Fullu, ako aj voľnú a úžitkovú grafiku u Mikuláša Galandu. Navyše navštevoval prednášky hostí z Bauhausu. Vzdelanie si v rokoch 1931-36 doplnil štúdiom architektúry na Štátnej ústrednej škole bytového priemyslu v Prahe. Tu sa zblížil s ďalšími študentmi silnej slovenskej generácie 1909, najmä Jánom Želibským a Jánom Mudrochom. Rozhľad si rozšíril štipendijným pobytom v Paríži. V roku 1937 prijal pedagogické miesto na Vyššej priemyselnej škole stavebnej. V roku 1943 patrí medzi zakladateľov prešovského Slovenského divadla, pre ktorého otváracie predstavenie Urbánkovho 'Škriatka' vytvoril výpravu a kde bol dlhé roky jediným scénickým výtvarníkom. V roku 1951 sa stal jedným z prvých profesorov novozaloženej Vysokej školy múzických umení, kde za dvanásť rokov medzi jeho žiakov patrili Otto Šujan, Ján Hanák alebo Pavol Mária Gábor. Neskôr vyučoval na katedre výtvarnej výchovy Šafárikovej univerzity v Prešove. Okrem toho pracoval aj v oblasti úžitkového umenia, propagačnej grafiky a dekoratívnej tvorby, akou boli mozaiky, vitráže, či reliéfy.
Pokiaľ ide o prácu pre divadlo, zjavne zavrhoval dekoratívnosť aj popisnosť a vyznával zásady štylizovanej scény Edwarda Gordona Craiga. Tá skutočné veci iba symbolicky naznačuje a ťahá priestor stupňovito nahor. Javisku tak vládne architekt, ktorý z neho odstránil zbytočnosti, aby sa herci nemuseli ničomu podriaďovať a mohli sa sústrediť iba na hru. Ovplyvnený pražskou medzivojnovou avantgardou Brezina pri svojom scénickom urbanizme, schopnosti utvárať priestor a napĺňať ho dramatickým napätím v súlade s posolstvom autora a predstavou režiséra uplatňoval sklon k monumentálnosti, ako aj kontrapunktu farby a svetla. Priestorové členenie prostredníctvom trojrozmerných konštrukcií, praktikáblov, šikmín, schodísk a pódií sa najvýraznejšie prejavilo pri operách ako 'Faust a Margaréta' (1950, Košice), 'Nabucco', alebo klasických drámach - Shakespearových 'Veselých paniach z Windsoru' (1959, Košice), 'Hamletovi' (1962, Košice), 'Búrke' (1963, Ostrava), 'Večeri trojkráľovom' (1966, Prešov), 'Kráľovi Jánovi' (1975, Prešov) alebo Schillerových 'Zbojníkoch' (1971, Prešov) či dramatizácii Záborského 'Bitky pri Rozhanovciach' (1972, Prešov). Najlepšími partnermi mu tu boli režiséri Kornel Hájek v oblasti opery, Jozef Pálka, Milan Bobula a Dušan Karas pri činohre. Svoje v zásade simultánne scény postavené z kubických prvkov ako hosť predstavil aj v Bratislave, Martine, Žiline, Spišskej Novej Vsi, Banskej Bystrici, kde vytvoril návrh scény k otváracej premiére opery - Foesterovej 'Eve', Pardubiciach a na Kladne. Nemalou je jeho zásluha pri výstavbe nového divadla v Prešove.
Prierez vystavený v Štátnom divadle, hoci na malej ploche, je chvályhodným počinom a dôstojným holdom tomuto bardovi východoslovenskej scénografie. Nedôstojným je sliepňavé svetlo v miestnosti, ktoré stačí akurát, aby pri recepciách tuná konaných si človek trafil sústom do úst. Ak ustanovizeň mieni priestor využívať na výstavné účely, mala by ho takto poňať so všetkým, čo k tomu patrí a nie iba ako dekoratívnu výplň.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
