inštitúcií, ktorá bola jednou zo základných podmienok budúceho rozšírenia. Hoci balík reforiem je nakoniec ďaleko za pôvodnými očakávaniami, všetci sa zhodujú na tom, že pre prijatie nových krajín zo strednej a východnej Európy a Stredomoria je postačujúci.

Zmluva z Nice, ktorú členské štáty EÚ slávnostne podpíšu začiatkom budúceho roku, sa však nerodila ľahko. Krajiny zabudli na vznešené myšlienky európskej integrácie a viac ako za efektívne fungovanie únie v budúcnosti bojovali za svoje národné záujmy a vplyv na rozhodovaní v dnes 15-člennom zoskupení štátov. Summit zdramatizovalo niekoľko malých krajín, ktoré v nedeľu krátko pred polnocou odmietli francúzsky návrh na prerozdelenie hlasov v Rade ministrov a rokovanie muselo byť prerušené.

Keď dve hodiny po polnoci belgický premiér Guy Verhofstadt okamžite po predložení vetoval už tretí návrh Paríža na rozdelenie hlasov, novinári v tlačovom stredisku i diplomati nahlas uvažovali o krachu celého summitu. Tesne pred pol piatou však Belgicko odstúpilo od svojej požiadavky na rovnaký počet hlasov ako Holandsko a v rokovacej sále kongresového paláca Acropolis sa ozval búrlivý potlesk - zmluva z Nice bola na svete.

Nech je akákoľvek, umožní rozšírenie - zhodujú sa v prvých reakciách politici i experti. EÚ sa vlani v Helsinkách zaviazala, že na rozšírenie bude pripravená od 1. januára 2003. Podmienkou bola práve dohoda z Nice, takže teraz už únii nestojí nič v ceste, aby mohla nováčikov v sľúbenom termíne privítať.

Malý pokrok sa podarilo dosiahnuť v snahe rozšíriť hlasovanie kvalifikovanou väčšinou a urobiť výnimku z jednomyseľnosti. Väčšina citlivých oblastí, ktoré jednotlivé štáty avizovali v priebehu celej medzivládnej konferencie prebiehajúcej od februára, ostala nedotknutá.

Najväčší boj sa do posledných chvíľ zvádzal o hlasy v Rade ministrov, kde nakoniec prešiel až modifikovaný tretí kompromisný návrh Francúzska. Štyri najväčšie štáty - Nemecko, Británia, Francúzsko a Taliansko - získali nakoniec po 29 hlasov, Španielsko s Poľskom po 27, Rumunsko 14 (podľa niektorých zdrojov 15), Holandsko 13, Grécko, ČR, Belgicko, Maďarsko a Portugalsko po 12, Švédsko, Bulharsko a Rakúsko po 10, Slovensko, Dánsko, Fínsko, Írsko a Litva po sedem, Lotyšsko, Slovinsko, Estónsko, Cyprus a Luxembursko po štyri a Malta tri hlasy.

Čísla sú stále neoficiálne, poskytli ich novinárom len diplomati, oficiálne znenie zmluvy nebolo ešte ani na obed v tlačovom stredisku k dispozícii a zrejme ho francúzske predsedníctvo zverejní až dnes. Údaje svetových agentúr sa pritom rozchádzajú. Celkový počet hlasov v Rade by mal byť 345, kvalifikovaná väčšina 258 hlasov. Zmluva však okrem kvalifikovanej väčšiny vyžaduje na schválenie rozhodnutia viac ako polovicu členských krajín, ktoré zároveň tvoria najmenej 62 percent celkovej populácie EÚ.

V Európskom parlamente by malo podľa neoficiálnych údajov sedieť nakoniec až 744 poslancov (strop stanovený v Amsterdamskej zmluve bol 700), najviac kresiel patrí Nemecku - 99, Slovensku prideľuje tabuľka 13 kresiel v Európskom parlamente.