šestnásť rokov. Pred koncertom sme "hlavným hovorcom" skupiny, Žojcovi Havadejovi a Vladovi Kavuličovi, položili pár otázok. Tá prvá bola o tom, či počas šestnástich rokov spoločného hrania došlo u Mlokov aj k nezhodám a ponorkovej chorobe.

"Od roku 1990 hráme v štvorčlennej zostave - ja, Vlado, Bohuš Konečný a Fando Cmar. A práve my sme celú kapelu pred rokmi dali dokopy. V začiatkoch nás bolo päť, jeden čas dokonca šesť, ale tí nadbytoční časom odišli. My štyria sme za celé tie roky žiadne veľké konflikty nemali. Táto kapela nevznikla preto, aby sme boli slávni a bohatí. Možno sa mohlo podariť aj to, len to nevyšlo... Ale v prvom rade sme kamaráti a baví nás hranie. V posledných rokoch je to pri pracovnej zaťaženosti fantastický relax. Neviem, aké by to bolo, keby sme mali trojmesačné šnúry, boli spolu každý deň. Možno by sa problémy vyskytli, ale takto vychádzame veľmi dobre."

Vlado: "Optimálne manželstvo, dalo by sa povedať. Ale keď má človek stresy v robote alebo doma, občas to zasiahne aj kapelu. Sem - tam sa pohádame, nakoniec sme štyria, každý má na niektoré veci iný názor a inú povahu, ale život je aj o tom. Našťastie spolu nepodnikáme, nemáme ani rovnaké zamestnanie, tam by to bolo horšie."

Kto prišiel na nápad hrať v kostýmoch?

Vlado: "Každý si kostým aj prejav vymýšľaľ sám. Ja som bol šašo odmalička, Bohuš nech si oblečie čokoľvek, aj tak bude šašo, jemu už nikto nepomôže... Bol to taký samovývoj - na začiatku napríklad obleky, akurát že v kombinácii s bagandžami, aj farebne boli zladené všelijako. Jeden koncert bol dokonca v kožuchoch. Úplný des. V malej bábkovej sále v Prešove bolo asi tridsať stupňov. Kožuch je do toho ako stvorený..."

Žojco: "Kostýmy sa začali vyvíjať až vtedy, keď nám už bolo jasné, že sa vyberieme cestou humoru a satiry. V začiatkoch nám totiž išlo v prvom rade o vlastnú

tvorbu."

Vlado: "Aj názov Mloci prišiel až pri prvých koncertoch. Najprv sme sa volali Comatox. Komunistom sa to veľmi nepáčilo, Comatox je totiž jed na krysy."

Mala vtedajšia vrchnosť výhrady aj k iným veciam, napríklad k textom a vôbec satirickému podtónu vašej hudby?

"Niektorí hudobníci sa sťažujú, že ich počas totality všelijako zakazovali. Nás to vlastne obišlo. Raz nám ktosi zakázal hrať dve pesničky, just sme ich zahrali. Myslím, že to bolo v Prešove. A 21. augusta 1989, na akcii vo Vyšných Ružbachoch, mal tamojší kultúrnik, inak náš kamarát, z košickej polície nariadené sledovať situáciu. Ak by z našej strany boli narážky na Rusov, alebo by vykrikoval niekto z obecenstva, mal v tom momente koncert stopnúť."

Vlado: "Nejaké narážky boli aj tak, lenže policajti ich nepochopili, a kamarát horúcu linku do Košíc akosi zabudol využiť."

Žojco: "My sme názor na veci mali, ale pri jeho prezentovaní žiadne veľké postihy neboli. Možno si preto cenzorí mysleli, že máme nad sebou nejakú ochrannú ruku, a radšej nám dali pokoj. A keď sa ešte vrátim k tým časom - u väčšiny ľudí to bolo tak, že spievali o tom, čo cítili, tak, ako text napísali, ho aj mysleli, žiadne politické narážky v tom neboli. Tie veci tam hľadali tí, ktorí boli za to platení. A kto hľadá, nájde."

Pondelkový koncert čerpal hlavne z albumu najväčších hitov "Mloci d best", ktorý sa podarilo dostať na predvianočný trh. Na druhej strane možno práve čas predsviatočných príprav (a pár dní do výplaty) spôsobilo, že zabaviť sa prišlo hádam päťdesiat ľudí. Tí však videli pestrý a kvalitný program, kde sa pesničky striedali s rôznymi "scénickými a tanečnými" vstupmi, ako aj množstvom vtipných komentárov. Okrem klasického potlesku nebola núdza ani o salvy smiechu. Tak ako v každom meste na turné, aj v Košiciach sa CD krstilo. Tu sa o slávnostný akt postaral riaditeľ košického štúdia Slovenského rozhlasu Vladimír Puchala, ktorý Mlokom okrem iného zaželal ešte aspoň ďalších šestnásť rokov hrania. Tí sa síce naoko chytali za hlavu, z celého ich vystúpenia však bolo jasné, že chuti zabávať (a zabávať sa) majú na rozdávanie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.