(ústavná väčšina!), prekážku zvládla dokonca s menšími problémami, ako v premiére na r. 1999 a v prvej repríze pred rokom. Ak vezmeme za kritérium iba politické "zdravie" koalície, nepomerne chatrnejšie než kedykoľvek doposiaľ, život opäť raz ukázal svoju nevyspytateľnú "logiku".
Pri nečakane "nadústavnom" porozumení by sme sa mali tešiť o to väčšmi, že dlho to na taký hladký beh nevyzeralo. Ešte čosi pred dvomi týždňami napríklad poslanec Bajan (SDKÚ) vystríhal, že "za osem rokov, čo sa zúčastňuje schvaľovania rozpočtu, nebola situácia taká komplikovaná." A "kikirikí" Mesiarik (SOP - vážny kandidát na šéfa Sociálnej poisťovne!) sa dokonca vyhrážal, že veru možné je aj rozpočtové provizórium. Obaja i ďalší mali svoje "dobré" dôvody - boli "hovorcami" konkrétnych lobistických záujmov, ktoré sa rok čo rok pred schvaľovaním rozpočtov hlásia o svoje obligátne "zrno". Ak napokon Bajan už včera vec "nekomplikoval", iste aj preto, lebo ním favorizovaný ZMOS dostal z výkričnej miliardy, ktorú požadoval, dobrú polovicu. S veľkou spokojnosťou odchádzali spred parlamentu aj folkloristickí hladovkári z LOZ - tarifné platy lekárov síce nikdy nebudú dosť veľké, aby neprišli zas, naprázdno ale stany nebalili.
A tak ďalej. Summa summarum, vytešovať sa z dohody koaličných klubov, ministerky, celej vlády a lobistov niet prečo. Rozpočtový rituál sa ukázal i pri treťom vrhu tejto koalície presne rovnaký, ako za Mečiara či ešte pred ním. Stále je to o tom istom - zákonmi na nás politici vynucujú nehorázne dane, na prerozdeľovanie ktorých však už majú dosah iba oni a organizované nátlakové skupiny, či už inštitucionalizované, napr. ZMOS, LOZ a pod., či neformálne. Tento rozpočtový kolorit, inak obvyklý aj inde, sa nedarí prelomiť, hoci dobrými úmyslami trebárs taký Mikloš iste neskrblí. Pre spravodlivosť je ale treba povedať, že hoci sa ako obvykle veselo "prihadzovalo", rozhodujúce kritérium - plánovaný deficit, teda rozdiel príjmov a výdavkov - sa podarilo uhájiť.
Samozrejme, "žobrácke opery" z chodieb a výborov parlamentu sú iba symptómom, nehovoria o určujúcich cifrách a parametroch rozpočtu. Ním je práve schodok - 37 miliárd je neblahý rekord, aký sa veru nerozpočtoval ani za Kozlíka. Prvým politickým odkazom schválenej predlohy preto je, že môžeme definitívne zabudnúť na utopický bod z programového vyhlásenia, podľa ktorého táto vláda bude znižovať schodky s tendenciou dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. Momentálne je tento sľub asi rovnako aktuálny, ako dvojnásobné platy.
Prirodzene, porovnanie s Kozlíkom je nekorektné, pokiaľ sa nepredstavia súvislosti. Mečiarova vláda kumulovala deficity na krytie verejných megaprojektov, ktoré hospodárstvo nemohlo uniesť, pričom sa nič nereformovalo. Schmögnerová naozaj neblufuje, keď x-krát pripomenula, že v roku 2001 sa kumuluje viac jedinečných rizikových faktorov, daných súbehom rôznych reformných krokov (pričom decentne Miklošovi odkazuje, že veru "rozumnejšie by bolo nespustiť všetko naraz"). Napríklad: Znížené výnosy dane z príjmov právnických i fyzických osôb, "pokles" dovoznej prirážky na nulu, zníženie dane z pridanej hodnoty práve kvôli zrušeniu dovoznej prirážky, náklady na bankovú reštrukturalizáciu, atď. Týmto je naozaj obhájiteľný vysoký deficit, ktorý nie je ničím iným, než ďalším zadlžovaním do budúcnosti. Ale práveže obhájiteľný iba v porovnaní s nižšími schodkami minulosti. Poukazovať na ich "skromnosť", najmä zo strany opozície, je isteže zákerné a aj politicky nevkusné.
Dôvod na nespokojnosť, ba zavýjanie, však leží hlbšie. Cez rozpočty prerozdeľuje náš štát takú veľkú časť HDP (41% podľa Mikloša), že ekonomika sa kvôli drastickému daňovému zaťaženiu nechce rozhýbať. Prirodzeným prvým krokom, ešte pred znížením daní, by bola redukcia výdavkov - práve preto, aby sa nekumulovali riziká a držal na uzde deficit. Iba takáto postupnosť krokov umožňuje odbremeniť podnikateľský stav bez toho, aby sa neotvárali diery v rozpočte. Ako sme si na vyššie uvedených lobistoch ale ukázali (sú ich stovky, o rezortoch, ktoré majú k rozpočtu priamy prístup, nevraviac), zbaviť sa ich politici nedokážu. (Chcú byť predsa opäť volení, potrebujú sponzorov, prípadne dobré fleky, keby z politiky museli predsa odísť a pod.) A tak nastáva opačná postupnosť - znižovanie daní, ktoré je politicky ľahko priechodné a dobre sa predáva, prichádza bez znižovania verejnej spotreby. Preto je aj nedostatočné (nemá väčšieho nepriateľa Brigita, ako "daňový populizmus"), ale najmä navŕtava ešte väčšie diery do finančného plánu.
A to je realita prvého slovenského rozpočtu tretieho tisícročia; aj nesmelé a opatrné zníženie daní generuje najvyšší deficit, aj vrátane neho ešte veľké riziká a prirodzenú napätosť. Niet čo oslavovať, iba zúfalo žiadať zníženie spotreby obézneho štátu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
