v Trnave, neskôr v Pezinku a naposledy, roku 1764 v Šarišskej stolici.
Piateho júna onoho roku našlo sa na pomedzí orkucianskeho chotára, na mieste zvanom Červený hrasc, telo päťročného chlapca, už dva dni nezvestného. Okolo krku mal obkrútený povraz, na tele rany a krvavé škvrny.
Jeho vrstovník si spomenul na dvoch Židov, ktorých videl v poli. A tak hneď na druhý deň odviedli z domu árendátora Jakuba Davidovitsa v Mirkovciach okolo sedemdesiat Židov, ktorí sa tam zišli na turíčnu pobožnosť. Stoličný súd v Prešove štyridsiatich dal predbežne prepustiť, ostatní ostali vo väzbe.
Chýr o krvilačných Židoch sa rozletel po kraji. Na odpustoch a procesiách sa predávali obrázky zavraždeného dieťaťa, nejeden Žid sa nato musel ratovať útekom z domova. V núdzi sa s prosbou o pomoc obrátili na súkmeňovcov v Prešporku.
Keďže tí sa tešili u Márie Terézie istej priazni, dosiahli aj to, že 25. júna 1764 panovníčka vyzvala súd, aby zakročil proti predávaniu poburujúceho obrázku aj proti akýmkoľvek príkoriam páchaným na Židoch, utečencom nech sa zaručí pokojný návrat. Aj poľský knieža Stanislav Lubomirski žiadal urýchliť vyšetrovanie, štyria obvinení pochádzali totiž z jeho panstva.
V priebehu ďalšieho vyšetrovania sabinovský chirurgus Anton Urbanovský vyhlásil, že príčinou smrti bolo "zaškrtenie povrazom, ďalej rany spôsobené neznámym nástrojom, ako aj popáleniny spojené s odobratím krvi". Senátor Mikuláš Semsey našiel rany nielen po celom tele, ale aj na pohlavných orgánoch a ďalší sabinovský chirurg Anton Bicza rozoznal na tele "rozličné figúry v podobe ryby, možno vtáka, na ľavej ruke akýsi zárez do vena mediana, okolo krku tenký povraz... Aby telo stieklo z krvi a zárezy nebolo vidno, spôsobili na ňom popáleniny."
Prešovský maliar Andrej Tertina, ktorý mŕtvolu vyobrazil, pod prísahou vypovedal, že na nej našiel "stigmy (skladajúce sa z hebrejských písmen, ako aj všelijaké figúry". Sám, pravda, po hebrejsky nevedel, znalcov z evanjelickej teologickej fakulty príznačne nepozvali.
Závažný obrat nastal vo vyšetrovaní, keď aj jeden z obvinených, Herško Horimlovits, židovský učiteľ z Meretíc, rozoznal na mŕtvole židovské znaky a zároveň prejavil želanie "prijať kresťanskú vieru". Ba aj malý Ladislav Davidovits, árendátorov syn (medzičasom "na jeho vlastné a slobodné želanie" pokrstený), obvinil otca, že sa dohováral na vražde chlapca spolu s hubošovským učiteľom Jakubom Lefkovitsom. Ten nato označil spoluväzňa Samuela Schapsu ako spolupáchateľa. Aj dvadsaťročná Katarína Schrideková, pokrstená Židovka, počula dvoch neznámych Židov dohovárať sa o vražde.
Žalobu na dvadsaťsedem väznených vzniesli 14. júla 1764. Mučili ich o pol roka neskôr v podzemí stoličného domu v Prešove: Lefkovitsa, ktorý prejavil želanie prestúpiť na kresťanskú vieru, ľahšie ("ani nie dve hodiny"), zato Joseffovitsa podrobili vyberaným mukám od jedenástej predpoludním do deviatej večer. "A keď mučený nepriznal nič, čo by sa priečilo jeho nevine, dopustil sa kat toho najstrašnejšieho a neslýchaného, vraziac mu rozpálenú železnú tyč do tej časti tela, ktorú hanba a stud nedovoľujú odkryť." Aj keby tento popis poznačila rozrušená myseľ, je nepochybné, že Joseffovits tortúru neprežil.
Panovníčka sa dožadovala podrobnej správy a súd trval na svojom: "Použili sme len tie stupne mučenia, ktoré pripúšťa Praxis Criminalis: sputnanie, kliešte na prsty, nie však pod nechty, vrážanie ostrého železa, vtláčanie holennej kosti, pálenie tela plameňom sviečky... Všetko toto bolo potrebné preto, aby sa táto čeliadka nezbavila dákymi čarami a bosoráctvom bolesti, aké spôsobuje tortúra".
Mária Terézia napriek tomu oslobodila Schapsu a Lefkovitsa od mučenia, ostatných piatich prikázala prepustiť. Trvalo však ešte jedenásť rokov, kým reskript z 2. júla 1776 celkom zrušil mučenie, ba v Uhorsku ho uplatňovali ešte ďalších dvadsaťštyri rokov.
Moše Joseffovitsa, obeť mučenia, neuložili ani dôstojne do zeme, aj spomienka na tragédiu upadla časom do zabudnutia. Až po vyše poldruhastoročí podujal sa Theodor Austerlitz preskúmať dokumenty v župnom archíve, aby ich zhrnul do útlej brožúrky, ktorú r. 1933 vydal Židovský muzeálny spolok.
Nie každý uveril reči faktov: mala sa ňou vraj len "odvrátiť pozornosť sveta čo len od pomyslenia na možnosť takéhoto činu", tvrdilo sa o desať rokov neskôr v denníku Gardista (Sabinovská pohľadnica z roku 1764, 21. 12. 1943).
Značka F. K. urobila tak za prípadom na ďalšie polstoročie svojráznu bodku. Páchateľa zločinu nikdy nevypátrali.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
