PhDr. Klaudia Buganová, etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach
S približovaním Vianoc, zintenzívnila sa aj príprava na privítanie Spasiteľa sveta. Posledných deväť dní adventu v katolíckych dedinách ľudia vykonávajú pobožnosť, ktorej cieľom je prehĺbenie úcty k Panne Márii. Pobožnosť je založená na prenášaní obrazu, či sochy Panny Márie, alebo Svätej rodiny počas deviatich večerov, každý deň do inej rodiny. Ľudia spievajú piesne, modlia sa a hovoria medzi sebou dialóg. Jeho obsahom je udalosť stará 2 000 rokov, keď Jozef s Máriou prišli do Betlehema, aby splnili príkaz cisára Augusta, podľa ktorého sa mal spočítať všetok národ v Rímskej ríše. Mária už bola vo vysokom stupni tehotenstva, no mestečko bolo preplnené mnohými ľuďmi a tak obidvaja márne hľadali nejaký vhodný útulok. Po zbytočnom hľadaní, kedy sa pre úbohú ženu nenašla žiadna posteľ, sa nakoniec zložili v maštali nad mestom.
Pri prenášaní obrazu sa skupina zastaví pred vybranou domácnosťou, kde pred zatvorenými dverami prosia prítomných, aby ich prijali na nocľah. Najprv ich odmietajú, no potom predsa jeden z nich spozná, že ich poctila svojou návštevou sama Svätá rodina. Dvere sa otvoria a jedny druhým odovzdajú obraz. Prítomní si pokľaknú, pomodlia sa ruženec a zapália pred obrazom sviecu .
Celé obdobie adventu bolo zaplnené aj praktickými prípravami na sviatky. V mnohých oblastiach Slovenska, ale najmä v baníckom prostredí sa zhotovovali betlehemy. Naše slovenské betlehemy sa vyznačujú veľkou variabilitou a rozmanitosťou.
Betlehemy s drevenými vyrezávanými figúrkami sú typické pre oblasti baníckych regiónov stredného Slovenska - horného Hontu. Najmä z oblasti Banskej Štiavnice pochádzajú pôvabné betlehemy s mnohými postavami, ktoré dopĺňali maľované salaše. V tejto hornatej krajine sa nachádzalo aj veľké nerastné bohatsvo, ktoré spod zeme dolovali baníci. Títo ťažko pracujúci ľudia, ktorí takmer celý život strávili pod zemou, sa venovali niečomu, čoho sa im dostávalo len veľmi málo, bola to predovšetkým živá príroda. Tá ich fascinovala množstvom vizuálnych podnetov a inšpirovala k vytváraniu betlehemov, ktoré pozostávali z figúrok a maľovaných prospektov - nazývaných salaše. Práve tieto sú považované za jedinečný doklad nášho ľudového výtvarného prejavu. Mali dekoratívnu aj spoločensko-reprezentatívnú funkciu. Prospekty tvorili popredie k samotnému betlehemskému výjavu. Sú to papierové pásy dlhé 2 - 3 metre a široké 30 centimetrov, na ktorých sú namaľované rozmanité bukolické scény - žánrové výjavy z pastierskeho života. Obdivujeme na nich najmä invenčnú fantáziu tvorcov - naivných maliarov, ktorí do pôsobivej prírodnej scenérie umiestnili pastierov v rozmanitých pracovných aktivitách. Autori na nich uplatňovali svoju bohatú fantáziu a vytvárali neobyčajne pôsobivú prírodnú scenériu. Do krajiny s lesmi, skaliskami, potokom, stromami, kríkmi, kvetmi, slnkom a mesiacom sú vkomponované architektonické motívy koliby, prístreškov pre pastierov, košiarov, napájadiel. Medzi nimi sú namaľovaní pastieri v rozmanitých pracovných aktivitách.
Stavebná schéma každého betlehemu bola v minulosti presne ustálená. Uprostred stála betlehemská maštaľ, vľavo od nej figúrky klaňajúcich pastierov, scénograficky tvorili protipól trom kráľom, ktorí prichádzali sprava. Predstavovali mužov troch ľudských vekov, z troch dovtedy známych kontinentov Európy, Ázie a Afriky. Ďalšie zostavy sa kulisovite ukladali za popredie, ktoré vytváral maľovaný prospekt. Za ním sa sústredili ešte mnohé trojrozmerné drevené figúrky pastierov, ktorí prichádzali ako darovníci k Jezuliatku. Prinášali mu najrozmanitejšie dary, medzi ktorými nesmeli chýbať ovce, barani, syr, mlieko, maslo a iné naturálie. Ľudoví majstri - rezbári s obľubou zhotovovali pre betlehemy aj figúrky hudobníkov s nástrojmi - gajdami, husľami, píšťalami, trúbami a ďalšie postavičky darcov. Uplatňovali pri nich nielen svoju predstavivosť, ale vymýšľali aj všelijaké nové figúrky, ktorými by obzvláštnili betlehem. Boli to napríklad rôzni remeselníci, vojaci, baníci, podomoví obchodníci aj ženy - gazdiné s košíkmi alebo náručou plnou k daru určených dobrôt. Betlehemskú scénu oživovali ovce a rôzne domáce aj hospodárske zvieratá, nechýbali ani zajac, srny, jelene, jež i veverička.
Na ďalších miestach boli terasovite usporiadané postavy ľudí v ich typických pracovných činnostiach. Nad nimi stupňovité kulisy mesta s charakteristickými dominantami - kostolíkmi, domami, radnicou.
Celý betlehem v plnej svojej kráse zaberal aj veľa miesta, ale ľudia si ho vo svojich domoch inštalovali, hoci mali skromné životné podmienky. Jasličky si dávali do rohu izieb na zem, alebo častejšie na poličku trojuholníkového tvaru. Každoročne pridávali niečo nové a tešili sa, že objavujú dávno objavené. Betlehemy vyrezávané, modelované, či vystrihované sa ujali nielen v dedinskom ale aj mestskom prostredí. A bez nich si už ani nevieme predstaviť poetickú tvár našich Vianoc.
Plné ruky práce mali v tomto predvianočnom čase aj dedinskí učitelia, pretože im pripadala úloha postarať sa o vianočné oblátky. Tie nesmeli chýbať na žiadnom štedrovečernom stole, veď boli prvým chodom slávnostnej večere. Oblátky sa piekli hneď prvý deň po Lucii. Učiteľ si múku zaobstaral vopred od mlynára, nakúpil ostatné a potom už za pomoci členov svojej rodiny ale aj mnohých žiakov hlboko do noci piekol oblátky. Pamätníci spomínajú, že to veru vôbec nebola ľahká práca. Oblátková forma vyrobená zo železa bola jednak ťažká, jednak taká horúca, že bolo treba veľmi šikovne a pozorne s ňou narábať. Pritom počty oblátok presahovali neraz stovky kusov, takže zaiste to bola aj činnosť veľmi únavná. Pieklo sa podľa miestnych zvyklostí niekoľko druhov oblátok. Najjednoduchšie boli vodové, do ktorých sa nepridávala smotana ani cukor, obľúbenejšie ale drahšie boli oblátky cukrové, kedy sa do cesta dávali aj rôzne ingrediencie a najviac cenené boli trubičky. Pri ich zhotovení si veru mnohí menej skúsení popálili prsty, kým horúci tenučký plátok bleskurýchlo pomocou varešky skrútili. Posledné dva tri dni pred Vianocami poroznášali školské deti oblátky v košíkoch po domoch. Pri odovzdaní museli pekne zarecitovať niektorý z naučených vinšov, v ktorom popriali v mene učiteľa rodine šťastné sviatky a odovzdali dôkaz vďaky - dar, ktorým boli oblátky. Bez vinšovania sa takýto podarúnok nemohol rozdávať ale ani prijať.
Na príchod Božieho dieťaťa sa ľudia pripravovali nielen očistou ducha, ale čistá mala byť aj ich domácnosť. Preto sa s veľkou chuťou pustili do upratovania svojich príbytkov. Vybielili sa predné izby a miesta, kde sa mal prestrieť vianočný stôl. Pozornosť sa venovala aj neobytným miestnostiam, komorám, sýpkam, povalám aj pivniciam. Odtiaľ sa vynieslo všetko nepotrebné haraburdie, kúty aj steny sa poometali od pavučín a prachu, nastavili sa pasce pre drobné hlodavce. Vydrhli sa police a všetok riad, v ktorom sa mali pripravovať obradné jedlá. Z truhiel sa povyberali kožúšky, kožušinové vesty, ušianky, baranice, ale aj obrovské teplé vlnené šatky a kapce. Túto činnosť bolo potrebné dokončiť do 21. decembra, čiže do svätého Tomáša. Ak by bola niektorá žena bielila v tento deň, vystavovala by sa nebezpečenstvu, že zatrie chorobu, čo sa ešte aj potajme skrývala v jednom z členov rodiny. A zabielená choroba - podobne ako aj zastarané a utlmené zlo v duši - neskôr sa už ťažšie liečia.
Počas dlhých zimných večerov ožívali nielen pri kolovrátkoch, ale aj pri spoločných posedeniach domácich najrozmanitejšie príbehy, povesti, spomienkové rozprávania, legendy a osvedčené pranostiky. Mnoho príbehov s iracionálnymi motívmi sa viaže na čarodejnice, bosorky a duchov. Neraz sa aj v dnešných časoch objavia presvedčivé tvrdenia o tom, že sa po zotmení stali ľuďom s nimi najneuveriteľnejšie príhody. Tieto tajomné bytosti, vezmúc na seba podobu rýchlo sa pohybujúcich svetielok, ich prenasledovali, nedovolili im nájsť správny smer. Pomýlení ľudia boli úplne dezorientovaní, pohybovali sa stále na tom istom mieste, vysilení strachom často padli do mdlôb a prebrali sa až na úsvite. Ako dôkaz stretnutia s nečistými silami ukazovali rany, či jazvy na tele. Alebo neviditeľní démoni prinútili ľudí aj zvieratá nepohnúť sa z miesta, nevydať hlas, nedovolať sa pomoci. Deťom sa rozprávali aj príbehy o fantastických bytostiach. Keď začuli vonku hvízdať vietor, to vraj Meluzína plače. Meluzínu vykresľovali ako bytosť, ktorá je napoly panna i vták. Raz chcel získať jej lásku mládenec, ale tajne spálil perie, ktoré si po stretnutí s ním odložila. Urobil to v presvedčení, že bude patriť iba jemu, ale nemal to urobiť, lebo smutná a rozhnevaná Meluzína ho za trest opustila. Zanechala na svete aj svoje malé dieťatko, ku ktorému sa po nociach vracia a žalostne narieka. Detskú fantáziu živili aj iné povery. Radi počúvali krátke ponaučenia a rady. Na Katrarínku, si mali ľahnúť pod perinku. Barborka im vyhnala drevo z dvorka . Na Mikuláša vedeli, že je už zima naša. Mali sa snažiť robiť dobré skutky. Dospelí pre nich najmä v poslednom období vymýšľajú aj rôzne podoby skutkovníkov, ktoré majú podobu stromčeka, na ktorý sa upevňujú ozdôbky ako symboly každého dobrého skutku urobeného v ten deň z lásky k Ježišovi.
Autor: em
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
