režisérovi, ktorému sa vari najdokonalejšie podarilo vystihnúť poetiku jeho diel - Jiřímu Menzelovi. Klavírne sonáty Wolfganga Amadea Mozarta v podaní Marty Nemcovej dotvorili dokonalý obraz pohody, akú môžu pripraviť ľudia, ktorí rozumejú svojej robote.

Literárno - hudobný večer Jiří Menzel číta z Hrabala ponúkol možnosť opýtať sa pána režiséra na to, či sa k Hrabalovmu dielu dostal takpovediac náhodou, keď ho prizvali režírovať jednu z filmových poviedok v Perličkách na dne.

"Náhodou určite nie, lebo ja som ho mal rád. Ako sa ukázalo, vážil som si ho najviac, lebo som uchytil, to, čo v ňom bolo. Poznal som to najlepšie."

Ako ste to dokázali?

"Čítal som ho."

Stačí to?

"To je minimum, ktoré človek musí poznať. A potom - priatelili sme sa. Navštevoval som ho, on mňa. Vozil som ho k nám domov, hlavne keď bol v 70. rokoch v nemilosti a ja jeden čas tiež. Jazdil som k nim do Kerska, to bolo asi trištvrte hodiny autom, a tam, u neho, som relaxoval. Trávili sme spoločne popoludnia. Tam sa hodovalo, žralo. Povedal by som, že som mal k nemu blízko. Akokoľvek sa k nemu správali ostatní, trebárs si s ním tykali, ja som sa to nikdy neodvážil. Ja som mu hovoril ´pane doktore´, alebo ´strýčku´, ale nikdy som sa neodvážil povedať mu ´Bogane´, alebo ´ty´. Je len pár ľudí na svete, ktorým som to nikdy nepovedal, ktorým nebudem nikdy tykať."

Bolo to súznenie duší?

"Myslím, že sme boli veľmi rozdielni, ale bolo to asi dobre. Mali sme rôzne povahy, rôzny spôsob života, sociálne zaradenie. Ja som mestský chlapec, on bol prírodnejší. On bol do ´hospod´, ja ich neznášam. Nemám rád fajčenie, z piva je mi zle. Veľa vecí sme mali rozdielnych, ale vnútorné spojenie bolo o to hlbšie. On chápal, že mu rozumiem a myslím, že som mu rozumel tiež. Bol pre mňa starším bratom."

Väčšina vašich filmov bola nakrútená podľa diel, z ktorých priam srší pohoda a dobrota. Či už je to Hrabal, Vančura, alebo Svěrák.

"Ona je v tých autoroch. Je pravda, že v Hrabalovi sú aj iné prvky, ktoré ja zanedbávam, alebo vidieť nechcem. Ale trebárs so Svěrákom sme si blízki vekom, sociálnym zaradením, vyrástli sme v rovnakom kuse Prahy. Dokonca, a to som nevedel, chodili sme do rovnakej školy. On o dva roky vyššie. Svěrákov druh humoru je nám obom strašne blízky. S Vančurom je to trochu inak. Je strašne košatý a ja som si z neho zobral len malinký kúsok, to, čo si myslím, že je na ňom najlepšie. On bol renesančný človek. Bol živočíšny, ale pritom intelektuál. Ale tá živočíšnosť v ňom bola. Navzdory vzdelaniu bol veľmi impulzívny človek. Mne sa tento druh ľudí, týchto bláznov, veľmi páči. Hovoril som o ňom s pani Vančurovou a povedala mi, že sme si v niečom podobní. Nie fyzicky, ale v tom, ako reagujeme, ako chápeme veci."

Myslíte si, že má dnes šancu dobro, ktoré je v takýchto dielach?

"Neviem. Svet je trochu iný. Povedal by som to takto: ľudská spoločnosť sa vyvinula natoľko, že moderný človek už nepozná strach. Strach z existencie. Je zabezpečený. Tým pádom nemá potrebu súcitu. Predtým ľudia museli držať pohromade, aby prežili. To sa zo sociálneho spôsobu života vytráca. Čím ďalej tým viac je každý zameraný na seba. Na svoj vlastný profit, na svoj vlastný úspech. A to aj v rodine, medzi najbližšími. Medzi ľuďmi je ďaleko viac sebectva. Nie takého primárneho, ale takého, ktoré je neuvedomelo prioritné. Predtým ľudia viac cítili potrebu oprieť sa jeden o druhého. Teraz má každý potrebu presadiť sám seba. To tiež svedčí o tom, že zmyslom života nie je nájsť uplatnenie, ale mať úspech. Nehľadať svoj vlastný zmyslel a dôvod pre život, ale mať úspech. A to sú veľmi rozdielne veci. Kedysi mával človek úspech, pretože bol prospešný. Teraz je otázka prospešnosti druhoradá. Doktori a učitelia sú platení ďaleko horšie ako filmové hviezdy, alebo hviezdy popmusic. Dôležité je mať úspech, byť na očiach ostatných."

Vy sám tvrdíte, že nedokážete byť manažérom, zabezpečiť peniaze...

"Som stará škola."

Ste rád, že ste stará škola?

"Nevedel by som žiť takto. Toto sa človek musí naučiť, kým je mladý. Neviem meniť svoju osobnosť. Sú ľudia, ktorí to dokážu, alebo to dokážu aspoň predstierať, ale ja som sa narodil v iných normách a nemám dôvod ich meniť."

Z mnohých dobrých hercov sa časom stávajú režiséri alebo producenti. Vy ste si ako režisér niekoľkokrát vyskúšali rolu herca. Obohacovalo vás to niečím?

"Ja nie som herec. Ja som skôr herec ´z libosti´, alebo ochotník. Ja som vlastne nikdy nehral tak, že by som aj skúšal. Vždy som musel za niekoho zaskočiť. To nie je moja profesia. U hercov je to trochu inak. Okuknú si režijnú prácu, ktorá nie je taká ťažká a potom sú z nich často dobrí režiséri. Práve preto, že majú lepší vzťah k hercom, lepšie chápu hereckú prácu. Platí to hlavne v divadle. No a ak sa niekto z nich vie stať prducentom, to obdivujem. Ja by som to nevedel."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.