tri neštandardné hlasovania, úplne nezvyklé v šírom demokratickom svete: Hľadala sa ústavná väčšina pre zrušenie niektorých amnestií, odvolával sa predseda Najvyššieho súdu a potom ešte po tretíkrát za dva roky ten istý minister vnútra. Na derniéru v NR bude s neláskou spomínať najmä KDH, ktoré bolo zaangažované v dvoch z týchto káuz a v oboch odišlo porazené.
Tzv. Mečiarove amnestie, ktoré vyviňujú aktérov zavlečenia malého Kováča a zmareného referenda, a následná Dzurindova "antiamnestia", aj opakovanému hlasovaniu (prvýkrát na jar) odolali. Z výsledku môžeme byť rozpačití rovnako, ako by sme museli byť, keby KDH náhodou so svojou korunnou agendou uspelo. Tisíckrát sa už povedalo, že amnestie ako zvrchované právo prezidenta (panovníka) sú inou zložkou moci nezrušiteľné a o také čosi by sa jednoducho demokratický parlament nemal nikdy pokúšať. Na strane druhej, predmetné Mečiarove akty nemali s klasickými amnestiami nič spoločného, ale boli brachiálnym zneužitím tohto inštitútu. Po prvé, boli smerované nie na konkrétne osoby, ale množinu neznámych páchateľov v dvoch konkrétnych skutkoch. Po druhé, a to je najpodstatnejšie, je vážne podozrenie, že na spáchanie týchto skutkov boli zneužité orgány štátnej moci. Toto nemá precedens takisto, ako rušenie amnestie. Otázka teda stojí tak, či je prípustné absurdnú, všetkým pravidlám sa vymykajúcu amnestiu absurdným a nelegálnym, všetkým pravidlám sa vymykajúcim spôsobom zrušiť. Nespochybniteľnú odpoveď nedá nik, ide vždy o subjektívne preferencie. V takejto dileme môže naozaj rozhodovať faktor hrozby pre budúcnosť - čo ak raz iná moc, pod vlastnou subjektívnou optikou, majúc pred očami precedentné prekročenie Rubikonu, spätne zruší napr. posledné Schusterove amnestie?! Tadiaľ cesta k právnemu štátu nevedie, pričom sa nesmie zabúdať, že podľa verdiktu bývalého druhého senátu ÚS a aj právneho názoru Generálnej prokuratúry tieto amnestie páchateľov úplne nevyviňujú.
Na podobne schizofrenické pocity máme nárok aj nad výsledkom hlasovania o Harabinovi. Návrh Čarnogurského, s ktorým sa stotožnila vláda, sa pravdepodobne roztrieštil opäť na právnom purizme SDĽ. (Pravdepodobne iba preto, lebo sa hlasovalo tajne.) Zase ide o veľmi podobný vzorec: Predsedovia najvyšších súdov sa neodvolávajú nikde vo svete takisto, ako sa nerušia amnestie. Jednoducho preto, lebo môžu byť hoc° úmysly najčistejšie, zásah exekutívy či legislatívy do justičného systému je narušením princípu trojdelenia moci. Na strane druhej, Harabinova produkcia, paradoxne a zvlášť v procese vlastnej obhajoby, dáva Čarnogurského argumentu, že "nie je morálnou ani odbornou autoritou", plne za pravdu. Konflikt je v tom, že vo fungujúcej demokracii sa osobnosti "kvalít" Harabina na taký vysoký post nemôžu dostať, takže nie je dôvod ani precedens ich odvolávať. A zase: Je Harabin hoden prelomenia pravidiel (o priamej protiústavnosti sa asi nedá hovoriť), alebo je v záujme pevnosti pravidiel možno prijateľnejšie, ak s týmto funkcionárom ešte čosi vydržíme?
Cez prizmu oboch týchto káuz môžeme zreteľne čítať odlišné prístupy KDH a SDĽ k vnímaniu práva a pravidiel. Samozrejme, ak ignorujeme faktor, ktorý by sme ale ignorovať asi celkom nemali: Politické motívy. Pokiaľ v právnych pohľadoch ich môžeme iba tušiť, hmatateľné boli v podraze, ktorým SDĽ potopila úsilie KDH, keď celkom bezdôvodne neumožnila KDH odložiť hlasovanie o amnestiách v situácii, kde bolo jasné, že ústavná väčšina je nedosiahnuteľná.
Posledné hlasovanie tisícročia bolo obskúrne nielen iniciátormi, ale aj "obeťou". Ladislav Pittner veru úspešne dorástol v najkomickejšiu figúru celej koalície. Minister vnútra, ktorý stráca kontrolu nad tým, čo hovorí, je exotický rovnako ako rušenie amnestií či predseda NS, ktorý nevie sformulovať podanie na ÚS. Opozícia, stále sa preberajúca z poreferendovej kómy, si však zase vytiahla prehrávajúcu kartu: I keby sa koalícia nevedela už dohodnúť na ničom, ministra si proti menšine HZDS a SNS vždy uháji. I tu treba priklincovať, že celý seriál odvolávaní (toto bolo dvanáste) je úplne neštandardný a svedčí len o absolútnom nedostatku opozičnej fantázie a neschopnosti robiť reálnu politiku. Inštitút parlamentnej nedôvery individuálnemu členovi vlády sa využíva fakticky iba na Slovensku.
Pittner teda zostáva. Bude ale zaujímavé sledovať, či si dokáže scenzurovať ústnu dutinu, alebo je v tomto už úplne nesvojprávny a ďalej riskuje, že v koalícii komusi dôjdu nervy. Hneď to síce nehrozí, ale ak sa už raz siahne do koaličnej zmluvy, bude prvý na rane.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
