superligy narýchlo zbalil kufre futbalista Tatrana Prešov Jozef Valkučák (na fotografii v strapci rozradostených hráčov najvyššie) a zamieril do Cloppenburgu, nepredpokladal, že o rok v materskom drese bude iba oprašovať príjemné spomienky, pretože pohľad na realitu bol dosť tvrdý. Angažmán v treťoligovom nemeckom tíme nebolo práve tou najšťastnejšou voľbou, ale to predtým nemohol nikto vedieť. Po vydarenej prvej časti sa nášmu legionárovi prestalo dariť aj vinou zranenia a nedôvery trénera. Na jar len paberkoval a preto logickým vyústením tejto tortúry bol návrat na Slovensko. Jozef sa nazdával, že si vylíže rany hlavne na duši v staronovom pôsobisku, ale sám priznal, že tomu tak nebolo.
Zdalo sa, že po príchode do Prešova ste sa nemohli výkonnostne pohnúť z miesta. Určite ste mali svoje plány aj oduševnenie, ale kumšt zostal v pozadí. Našli ste na to odpoveď?
Rozhodne to nebolo to, čo som si predstavoval. Myslel som si, že to bude lepšie. Vyplývalo to i z toho, že mužstvo sa v domácich zápasoch trápilo a vtedy to neosožilo ani mne osobne.
Dosť vás prenasledovali v tomto roku zranenia. Ako veľmi sa podpísali pod stratenú fazónu?
Bezpochyby, priškrtili ma. Urobil som však jednu veľkú chybu, že som začal hrať už vtedy, keď som nebol celkom doliečený. Natrhnutý sval potreboval ešte pokoj, ale ja som to podcenil, urýchlil som návrat na ihrisko a to sa mi vypomstilo. Začal som sa trápiť, psychicky som tým trpel. Nebral som do úvahy môj skutočný zdravotný stav a v snahe zaskočiť, keď bolo treba pomôcť, som urobil sám sebe medvediu službu.
Aj bez toho, aby ste to povedali nahlas v závere prvej časti súťaže priam z vás sršala prosba: nech je už konečne prestávka...
To sedí. Mal som toho plné zuby. V lete som nemal vlastne ani dovolenku. Skončil som súťaž v Nemecku, okamžite po návrate som naskočil do prípravy v Tatrane. Bol som uťahaný, zničený...
Útočníci zvyknú vravieť, ak sú v biede, že sa potrebujú uchytiť strelením gólu. Čo však v prípade záložníka?
Aj stredopoliarovi zdvihne náladu prípadný gól, dobrá strela, vydarená prihrávka. Mne ale v domácom prostredí nešla hra tak, aby som presvedčil a to ma štvalo.
U vás bola ale tradične dominantná myšlienka, cit pre vysunutie spoluhráča, slovom futbalový rozum. To sa nedá stratiť.
Treba si uvedomiť, že sa zmenilo poňatie hry v prešovskom tíme. Predtým som bol viac vysadený na ofenzívne úlohy, po návrate som hral obojživelníka, no nebol som vo svojej koži. Moje úlohy prešli na iných, hlavne Andyho Filipa a ja som sa takpovediac vytratil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
