období sa snáď naintenzívnejšie zamýšľajú nad svojim neradostným osudom a pokiaľ sa iní ľudia tešia z najkrajších sviatkov roka, oni smútia.
Jiří Mikula stratil strechu nad hlavou pred troma rokmi. Býval na Furči so svojou matkou, ktorej susedia navrhli, že ju dochovajú za to, že predá byt a peniaze im venuje.
Jiřího matke sa nápad pozdával a byt naozaj predala. Susedia v deň transakcie usporiadali veľkú oslavu a opili ju. Väčšiu časť peňazí od nej vymámili a presťahovali ju do chlieva na Pereši, ktorý predtým vybielili a zariadili posteľou. Jiři sa o čudný obchod nezaujímal, mal vtedy vážne problémy so svojou priateľkou.
Matka mu však z bytu dala 30 tisíc korún, z ktorých si platil ubytovne v Kosmalte a Kohale. Keď však peniaze minul, odišiel s kamarátom bývať do lesa pri Poľove. Do mesta to však bolo pre neho veľmi ďaleko, preto si našiel nový domov, ktorým je most na Furči.
"Bývam tu niekoľko mesiacov a je mi tu celkom dobre. Vyhovuje mi to tu. Nikto ma tu nevyrušuje a je tu ticho. Blízko je aj polícia. Dá sa tu pekne prežiť," rozhovoril sa Jiří.
"Niekedy však v noci začne fúkať vietor. Vtedy musím odísť na stanicu, kde sa stretnem s kamarátmi. Pri pokladni si však najprv kúpim lístok, lebo by ma ináč odtiaľ vyhodili. Oplatí sa mi však dať 20-30 korún za nejaký spoj napríklad do Kysaku či inde, lebo si potom pokojne pospím. Pravda podmienkou je, aby bol spoj ranný. Ostatných, ktorí si lístok nekúpia a peniaze prepijú, vyhodia. Potom sa na nich iba tak pozerám ako odchádzajú v zime do parku, alebo do kanálov. Niekedy však ani ja nemám na lístok a vyhodia aj mňa. Ja však idem do mestskej pivárne, kde si kúpim pivo a pomaly pijem do rána."
Jiří dostáva mesačne na sociálnych dávkach 1745 korún.
"Peňazí je málo, ja si však vystačím. Na každý deň mám 60 korún. To sa zavše prešvihnem, lebo ako som spomínal lístky na vlak sú stále drahšie a drahšie. A napokon, Keď ma vyhodia v mestskej pivárni si musím dať aj dve pivá, aby ma taktiež nevyhodili. A počítajte, to je už skoro celá denná dávka."
Jiří má pevný denný režim. Vstáva ráno o šiestej a ide k domu dôchodcov, kde majú "spicha" s viacerými košickými bezdomovcami.
"Doobeda sa tu porozprávame a niekedy, keď sú peniaze, niečo vypijeme. Potom idem k mníškam ku Astórii, kde dobre varia. Najem sa a idem pešo do Barce do domu dôchodcov, kde mám mamu. Na Pereši, kde ju dali susedia, nemohla byť, preto odišla. Cez návštevné hodiny sa tu za ňou každý deň zastavím. Porozprávam sa s ňou a odídem. Potom znova idem do mesta, prípadne opäť za kamarátmi. Keď je večer, idem pod most. Tam počkám na kamaráta Milana, s ktorým chodíme už niekoľko rokov. Neviem však, aké má priezvisko, ale to mi neprekáža, lebo ja mu verím. Potom pokojne zaspím a zobudím sa ráno o šiestej a ideme do mesta pred ten dom dôchodcov. Tak to ide dokola."
Vianočné sviatky sa Jiří snaží prežiť v teple a suchu. Minulý rok sa zazimoval v útulku na Svätoplukovej ulici, teraz sa mu podarilo dostať do nemocnice. Ako nám povedal, je poistený a a má choré nohy a ľadviny. Počas Vianoc sa ho však zmocňujú depresívne pocity.
"Je mi veľmi ťažko, keď si spomeniem ako sme s mamou kúpili stromček a ako sme ho zdobili. Kupovali sme si dobroty a bolo nám teplo. Teraz si aj poplačem, lebo mi je za tým ľúto a uvedomím si, že som naozajstný chudák."
Jiří však nemá žiaden jasný cieľ. Najradšej by žil v útulku. Tu však prežil rok, preto na ďalší už nemá tak skoro nárok.
Jeho domovom teda ostáva kus kartón, deka a meter krát meter pôdy pod mostom. Žiť tu však vraj bude dovtedy, pokiaľ sa nestane tŕňom v oku ľuďom bývajúcim v okolí.
"Keď ma vyženú, pôjdem zase do lesa, tam je pokoj a nie som na očiach ľudí. Dokedy sa však vydržím potulovať, neviem. Zdravie mám už navždy podlomené, keď to pôjde tak ďalej, tak to so mnou zle skončí. Neviem, nič dobré ma nečaká," povedal na záver bezdomovec Jiří Mikula.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
