V skupine vojakov, ktorí vztyčovali americkú vlajku na japonskom ostrove Iwo Jima vo vojne o Pacifik, bol aj Mike Strank.

Japonský sopečný ostrov Iwo Jima, nachádzajúci sa asi 1200 kilometrov južne od Tokia, bol vážnou hrozbou pre americké letectvo, podnikajúce nálety na priemyselné centrá krajiny zo základní v Pacifiku. Od marca 1944 osobitná divízia Marine námorných pešiakov pripravovala sa neobyčajne tvrdým výcvikom na vylodenie. Bol v nej vo funkcii inštruktora aj seržant Mike Strank, emigrant zo Slovenska.

Ostrov Iwo Jima ostrov síry s plochou asi 20 km2 bol kompaktnou pevnosťou. Mal dve letiská, 750 bunkrov a opevnení, 1500 úkrytov, 25 km tunelov, podzemnú nemocnicu, v ktorej lôžka boli vytesané do skalných stien, predpolia chránené prekážkami a mínovými poliami. Kopec Suribachi, vysoký 167 m bol dominantným oporným bodom Japoncov, ktorých bolo na ostrove okolo 22-tisíc. Títo boli odhodlaní na všetko a mali rešpektovať rozkaz: Zabi desať Američanov, kým zomrieš. Veliaci japonský generál Kuribajaši napísal domov: Nečakajte môj návrat. Všetci vedeli, že ostrov bude ich hrobom. Umierali v boji, samovražedne i strelou od vlastných druhov s menom imperátora na perách.

Útok Američanov na ostrov 18. februára 1945 bol obrovský čo do počtu vojakov i techniky: 880 lodí a plavidiel obsadilo okolo 100-tisíc námorníkov, z ktorých 70-tisíc tvorilo vlastný výsadok. Ich cieľom bolo juhovýchodné pobrežie ostrova blízko kopca Suribachi. Po piatich dňoch 23. februára táto časť ostrova bola relatívne bezpečná a tak prišiel rozkaz na vztýčenie americkej vlajky. Vyslaná čata vyliezala na pomerne strmý kopec a bez toho, aby sa stretla s odporom obrancov, vztýčila prvú vlajku o 10.20 hod. Bola to malá vlajka s rozmermi 71x137 cm, ale aj tá vyvolala medzi americkými vojakmi veľké nadšenie. Ešte v ten istý deň táto vlajka skončila v trezore veliaceho generála ako pamätná vojnová relikvia. Nahradili ju inou vlajkou, ktorú na vrchol vyniesla druhá skupina. Prišla tam okolo obeda. Na kovovú tyč z japonského vodovodného potrubia ju priväzoval náš krajan Mike Strank, ktorý skupina velil. Druhá vlajka bola trojnásobne väčšia: 137x244 cm.

Na jej vztyčovaní a uzemnení sa zúčastnilo šesť námorných pešiakov. Súčasne išla malá vlajka dole. Mená vztyčovateľov flagraisers sa po čase dozvedela celá Amerika, hlavne vďaka zlomku 1/400 sekundy, ktorým fotograf Rosenthal jedinečne vystihol doslova historický okamih vojny vztýčenie americkej vlajky nad japonským výsostným územím, nad ktorým ešte nikdy cudzia vlajka nezaviala. Pri oboch vztyčovaniach bolo viac fotografov, ale zhodou náhod iba tá jediná fotografia urobená v piatok vďaka vyspelej telekomunikácii sa už 25. februára objavila v nedeľných vydaniach amerických denníkov. V služobnom hlásení však bola zmienka iba o prvom vztýčení. Sláva sa ušla tým druhým.

Ako vie náhoda vstúpiť do života ľudí, dokazuje aj tento príklad. Sanitár John Bradley sa pohyboval v blízkosti vztyčovateľov a Mike Strank ho vyzval, aby pomohol pri dvíhaní tyče s vlajkou. Je to ten druhý sprava najlepšie zviditeľnený. Na tyči vidieť iba Mikovu pravú ruku. Brandleya spomínam osobitne preto, lebo jeho syn James Bradley napísal o týchto udalostiach pútavú knihu Flags of our Fathers Vlajky našich otcov, ktorá vyšla v máji tohto roku 2000 v New Yorku a nedávno mi ju poslal môj americký bratranec. Osobitnú pozornosť v nej venuje Mikovi Strankovi. Ako veliteľ bol pre svojich o 4-7 rokov mladších zverencov príkladom, starším bratom, ktorého všetci zbožňovali. Bol rodeným typom veliteľa. Bol obľúbený aj pre svoju veselú povahu a rozvahu v kritických situáciách. Taká sa vyskytla aj 1. marca, keď jednotka, ktorej velil, sa dostala do paľby Japoncov. V úkryte kresbou v piesku naznačoval svojim vojakom, ako sa odtiaľ dostať. Vtom v blízkosti vybuchol šrapnel. Črepina vnikla do hrudi a vyrvala mu srdce. Strela vraj nebola japonská ale z vlastnej lode. Padlých pochovali na ostrovnom cintoríne a Mikovi do evidencie zapísali: parcela 3, rad 5, hrob 694. Boj o ostrov sa skončil 26. marca. Zahynuli v ňom všetci Japonci a straty Američanov vyčíslili na vyše 25-tisíc mŕtvych a ranených. Mnohé americké lietadlá mohli potom v núdzi pristávať na ostrove a zachrániť životy i techniku.

V roku 1947 vláda US dala príkaz na prevoz ostatkov padlých v cudzine do vlasti. Strankovi sa dostalo pri tomto pietnom akte veľkej cti: jeho pozostatky pochovali na Národnom cintoríne v Arlingtone neďaleko hlavného mesta Washingtonu. Na poslednú rozlúčku so synom a bratom prišli všetci členovia rodiny i mnohí príbuzní autobusom zo vzdialeného Franklinu v Pennsylvánii, kde Mike vyrastal. Na uvedenom cintoríne umiestnili aj kolosálny bronzový monument, ktorý zachytáva akt vztyčovania vlajky. Stalo sa tak 10. novembra 1954 v deň 35. nedožitých Mikovych narodenín.

Rodina Strankovcov prostí ľudia pôvodom z Jarabiny, rusínskej obce pri Starej Ľubovni zažili v súvislosti s hrdinským činom ich syna ešte mnohé udalosti a stretnutia. Navštívil ich dokonca sám prezident USA Truman. Strata syna Mika nebola pre nich jedinou ranou. Ich najmladší syn Pete sa vrátil z vojny vážne postihnutý psychicky i telesne. Loď Franklin (náhodou toho istého mena ako jeho rodné mestečko) samovražedným útokom napadol japonský letec kamikadze a Pete bol pri tom vážne zranený.

V Jarabine iba pred piatimi rokmi zaregistrovali svojho slávneho krajana. Mike sa tam narodil 10. novembra 1919 rodičom Vasiľovi a Marte. Do Ameriky odchádzali postupne: v roku 1920 Vasiľ a 1922 Marta s Mikom. Osudy rodiny i Mika sú na osobitný článok. V Jarabine meno M. Strenk (pôvodné znenie priezviska) je zapísané na pamätníku padlých. Hneď pod ním je aj meno M. Grofika Mikovho bratranca, veliteľa amerického bombardéra, ktorého zostrelili nad talianskym pobrežím. Možno v budúcnosti socha slávneho rodáka obce zachová jeho pamiatku pre budúce generácie.

Moje informácie v článku pochádzajú prevažne z precíznej a na údaje bohatej knihy J. Bradleya Vlajky našich otcov. Zmiatli ma v nej iba údaje o Mikovej národnosti. Uvádza sa tu: český chlapec, český imigrant, česká štátna príslušnosť, česká vlasť. Rodná obec Jarabina tu nesie meno Jarabenia. O týchto omyloch vie už aj sám autor. Nie je to jeho chyba. Ako vidieť, v cudzine ešte stále pretrváva frustrujúce dedičstvo, keď bývalé Československo v informáciach novinárov a reportérov reprezentovali iba českí hráči, českí umelci. Škoda takých chýb v knihe, ktorá nesie všetky atribúty vážneho historického dokumentu.

Autor: krs

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.