Košiciach a ďalej pokračoval v teologickom štúdiu na rim. kat. CMBF v Bratislave. V roku 1978 prijal kňazskú vysviacku a odvtedy pôsobil v pastorácii na viacerých miestach košickej arcidiecézy. Po roku 1989 získal doktorát z teológie na Rk CMBF UK v Bratislave a začal prednášať na teologickom inštitúte v Košiciach. Vo filozofických štúdiách pokračoval na Filozofickej fakulte Pápežskej teologickej akadémie v Krakove. V roku 1999 sa habilitoval na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. V súčasnosti prednáša úvod a dejiny filozofie a filozofiu náboženstva na UK - teologickom inštitúte v Košiciach.

Základ viery i keď v neľahkých časoch získal vo svojej rodine. "Nikto ma ku kňazstvu nenútil. Táto myšlienka vo mne skrsla až na strednej škole, aj keď mi to rodičia jemne naznačovali. Mamin brat bol kňaz a jej sestra bola rehoľnica. Mama si vždy želala, aby jej syn bol kňazom, ja som sa narodil ako siedme dieťa,"

spomína dekan Stolárik na svoje prvé kontakty s vierou, rád a s vďakou si tiež zaspomína na svoje detstvo, rovesníkov, učiteľov a na niektoré detské vylomeniny. "Išli sme sa raz kúpať k Hornádu. Pri splave skočil môj kamarát ako prvý, ja som skočil hneď za ním. Vôbec som si neuvedomil, že stojím o stupienok vyššie a skočil som do hlbokej vody. Vtedy som ešte nevedel plávať a začal som sa topiť."

Priznáva, že v detstve rád hrával futbal, ale dnes už nevydrží dopozerať futbalový zápas v televízii, radšej siahne po dobrej knihe alebo sa vypraví na prechádzku do prírody. Občas si nájde čas aj na stacionárny bicykel. Napriek tomu, že je prístupný všetkým vymoženostiam, ktoré prináša doba, akosi sa nevie spriateliť s počítačom. "Počítačom sa v súčasnosti nedá ubrániť, veľmi mi uľahčil prácu počas môjho štúdia, ale priznám sa, že mu veľmi nerozumiem."

Jeho veľkým pedagogickým vzorom je nebohý prof. Jozef Tischner a pápež Ján Pavol II. obidvoch považuje za ľudí dialógu. Aj do svojich prednášok sa snaží vložiť svoju životnú skúsenosť, ktorú dáva do mnohých súvislostí dejinných i súčasných a je zástancom používania rácia. "Som presvedčený, že je potrebné neustále viesť dialóg aj so študentom. Lenže dialóg má svoje pravidlá a hranice. Zdá sa mi, že ľudia na Slovensku tomu ešte nerozumejú. Treba sa veľa rozprávať, ale korektne. Študentom sa snažím odovzdávať svoje skúsenosti na základe prežitého, ale aj naštudovaného. V rámci týchto súvislostí môže človek odhaliť, čo je vo veci a zároveň predvídať čo z toho môže vzniknúť. Nečudujme sa, ak sa niektoré veci dejú. Buď sú výsledkom nejakého cieľavedomého konania alebo sa niečo zanedbalo. Mnohé veci sa dajú racionálne vysvetliť." Ak stojí študent pred namáhavou skúškou, často zvaľuje vinu na pedagóga, že je prísny a veľa vyžaduje. Aké má s tým skúsenosti Doc. Stolárik? "Čo to znamená prísny? Keď lekár vyšetrí svojho pacienta, je prísny alebo mu chce dobre? Vždy hovorím svojim študentom hlavne z vlastnej skúsenosti, že štúdium filozofie nie je jednoduché. Na skúšku nie je možné začať študovať 2 - 3 týždne vopred."

Okrem pedagogickej činnosti sa v prvom rade venuje kňazským povinnostiam. Prešov sa stal už po druhýkrát zastávkou jeho pôsobenia. V rokoch 1981-84 pôsobil ako kaplan a v roku 1995 sa sem opäť vrátil. "V Prešove je dobrý vzduch a sú tu dobrí ľudia. S ľuďmi, ktorí sú v tejto farnosti sa cítim dobře a spoločne sa nám podarilo veľa dokázať. Bez ich ústretovosti a vôle by to nešlo, aj keby som sa roztrhal."

Popri jeho duchovnom rozmere tu nechýba ani žiadna ľudská vlastnosť, vie prejaviť radosť, súcit, smútok a samozrejme má aj drobné ľudské zlozvyky. "Príležitostne si zapálim cigaretu, ale rád by som to v blízkej dobe odbúral. A ešte sa musím priznať, že sa mi ráno ťažko vstáva. Keď sa prebudím poviem si, treba ísť, ľudia čakajú. Každý keď sa nechá motivovať myšlienkou, že iný na neho čakajú môže veľa prekonať." Rozčúliť ho dokáže ľudská hlúposť a často si vyčíta, že sa nechá vytočiť, ale snaží sa to odstrániť. Rád sa zasmeje na dobrom vtipe, rozveselí ho pohoda a poteší šťastie v ľuďoch. "Potešiť ma vedia hlavne deti, aj keď v kostole niekedy šantia a hnevajú, ale potom prídu po omši a pochvália sa, že majú novú vetrovku, dnes ideme na návštevu k tete. To je veľmi milé a dojímavé." Z ľudských vlastností si najviac cení pravdu v človeku a o človeku, ale aj dobrosrdečnosť, obetavosť a čestnosť. Jeho predsavzatím je byť stále lepším, ľudskejším a rozširovať svoje poznanie a kvality. "Najväčšou úlohou pre človeka je stávať sa lepším. Je treba sa zamýšľať nad našou minulosťou, ale skôr pre poučenie, nie pre vnútorné trápenie. Prežívajme prítomnosť a budúcnosť vložme do božej prozreteľnosti. Nie je to útek od života, nebedákajme čo bolo a čo bude, ale prežívajme momentálnu chvíľu. A rozdávajme okoliu to najlepšie zo seba."

Najkrajšie sviatky roka - Vianoce a kresťanský sviatok - narodenie Božieho syna sa nezadržateľne blíži, a s ním aj nezameniteľná atmosféra a to viac v tomto roku, kedy vstupujeme do nového tisícročia. "Bolo by pre mňa veľmi ťažké, keby som na Vianoce neslúžil svätú omšu. Tá vianočná atmosféra v kostole je nenahraditeľná. Neviem si tiež predstaviť Vianoce bez prežívania viery. Vianoce pre mňa znamenajú narodenie Ježiša Krista. A čo sa týka 3. tisícročia, domnievam sa, že buď bude duchovné alebo nijaké. Kto sa reálne díva na veci vie si vysvetliť súvislosti. Pretože ak duchovný potenciál, ktorý má byť v človeku rozvíjaný, neovládne všetko materiálno, tak sa zničíme. Nie je treba brať vážne vízie o konci sveta. Ja sa na to dívam optimisticky, všetko je v nás."

Autor: Agáta Urbanová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.