ako jeden z najlepších tamojších umelcov. I otec bol huslista. Pochádzali z Maďarska, to len ja som sa už narodil v Sečovciach, som už slovenskej národnosti. Chodil som riadne do ľudovej školy umenia a potom som pokračoval na konzervatóriu v Košiciach," spomína pán Karol. Na košickej "konzerve" však vydržal len jeden rok a zvyšné štyri už doštudoval na konzervatóriu v Olomouci, kde si odslúžil i vojenčinu. Potom už nasledovalo angažmán v prešovskom Ukrajinskom divadle, neskôr v Záborského divadle a po takmer troch rokoch ho osud zahnal do Bratislavy, kde účinkoval v Sľuku.
"Tamojší orchester hral okrem ľudoviek i klasiku, ktorá je môjmu srdcu najbližšia. Po dva a pol roku sa mi zažiadalo zmeny nielen ľudí okolo mňa, ale hlavne repertoáru. Chcel som hrať hlavne operu. A tak som odišiel do Čiech, kde som sa zamestnal v Krušnohorskom orchestri," doplnil huslista. Medzi hudobných favoritov Karola Gabyasa patrí Bach, Mozart, Čajkovskij, opery či koncertné skladby hlavne z obdobia romantizmu.
"Ľuďom na ulici však ťažké koncerty napríklad od Paganiniho hrať nemôžem. Hudbu treba vedieť počúvať a okoloidúci na to nemajú čas. Treba ich upútať niečim chytľavým, známym a 'ľahko stráviteľným'," vysvetľuje výber svojho pouličného repertoáru pán Karol a opäť sa vracia k minulosti. V období, keď žil v Čechách, ho osud zahnal i do symfonického orchestra v Karlových Varoch, odkiaľ sa po troch rokoch vrátil domov pochovať otca a na Slovensku už zostal. Zamestnal sa ako huslista v súbore Závodov ťažkého strojárstva, kde vydržal najdlhších osem rokov. Ešte predtým si chvíľu zarábal hraním za našimi hranicami, v Stuttgarte, v Paríži, Bulharsku, Rusku i Taliansku, kde sú všetci umelci, bez ohľadu na jazyk, ktorým hovoria, jedna veľká rodina.
"Potom prišla 'tá demokracia' a práce naraz nebolo. Jeden čas som hral po košických vinárňach a rôznych podnikoch, ale peňazí a tým pádom i ponúk, bolo stále menej a menej. No a tak som prakticky od tej doby nezamestnaný," pokrčil plecami. Ako sám hovorí, k hraniu na ulici ho už minulý rok prinútila núdza, keďže doma ho čaká manželka na čiastočnom invalidnom dôchodku a školopovinná dcéra.
"Dostávam sociálnu výpomoc, ale zo 790-tich korún mesačne sa vyžiť nedá. Na ulici zarobím práve toľko, aby som mal pre rodinu. Asi päťsto korún denne," hovorí a ako dodáva, príjemné je, keď sa ľudia pristavia, padnú slová chvály, či dokonca pozvania na akcie. Hrá priemerne osem hodín denne, pričom viackrát mení stanoviská, aby náhodou nerušil personál obchodov, pri ktorých stojí. Keď sa pýtam na domov, pán Karol zvážnie.
"33 rokov som býval v Košiciach a aj sa cítim byť Košičanom. O byt som však teraz prišiel, moju nevedomosť zneužila jedna realitná kancelária. Bol som i na polícii a tam mi povedali, že som sa stal obeťou podvodu. Išlo o výmenu bytov. Vyplatili mi len štvrtinu jeho sumy a zo dňa na deň som stratil strechu nad hlavou, samozrejme, bez náhrady. Zatiaľ bývame u známych v Drienove. A tak do Košíc vlastne pravidelne cestujem vlakom. Každý deň."
Karol Gabyas sa živil hudbou celý život. Zdá sa, že tá zostala v rodine, talent po otcovi zdedila i dvanásťročná dcéra Ľudmila, ktorá hrá vynikajúco na cimbal. Momentálne však nemá na čom cvičiť, nástroj museli predať a na nový peňazí niet. I jeden zo synov z predchádzajúceho manželstva posôbí ako univerzálny hudobník vo Švajčiarsku.
"Som huslista a nič iné robiť neviem, ani som nerobil. Aj som sa pokúšal si niečo vybaviť, ale nechcú ma, lebo som hudobník. Mám za sebou vážnu operáciu a zdravie mi nedovolí fyzicky pracovať. Musím si dávať pozor na prsty, to je moja obživa. Strašne rád by som opäť hral v nejakom hudobnom telese. Vystupovaním na ulici sa aspoň prinútim pravidelne cvičiť, lebo ináč nemám kde. Nehanbím sa za to, i väčší virtuózi hrajú vonku. Hoci zima husliam škodí. Je to živý nástroj, zvuk po čase nepekne rezonuje," vysvetlil nám.
Najväčším prianím pouličného huslistu pána Karola je poctivo si našetriť aspoň na garsonku a opäť bývať vo svojom. Vianočné sviatky on i jeho rodina po prvýkrát prežije "na návšteve". Ale tradícia sviatkov zostane napriek všetkému zachovaná.
"Bude to ako v každej rodine. Sviatočná večera so zapálenými sviečkami, pred ktorou sa pomodlíme, zavinšujeme si a potom si rozdáme darčeky. Ak všemohúci Pánboh dá, budeme mať pekné Vianoce a chvíľku pohody i my," dokončí pán Karol a ako na záver dodá, nikdy nie je tak zle, aby nebolo ešte horšie.
"Myslím si, že človek by sa nemal vzdávať a pokúšať osud všetkými spôsobmi. Nenadarmo sa hovorí Človeče, pomôž si i Pán Boh ti pomôže. Verím tomu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
