že zdržanie ani náhodou nesúvisí so zákonom o platových pomeroch ústavných činiteľov. Možno len túži byť chvíľu ministrom aj v novom tisícročí...

Kanis sa držal sedadla, ako vládal, nápor na Republikovej rade SDĽ však ustáť nemohol. Keby neabdikoval pekne "dobrovoľne", ľavica ho prostým pokynom Dzurindovi stiahne. Strana, zababraná od pivnice po predsedu v klientelistickom náleve, už musela raz efektne potiahnuť. Minister takto do dna vychlípal polievku, ktorú si predvaril v apríli, keď po hlasovaní proti Dzurindovi upozornil na korupčné indície okolo Migaša. Vtedy sa vnútrostranícky odpísal (aj u Weissovho krídla). Migaš si trpezlivo počkal na príležitosť. Že kauzu s médiami ťahali jeho dvaja nadháňači, Ondruš a Andrassy, mnohé naznačuje.

S odchodom Kanisa je príkladne uzrozumená celá politická trieda. Podľa Hamžíka bol "nevyhnutný", podľa Bugára "správny" a Dzurindu "realistický". Všetky tri prívlastky sedia, premiér navyše pripomenul, že Kanis výrazne prispel k tomu, že sa Slovensko stalo vážnym kandidátom na vstup do NATO. A to je skutočne aj pravda, nie však v zmysle, ako uvažoval Dzurinda. Dva roky Kanisa v rezorte obrany sa vyznačovali totiž nielenže cementovaním starých štruktúr, ale dokonca prílivom nových "starých". Pravdu mal nedávno Hamžík, ktorý povedal, že výhrady centrály NATO k personalistike ministra sú ešte vážnejším dôvodom na jeho odvolanie, než dom s nejasným finančným krytím.

Napriek tomu premiér, hoci nechtiac, vystihol mohutný paradox odchodu tohto ministra. Bol to totiž osobne Pavol Kanis, ktorý ešte na zjazde SDĽ v roku 1993 presadil do programu postkomunistickej strany orientáciu na NATO. Bola to vtedy skutočne bravúrna hra, keďže svoj návrh pretlačil proti obrovskému odporu pod hrozbou rezignácie na post podpredsedu SDĽ. Je celkom dobre možné, že neskôr za Migaša by už SDĽ takého programového salta schopná nebola, čo by neskôr nesporne vnieslo komplikácie aj do formulácie zahraničnopolitických priorít tejto vlády. To je vklad Pavla Kanisa, hodný zápisu na jeho politickom epitafe. V zrkadle tejto histórie je skutočne záhadné, prečo urobil z ministerstva zaopatrovací ústav pre politrukov (venovali sme téme dva komentáre dávno predtým, než z toho vznikla kauza).

V poslednom ťažení sa ale Kanis úplne znemožnil; chyby nepriznal, ohuroval tipovaním a dobrosrdečným sponzorom, až zviedol všetku svoju mizériu na "nespravodlivé a agresívne útoky" médií. Ešte dva dni pred demisiou avizoval analýzu, po ktorej zváži, pri ktorých vyjadreniach mu bude stačiť ospravedlnenie, a kde podnikne aj "právne kroky". Takže s tou novou politickou kultúrou, ktorú po tejto demisii (ako doteraz po každej) vidí klíčiť Dzurinda, by zase až tak veľmi nemal vyskakovať: Kanis pokračuje v stopách Palacku i Černáka, ktorí svoje demisie tiež zvalili na "mediálny tlak". A - keď už sme pri tej kultúre - nedá sa nevšimnúť, že ako obeť, ktorá odstúpila iba kvôli mediálnemu tlaku, Palacku hájil osobne Dzurinda. A to pri príležitosti jeho nominácie za financmajstra SDKÚ!

Nuž, žiada sa razantne odmietnuť podsunutie, ktorého sa dopúšťa Kanis a tak trochu zastrenejšie opäť aj Dzurinda: Totiž, že úplne stačí, ak zopár médií si zmyslí, vyberie "obeť", spustí kampaň a - ľubovoľný minister sa môže pratať. Ako u Palacku i Černáka, tak i teraz u Kanisa sa vyskytli podozrenia a indície, ktoré síce možno nestačia na trestnoprávne dokazovanie, na nedôveru v kresle ministra však bohate áno.

Práve z Kanisovej kauzy je to kryštalicky jasné: Minister slovenskej vlády má dlžoby, napriek tomu pokračuje v stavbe domu. Súčasne v deblokačnej záležitosti Katrim Stelly zvečera na ráno zmenil názor a presadzuje vyplatenie provízie americkej firme. Pokiaľ na obvinenie z korupcie je to indícia žalostne slabá, na odchod zo štátnej funkcie viac ako dostatočná.

Uvidíme, či Kanis vykoná tie "právne kroky", ktoré sľuboval. Predtým sa však intenzívne pýta ešte krok iný: Vzdanie sa aj poslaneckého mandátu. Ak je totiž ktosi nedôveryhodný a napadnuteľný (vydierateľný?!) ako minister, tak je aj ako poslanec. Samozrejme, tu je už rodná strana bezmocná - s priamym mandátom má výsostné právo nakladať jeho držiteľ. Ak sa ho Pavol Kanis nezriekne, bude o argument viac predpokladať, že nie je celkom čistý. Z poslaneckého platu (dve tretiny ministerského), pri nemožnosti inej zárobkovej činnosti, dlžoby ani dostavbu ranča veru nevyplatí. Ledaže by v lavici od rána do večera tipoval a v noci ešte šiel do kasína na ruletu...