najzaujímavejších slovenských albumov posledného obdobia vznikal v tvorivom procese výborných hudobníkov, ukrytých v domčeku, ako familiárne nazvali Hečkovu pracovnú ústredňu. Proste nefalšovaná atmosféra Mogučej kučky, združenia ruských kompozitorov 19. storočia, od ktorých si projekt požičal upravené meno. Za Bezmocnú hŕstku sa s nami rozprával vôbec nie bezmocne pôsobiaci Maroš Hečko (známy ako spevák z Free Faces) a Igor Kuhn.

Vraj ste nechceli oficiálny krst platne, lebo v takej zostav sa už v živote nestretnete?

MAROŠ:"Naše zoskupenie nebolo náhodné. S Marcelom Buntajom, Ajdži Szabom, Oskarom Rózsom alebo Martinom Gašparom spolupracujeme už veľmi dlho. Nové pesničky ich oslovili natoľko, že by s nami chceli hrať aj naďalej. Konečná zostava závisí napokon od toho, kto má koľko kšeftov. Zatiaľ si len tak hráme v domčeku a skladáme kapelu."

Kto tvorí zdravé jadro zostavy?

Maroš:"Zatiaľ na všetkých troch albumoch figuroval Martin Burlas, Igor Kuhn, Roman Harvan a ja. No Burlas má teraz svoju Dogmu, tak z Hŕstky bezmocných ostávame traja. Škoda, on v štúdiu vždy robil tak príjemne zle."

Igor:"Ironický deštruktér. Zvýrazňoval našu bezmocnosť."

Kedy sa cítite ako hudobníci naozaj bezmocní?

Maroš:"Ak pozeráš cez sklo na nejaký nástroj, ktorý je na opačnej strane a stojí stopäťdesiattisíc."

Sú tieto momenty vo vašich textoch?

Maroš:"Snažím sa dostať do nich všetko čo zažívame, absurdity aj milé veci. Preto sú tam piesne ako Bojovník alebo Piknik s ufónmi."

Igor:"Sú kapely Peha, Neha a Para a nik sa ich nepýta, či o tom aj spievajú. Len nás sa pýtajú na bezmocnosť."

Maroš:"Mám na to slogan: Bezmocnosť má aj inú tvár."

Ako prijímajú ľudia to, čo robíte?

Maroš:"Je to pocitová záležitosť. Keď spievam, netlačím tam zbytočné emócie, a už si niekto myslí, že som ironický. Irónia sa neukrýva ani v textoch, ani v hraní, pokiaľ to nie je schválne. Ani prílišná depresia, ani zbytočná radosť - piesne plynú. Ten, kto prijme tento princíp, môže na tom príjemne uletieť. Takých ľudí je, zdá sa, dosť."

Igor:"Keď púšťam ľuďom našu platňu, vypočujem si desaťtisíc rôznych názorov a nestačím sa diviť."

Albumy si vydávate sami. Je v tom viac výhod alebo nevýhod?

Maroš:"Výhoda základná - robíme si, čo chceme a ako sa nám chce."

To je vždy dobre?

Maroš:"Myslím, že v procese vytvárania je to najväčšia sloboda. Tlak vydavateľa, keď ti niekto neustále hovorí - Musíte urobiť hit! - je dosť nepríjemný. Ďalšou výhodou je, že nás netlačí čas. Prvý materiál sme nahrali pred troma rokmi. Naše marketingové myslenie je teda na nízkej úrovni, čo je zároveň nevýhodou, lebo takto to potom funguje aj smerom na trh."

Dokážete sa v tej veľkej slobode orientovať?

Maroš:"To nie je o fantázii pustenej z uzdy, lebo z toho vzniká chaos. Sloboda je to, keď si určíš, podľa čoho sa budeš správať. Zákon. V tejto muzike sme si povedali, že to nebudú žiadne zbytočné emócie, ale pokojná hudba, ktorá ťa vráti do stavu dieťaťa, keď nepotrebuješ na všetko nadávať a poukazovať veľkým prstom. Skôr ako mäkká energia, ktorá má otvorené oči a pozoruje, čo je vôkol nej. Žiadne veľké pravdy a gestá, žiadne vizionárstvo. A ešte niečo - začal som písať pesničky aj v slovenčine. Budem sa v tom zdokonaľovať a viem, že chcem robiť aj slovenské, aj anglické texty, hoci sa to niekomu nebude páčiť."

Zvláštne, že ste prišli na chuť slovenským textom po tom, čo ste z Free Faces odišli práve pre ne.

Maroš:"Áno, predtým som s tým jazykom nerobil a zrazu som začal. Až keď niečo robím naplno, zistím, akú nádheru v tom môžem nájsť."

V hudbe Bezmocnej hŕstky sa dá počuť Lou Reed, seattlovský zvuk, počula som názor, že aj Dežo Ursíny alebo David Bowie. Nevadí?

Maroš:"Vždy sa pýtam: a mám sa tým zaoberať? Mám

napočúvané množstvo hudby a pri budovaní vlastného hudobného priestoru sa to odráža."

Robíte to niekedy aj schválne?

Igor:"Ja áno. Baví ma pichať tam citáty. V piesni Lot of Fun je citácia asi najslávnejšej bossanovy Girl from Ipanema. V ďalšej, nezverejnenej piesni som prerobil Lambadu na nepoznanie. To ma naozaj baví."

Na albume sa pohybujete medzi naivitou a prešpekulovanosťou. Čo je vám bližšie?

Maroš:"Nenazýval by som tie piesne naivistické. Chceli sme ísť za obrazom, ktorý je strašne jednoduchý. Ľudia sa však boja jednoduchosti, boja sa dvoch obyčajných akordov s jednoduchou melódiou. Ja si naopak myslím, že k tomu budeme ešte viac smerovať."

Prvým náznakom by mohol byť aj spev Sandry Sárkanyovej, ktorá nie je muzikantka.

Maroš:"Prišla, postavila sa k mikrofónu, zaspievala, tak ako jej narástli ústa a hotovo. Dokonca sme nechali aj tichšiu pasáž, keď ešte len ide k mikrofónu."

V rámci jednoduchosti ste spokojní so všetkým, čo nahráte na prvýkrát?

Maroš:"To nie. Je to jeden veľký proces, ako sa dostať

do priestoru a byť si v ňom úplne istý. Je tvoj, lebo ho vytváraš, a začínaš sa tam dobre cítiť, lebo ho spoznávaš. Každá pieseň má svoju polohu a kým ju nájdeš, chvíľu to trvá."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.