otcovi sú zas z okolia Revúcej a Jelšavy.
V jeho bratislavskom príbytku pod Slavínom do bodky platí heslo: Môj dom - môj hrad. Pred 15 rokmi sa dal do prerábania domu po starých rodičoch. "Mal som pred svadbou a vtedy som si, plný energie, robil veľa vecí sám. Obložil som si stenu drevom, dokonca som aj pozváral bránku. Teraz už na takéto nemám veľa času a úprimne povedané ani chuť," prezrádza Oliver Andrásy.
Peniaze míňa obozretne, keďže ich nemá toľko, aby sa nemusel krotiť. Na druhej strane ich najľahšie pustí na exotické dovolenky. Zážitky zo sveta totiž ostávajú na celý život. Každý rok sa v zime snaží odísť niekam do tepla. Vo februári sa preto chystá navštíviť Vietnam. Pôvodne síce plánoval cestu na ostrov Bali, našťastie včas zistil, že práve vtedy sa v Indonézii začína obdobie monzúnových dažďov. Na cesty sa vydáva najčastejšie s partiou kamarátov, jadro tvoria Rasťo Piško a Števo Wimmer. V tejto zostave navštívili Thajsko, Floridu, ale boli aj na Ceylóne. Túžia ešte navštíviť Južnú Ameriku, Japonsko a Čínu. Z každého mesta a miesta si prináša malilinký suvenír. Nevadí mu keď ide hoci o gýč, trebárs o miniatúru Sochy slobody, či vlčicu s Romulom a Rémom.
Oliver je gurmánom v medziach normy. Má síce rád dobré jedlá, ale variť nevie a v kuchyni len tak "pricmŕda".
Zato má viacero obľúbených reštaurácií. No v každej si dá vždy iba jedno obľúbené jedlo. Vraj iba odskúšané.
Pri cestách po Slovensku občas zakúša starosti bežného turistu. Často má pocit, akoby s ním chceli vybrať. "Nie sú tu dobrí podnikatelia, česť výnimkám. Keď majú málo návštevníkov, riešia to tým, že zdvihnú ceny. Potom ich majú ešte menej a zdierajú ešte viac. Až kým neskrachujú. Našťastie sú výnimky. Napríklad mám dobré spomienky na jednu reštauráciu v Levoči, hoci som tam už dávno nebol, takže neviem, či vydržali. To je ďalší problém. Niekedy stačí vymeniť kuchára a všetko ide dole kopcom," tvrdí.
Čo je pre amatéra inšpirácia, znamená pre profesionála vidinu honoráru. Práve preto nesedí pod lipou a nečaká kým ho kopne múza. Inšpirujú ho najmä termíny v pracovnom diári. Má v ňom pekne farebnými papierikmi zaznačené čo bude robiť až do polovice budúceho roka.
Na každú prácu si potom vyhradí deň. Scenáre väčšinou píše cez víkendy, lebo písanie si vraj vyžaduje úplne inú psychiku, ako trebárs agenda pre agentúru. "Preto sa cez víkendy pretváram na iného človeka," hovorí.
Koľko ľudí žije v koži Olivera Andrásyho? "Minimálne dvaja. Jeden pragmatický manažérsky typ a potom zas autor, ktorý musí všetko vymyslieť." Narodil sa v znamení škorpióna. Jeho ťažkú povahu vyváži manželka v tolerantnom znamení panny.
Prvé auto si kúpil v prvom semestri vysokej školy, za vlastnoručne zarobené peniaze. Písal vtedy veľa vecí pre košický rozhlas, najmä pre reláciu Maratón. "Šoférujem tak ako dýcham," hovorí. Momentálne osedlal Daewoo Leganzu, ale na značky áut si nepotrpí. Najdôležitejšie je pohodlie. A nielen v prípade áut.
" načky mi nič hovoria. Mám pocit, že si na ne potrpia ľudia, ktorí dokážu na seba upozorniť iba tým, že ich majú."
Popularitu, údel ľudí z obrazovky, zvláda Oliver Andrásy bez psychickej traumy. "Je to súčasť toho celého kolotoča. Keď ideš za drevorubača, musíš počítať s tým, že budeš na čerstvom vzduchu, či prší, alebo sneží. Rovnako keď chceš byť patológom nečakaj, že nikdy neuvidíš niečo nechutné. Komu v tejto brandži prekáža, že stráca súkromie, nech sa radšej venuje niečomu inému," presviedča Oliver Andrásy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
