ho preslávila. Možno nechtiac, možno je v tom istá dávka podvedomia, scharakterizoval aj svoj športový život. Ťažký, drsný, ale spravodlivý. Svoju športovú dráhu, na konci ktorej (aj keď by bolo na mieste povedať skôr míľnikom ktorej) bola nomináciu na poctu, ktorej sa nedočká hocikto. S Jozefom Plachým, bývalým bežcom na stredných tratiach, vynikajúcim reprezentantom ČSSR, rodákom z Košíc, sme sa stretli a pozhovárali v Bratislave. Pri vyhodnocovaní ankety o Slovenského športovca storočia, v ktorej sa podelil o 21. miesto s už nebohým futbalistom Karolom Joklom.

Od Mexika po Moskvu

Na OH 1968 v Mexiku sa predstavil ako prakticky neznámy bežec. Skončil vo finále behu na 800 metrov (1:45,9 - vtedy čsl. rekord) na piatom mieste, s čím rátal málokto. O rok neskôr, počas interkontinentálneho stretnutia Európa - Amerika (obsadením však skôr USA) už zažiaril naplno. S Frommom (NDR) nastúpil na 800 metroch proti Dycovi (Jamajka) a Johnsovi (USA). Československý bežec vyhral, v strhujúcom behu, pri ktorom sa zdalo, že beží len on a ostatní stoja. V čase 1:45,4. Československý rekord z roku 1969 je slovenským rekordom stále! Po tridsiatich rokoch! "Európa Amerika? Ľudia si to zapamätali, bol som najlepší atlét stretnutia, dodnes držím slovenský rekord, takže to bude najsvetlejšia spomienka. Som rád, že som ľuďom v tých ťažkých rokoch, v šesťdesiatom ôsmom deviatom, spôsoboval radosť. Že v časoch, keď ešte neboli televízory tak časté, stáli ľudia pred televízorom vo výklade a pozerali na preteky. A rád spomínam aj na to, ako ma po Stuttgarte čakalo dva a poltisíc ľudí, tlačili autobus... Pre tieto zážitky sa šport oplatí robiť," pousmeje sa nostalgicky nad udalosťami spred tridsiatich rokov. Vzápätí vyťahuje ďalšiu krásnu spomienku. ""Keď som vyhral majstrovstvá USA, Slovák v Amerike, v Madison Square Garden pred dvadsať tisíc divákmi, ktorí mi tlieskali, to bolo úchvatné!" Dodajme, skromný Slovák vyhral majstrovstvá USA hneď dvakrát. Mohol ostať v Amerike, behávať za doláre. To by však na Plachého mieste musel byť niekto iný. Nie ten športovec, ktorý si všetko vydrel. Začínal skromne. V Plachého prípade je však aj slovíčko skromné možno až príliš skromné. "Podmienky sme mali strašne ťažké. Začínal som v Lokomotíve, z nej som prešiel do Slávie. Mali sme len jednu šatňu, "kecky" za tridsať korún, až potom boli prvé maratónky. Peniaze na šport sme si zarábali brigádami, doma ich moc nebolo otec bol murár, mama v domácnosti. Rodičia o športe nič nevedeli... Začínali sme teda v skromných podmienkach. Neboli haly, nebolo nič, nebolo oblečenie. Dokázal som to skutočne na kolenách, pritom som sa popasoval tými najlepšími na svete a porážal som Talianov a Američanov." Nebol by to však šport, keby sa s ním spájali len úspechy, pocity šťastia a krásne spomienky. Azda najväčší Plachéch bôľ sa spája s ďalšou olympiádou. "Bolo to v Mníchove v sedemdesiatom druhom. Mohol som sa stať olympijským víťazom, mal som na to. A keby som to nepokazil, mohol som byť tretí. Tak som spravil chybu a nepostúpil som do finále," vracia sa košický rodák k semifinálovému behu, v ktorom aj skončil. Pre svoju taktickú chybu, keď mu pri mantineli neodpustiteľnou štrbinkou prekĺzol Američan Wottle, ktorý nakoniec do finále postúpil s Kempersom (SRN). Z druhého, rýchlejšieho rozbehu, postupovali šiesti pretekári, z Plachého len dvaja. On medzi nimi chýbal... Vrcholový šport v podaní jedného atléta zvykne mať skôr kratšie časové ohraničenie. Účasť na dvoch olympiádach znamená držať sa na výslní štyri - päť rokov, účasť na troch už znamená osemročnú výdrž. Jozef Plachý však išiel na olympiádu aj do tretice. Montreal 1976 sa však spájal aj s niečím iným, čo vie "doraziť" aj človeka mimo športu. "V roku 1976 som dostal peľovú alergiu, takže som musel výkony dosahovať do mája potom už pre mňa nastávalo ťažšie obdobie, hlavne na priedušky, dýchanie. S tým som sa ako športovec musel vyrovnať do roku 1982, teda posledných päť rokov mojej kariéry." K Montrealu, Plachý nepostúpil z rozbehu - ani teraz sa však nevzdal, o štyri roky bol v Moskve. Rok 1980 znamenal pre Košičana už štvrtú olympiádu. Podobne ako na svojej prvej, aj na tej moskovskej sa Plachý dostal až do finále, kde medzi vtedajšími esami na 1 500 metroch obsadil krásne 6. miesto (3:40,7). "Minule som si tak pozeral štatistiky. A viete, čo som zistil? Že zo stredných tratí nebol nikto na štyroch olympiádach. To je vlastne taký môj rekord," hovorí Jozef Plachý, ktorý je "krvne" evidentne schopným štatistikom. Čísla doslova súka z rukáva. Nechajme teda trochu hovoriť reč čísel. Na ME 1969 v behu na 800 metrov druhý (1:49,9), na rovnakej vzdialenosti na halových

Som hrdý na to, že som športoval čisto

Jozef Plachý, to neboli len víťazstvá, rekordy, olympiády... S jeho menom sa spája aj čistota v športe. "Dnes existujú rôzne podporné prostriedky, pripravovať sa dá naozaj rôzne. Ja som však bol jeden z tých, ktorý nikdy nesiahol na žiadne podporné záležitosti... A preto som dvojnásobne rád, že všetko som vo svojej bohatej kariére, od roku 1965, keď som ako mladší dorastenec získal titul majstra republiky, až po rok 1982, keď som končil, športoval stále čisto." Keď skončil s aktívnou činnosťou, trénoval, veď v Prahe na Karlovej Univerzite vyštudoval trénerskú jednotku. Viedol reprezentáciu ČSSR, bežcov na stredných a dlhých tratiach, neskôr prešiel k mládeži. Ešte popri športovaní vyštudoval právo. Zhruba v čase ako trénerstvo. Rovnako na Karlovej univerzite. Takže keď končil v úlohe kormidelníka, využil teoretické vedomosti v inej oblasti. "Po revolúcii som išiel na Ministerstvo obrany, kde som robil legislatívno - právne služby. S právnictvom robím doteraz."

Mládež treba podchytiť

Od športu však niekdajší vynikajúci bežec ďaleko neušiel. "Chcem podporovať a podporujem mládež, spomeniem Memoriál Jozefa Plachého na Slovensku," hovorí o podujatí, ktoré hádam nie je potrebné zvlášť predstavovať. "Myslím, že táto akcia je vcelku úspešná a má každej stránke svoje opodstatnenie. Štát peniaze nemá, takže to ide len cestou sponzorov, mládež však treba podchytiť. A robiť súťaže pre mladé talenty, tak ako sa to robí vo Švédsku či Fínsku. Keď si porovnáme také Fínsko, počtom obyvateľov je ako Slovensko a dokáže mať akých atlétov..."

Ešte raz predviesť to, čo som ovládal

Dosiahol veľa. Z histórie slovenského športu sa už jeho meno vymazať nedá. Existuje však ešte jeden sen, pravda, patriaci skôr do roviny úvah. "Chcel by som ešte raz predviesť, čo som ovládal. Aj keď vrcholový šport sa už nedá robiť v dôchodku. Takto môžem už len prebehnúť nejakú rovinku..." Ostáva však iná možnosť, podať to, čo sa stalo v inej podobe. "Pripravujem knihu, v ktorej chcem všetko podať. Nie nejakú autobiografiu, lebo to by pre ľudí nebolo zaujímavé. Chcem však podať obraz toho, ako sa vraví "jak to bylo doopravdy," teda ako sme trénovali, ale aj o tých nepríjemných veciach, o podporných prostriedkoch, ktoré v športe robia takú šarapatu..." Nuž, zaujímavé to určite bude. Tí, čo s Jozefom Plachým strávili čo len krátku chvíľu v debate, nám dajú iste zapravdu - majster stredných tratí je aj majster slova. Rozpráva pútavo, pritom nie zdĺhavo. Ostáva už len fonetiku pretaviť do písma...

Košice? Až sa mi chce plakať!

Keď sme začali našu debatu s Jozefom Plachým a predstavili sa, okamžite spozornel. Po novinároch z centrálnych denníkov ho prítomnosť východniarov evidentne potešila. A tak sme nastolili hypotetickú situáciu - aký pocit u Jozefa Plachého nastane po tom, keď začuje názov Košice? "To sa mi chce plakať, keď to počujem. Rodné mesto, prežil som tu mladosť, ťažké začiatky, svojich trénerov, medzi nimi prvého Lacka Pethöho, školu, deväťročenku na Barčianskej, strednú školu..." A dodáva: "Aj keď som v Prahe dvadsaťpäť rokov, na Košice nemôžem zabudnúť. Naopak, čím som starší, tým ma to viac ťahá domov... Uvažujem nad tým, že sa vrátim. Rodná hruda na staré kolená stále viac priťahuje." Pritom občianstvo má Jozef Plachý zatiaľ české. "Ale už mám podanú žiadosť o slovenské. Ja som ako vojak z povolanie nemohol mať iné, ako české občianstvo. Koncom februára však budem mať slovenské."

Práve v týchto dňoch ho môžete v Košiciach stretnúť, pretože... "Sviatkovať budem v Košiciach, pri mamke, ktorá má deväťdesiat. Ináč, teším sa na chlapcov, na Silvestrovský beh okolo Jazera!"

Keď humorista Lasica celkom vážne predbehol Plachého

Práve ku Košiciam sa viaže jedna zaujímavá príhoda, ktorú bežec Jozef Plachý zažil na trati, kde si meral sily s netradičným konkurentom. "Fantastický zážitok mám z roku 1969. Bol tam Satinský, Lasica, Horníček, ja..., bol to taký program. Nechýbal beh, kopali sme však trebárs na bránu. K behu: ja som s Lasicom bežal posledných 100 metrov, do cieľa, Lasica to vyhral, v cieli kričal, ľudia kričali naňho, ty si porazil Hladkého! Došiel k nemu, ležiacemu v cieli, Horníček, meral mu tep, kontroloval čas a stále si opakoval: "To nie je možné. To nie je možné." A Lasica sa stále pýtal, aký je čas. A on stále to nie je možné, nie to nie je možné. A potom Horníček hovorí, buď mi stoja hodinky alebo si zabehol svetový rekord. Nakoniec z toho svetový rekord nebol...," zasmeje sa nad "porážkou" od súpera, na ktorého by to hádam nik nepovedal, Jozef Plachý.

Trénerské zúfalstvo: "Vy, parchanti!"

A hneď pridáva ďalšiu príhodu. O tom, čo musia zniesť nervy jedného atletického trénera. "Stala sa v Bouške, kde bola jediná ľadová plocha, zvykla tam trénovať Mašková (býv. čsl. krasokorčuliarka pozn. red.). Raz tam netrénovala, naši tréneri tiež odišli, z plechoviek sme urobili brány, z palíc hokejky a hrali hokej. Skončilo to zle zranili sme sa, na kolenách, nohách... Náš tréner, pán Fišer, starý pán, čo trénoval Tomáša Jungwirtha len prišiel a pozeral. Stáli sme v rade pred ním, krčili plecami, on - čo ste to robili? A my, no hrali sme hokej. Mysleli sme, že ho chytí infarkt. "Vy parchanti!" kričal po nás. Nakoniec sa zobral, išiel do krčmy a tam sa opil."

Foto: do čísla/ piatok/ plachy, Plachý, PLACHY 3

plachy: V čase aktívnej kariéry...

Plachý: Jozef Plachý v súčasnosti

PLACHY 3: Plachého meno stále pôsobí, na deti zas pôsobí, keď si s nimi zabehá niekto úspešný... James Carter, tohtoročná hviezda atletického mítingu Cena Slovenska (Slovak Gold) a Marcel Lopuchovský (vpravo) bežia počas rozcvičky s deťmi na Oblastnej súťaži Hladáme nového Jozefa Plachého v Bratislave v hale Elán

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.