pravdepodobne robil to isté," hovorí s úsmevom 27-ročný kominár, Rožňavčan Marek Duck. Na nevšedné zamestnanie, zaprášené sadzami a dymom, ho pre nedostatok iných pracovných príležitostí nahovoril otec. Aj on vie o dlhoročnom chýre, že keď ľudia zbadajú kominára a chytia sa za gombík, prinesie im to šťastie. Spomínaný zvyk sa traduje z generácie na generáciu. Prečo práve tento spôsob? Jedna z verzií hovorí, že gombík mal odjakživa na svojich šatách rovnako chudobný i bohatý človek. Pri stretnutí s kominárom teda neboli majetnejší ľudia zvýhodňovaní pred chudobnými a právo na šťastie, i keď to bolo len zbožné želanie, mal v súvislosti s kominárom rovnako jeden i druhý. Iné zdroje uvádzajú, že gombík mal pôvodne niekto ukradnúť samotnému kominárovi. Bol to údajne jediný čistý doplnok jeho oblečenia. Tento zámer však v minulosti nikdy nikomu nevyšiel. Ľudia sa teda uspokojili s tým, že sa môžu dotknúť aspoň vlastných gombíkov.
Druhou tradíciou je rozdávanie kominárskeho kalendára. Najmä dedinčania verili, že keď si ho zavesia na stenu, bude sa im dobre vodiť. "Nielenže sa okoloidúci chytajú za gombíky a pri pohľade na nás sa zastavujú na ulici. Keď ich navštívime doma, neustále nás pohládzajú. Chcú si uchovať kúsok sadze," začína svoje rozprávania Marek Duck. "Kominárov si verejnosť fixuje ako veselých ľudí. Musíme byť preto usmiati, aj keď máme nejaký problém," pokračuje. Úsmev mu na tvári skutočne nechýba, no pri našom stretnutí bol na kominára až podozrivo čistý.
"Mám na sebe celkom novú rovnošatu. Tá staršia je práve v práčke," dozvedeli sme sa. Pranie rovnošaty je v rodine Duckovcov niekoľkofázový proces. Kým sa od sadzí špinavé oblečenie dostane do starej práčky, celú noc sa musí močiť vo vode s výdatným množstvom prášku na pranie. Napriek tomu vraj z práčky vyteká voda čierna ako káva.
V minulosti vychádzali kominári na denné svetlo najšpinavší najmä po čistení širokých komínov, do ktorých museli vliezť. "Je to najhoršia robota. Na hlave treba mať kuklu, cez ústa rúšku a kopec sadzí tlačíte pred sebou aj dvadsať metrov. Von vyleziete ako pekelník," smeje sa M. Duck.
Odbor kominárstvo študoval na Strednom odbornom učilišti stavebnom v Banskej Bystrici. Kvalifikáciu získavajú chlapci počas troch rokov. Záujemcov je čoraz menej a hrozí, že táto profesia nebude mať svojich pokračovateľov. Terajšia mladá generácia sa na podobné zamestnanie dá len veľmi ťažko nahovoriť. "Kominárstvo je špinavé remeslo. Kedysi sa podceňovalo, dnes sa, naopak, propaguje a robia sa nábory. Nie je to lukratívne ani finančne, ani z hľadiska bezpečnosti a chodiť ufúľaný od sadzí, to nikoho neláka. Práca vo výškach si navyše vyžaduje dobrú zdravotnú kondíciu a nesmie sa vám točiť hlava. Pohybovať sa 20 metrov nad zemou, niekedy aj viac, to nie je maličkosť. Ja svoju prácu robím rád. Po vymetení, keď už zase stojím na pevnej zemi, mám dobrý pocit, že som niekoho zbavil dymiaceho komína. Gazdinky sa usmievajú, pretože môžu opäť pokojne variť," hovorí Marek.
O službu kominárov je však čoraz menší záujem. Nie preto, že by svoju prácu nerobili dobre. Dôvodom je plynofikácia, ktorej výhody poznajú už aj obyvatelia zapadnutých dediniek. "Napriek všetkému nám zostáva raz do roka kontrola komínov aj na splynofikovaných budovách a domoch. V domácnostiach, kúriacich tuhým palivom, je najvhodnejšie čistiť komín trikrát do roka. Málokto na niečo také myslí. Ľudia považujú našu službu za luxus. Zdá sa im, že musia veľa platiť, preto vymetáme viac-menej len na objednávky," vysvetľuje M. Duck.
So zanesenými komínmi si poradí za desať minút. Týždenne ich však pre neveľký záujem dá do poriadku najviac tri. Cenník mu stanovuje Komora kominárov Slovenska so sídlom v Dolnom Kubíne. Suma za jedno čistenie sa z voľakedajších 12 korún 80 halierov vyšplhala na 60 korún. "Práce je málo a ja sa nemôžem vybrať, kde si zmyslím. Mám rajón, ktorý mi určila komora a toho sa aj držím. V opačnom prípade by som si koledoval o pokutu či stratu osvedčenia. A to mi nestojí za to," konštatuje M. Duck.
Súčasťou jeho výbavy je okrem množstva náčinia aj kovová guľa. Váži desať kilogramov a používa sa na prečistenie zanesených a upchatých komínov. Neraz z neho "muži v čiernom" vyťahujú uhynuté lastovičky a holuby. Raz dokonca naďabili aj na mŕtveho bociana. "Operenci sadajú na okraj komínov, pretože ich láka teplo. Nadýchajú sa spalín, spadnú dnu a hneď máme o prácu postarané," opisuje M. Duck.
Pripúšťa, že niektorí kolegovia si skôr, ako vylezú na strechu, dajú štamperlík na guráž. Tak získajú potrebnú odvahu na prácu vysoko nad zemou. Prekvapenia či nástrahy na nich číhajú niekedy ešte skôr, ako sa dostanú ku komínu. "V Revúckej Lehote som raz vložkoval komín. Snažil som sa k nemu dostať a bez pomyslenia na to, že sa mi niečo môže stať, som stúpil v izbe na podlahu, prikrytú kartónom. Netušil som, že je v nej diera a takmer som cez ňu preletel. Stihol som sa zadržať na lakťoch. Nohami som už visel v letnej kuchyni," spomína s úsmevom M. Duck. V Krásnohorskej Dlhej Lúke spadol do nedokončeného prielezného komína. Len rýchla reakcia ho uchránila od pádu cez jedno celé poschodie.
Buchnutie hlavy o trámy na povalách domov, či nespočetné potknutia na zaprataných pôjdoch, už dávno neráta. "Neverili by ste, čo všetko nám stojí v ceste ku komínu. Podľa predpisov by mali byť dva metre od neho voľne prístupné. Uprataných povál je veľmi málo. Zažil som aj rodiny, ktoré komín obložili senom. Nechcem vidieť čo sa stane, ak raz vyletí iskra," zalamuje rukami mladý kominár.
Okrem spomínanej kovovej gule nosí so sebou aj portviš, metličku, škrabačku, komínový kľúč, štosákovú kefu a malú kefku zvanú čimperlík na čistenie kotlov. Kominárska rovnošata ho stojí bezmála dvetisíc korún. Patria k nej nohavice, bunda, opasok, čiapka a pracovné topánky, ktoré kominári nárečovo nazývajú bogandžami. Merací prístroj na kontrolu komínového ťahu predstavuje investíciu od 20 do 50-tisíc korún. "Ku každému úkonu musím vypísať tlačivo či potvrdenku. Kanceláriu mám stále so sebou. Vozím si ju v aute," vymenúva M. Duck.
Doma má dve ratolesti. Tri a pol ročného syna a sedemmesačnú dcérku. Od syna dostáva v súvislosti so svojím, ako on hovorí, adrenalínovým remeslom len dve otázky: "Oci, ideš na komín? A kedy z neho zlezieš?"
Autor: Jana KUMIČÍKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
